Poézia stvorila novú ukrajinčinu

Rozhovor Michala Hvoreckého s ukrajinským spisovateľom Jurijom Andruchovyčom

Tvoj život a písanie sa úzko spája s mestom, odkiaľ pochádzaš. Začnime tvojimi starými rodičmi, ktorých spomínaš v Stredovýchodnej revízii z esejistickej knihy Moja Európa. Tvoje eseje majú výrazný autobiografický základ.

Silno ma formoval priestor, odkiaľ pochádzam. Dedo zomrel vo vojne, babka sa celý život nepohla z rodnej obce, pričom šesťkrát zmenila štátnu príslušnosť. Mesto Ivano-Frankivsk na juhozápade Ukrajiny sa pôvodne volalo Stanislavov. Ľudia tam mali veľmi pestrú identitu. Národnostná situácia bola za Rakúsko-Uhorska značne neprehľadná. Obyvatelia sa delili najmä na základe náboženskej príslušnosti, tá etnická bola vtedy trochu menej dôležitá. Moji predkovia sa hlásili ku gréckym katolíkom a to ich definovalo.

 

Ako si ty v mladosti vnímal svoju ukrajinskú identitu?

Veľmi intenzívne. Ukrajinčina nebola v sovietskych časoch môjho detstva a dospievania zakázaná. Písali a vydávali sa aj socialistické romány v ukrajinskom jazyku. Moje tvorivé začiatky spadajú do fascinujúceho obdobia osemdesiatych rokov, čo bolo posledné desaťročie sovietskeho impéria. Tá doba ma dodnes inšpiruje a ešte sa k nej plánujem autorsky vrátiť. Začínal som v básnickej skupine Bu-Ba-Bu (zo slov burleska – fraška – klauniáda), v ktorej sme sa pokúšali vytvoriť niečo ako alternatívny jazyk ukrajinskej poézie.

 

Ako ste si to predstavovali?

Jazyk myslím v tomto prípade ako metaforu v širšom zmysle, chápali sme ho ako prostriedok novej obrazotvornosti a poetiky. Chceli sme sa jasne odlíšiť od predchádzajúcich básnických generácií. Rúcali sme tabu, to bol náš hlavný cieľ. Cítili sme sa ako kolónia Ruska a chceli sme ten pocit vyjadriť tvorbou. Celá sovietska kultúra bola založená na cenzúre. My sme túžili konečne prelomiť mlčanie. Chceli sme v ukrajinčine písať tak slobodne, akoby to bol jazyk ako portugalčina, nemčina, francúzština či čeština.

 

Základom tvojej tvorby raného obdobia je jednoznačná orientácia na západnú Európu a na vtedy výrazný literárny postmodernizmus. Ako si sa v čase diktatúry dostával k západnej hudbe a kultúre?

Výlučne na čiernom trhu, ktorý bujnel. Problémom boli astronomické ceny. Nová platňa skupiny Led Zeppelin stála mesačný plat inžiniera a zohnať ju bolo nesmierne ťažké. Zachraňovali ma rádiá. Informoval som sa hlavne vďaka Poľsku, čo bolo na západe Ukrajiny bežné, podobne ako vy v Bratislave ste mali poruke Rakúsko a jeho médiá. Obyvatelia Užhorodu si zasa obľúbili Československý rozhlas. Poľské rádiá často hrali západný rok, džez aj klasiku.

 

A knihy?

V ukrajinčine a ruštine vychádzalo veľmi veľa prekladov svetovej literatúry, ale pochopiteľne len to, čo režim dovolil. Pri objavovaní zakázaného ma opäť zachránilo Poľsko. Prvá kniha, ktorú som v poľštine prečítal, bol Zámok od Franza Kafku, ktorý bol v ZSSR zakázaný. Veľmi som ho chcel čítať a vôbec mi neprekážalo, že som veľa slov nepoznal. Trúfol som si učiť sa po poľsky prostredníctvom Kafku!

 

Ako si sa dostal na Literárny inštitút Maxima Gorkého do Moskvy?

Prijali ma s ukážkami z tvorby a urobil som aj prijímacie skúšky. Strávil som tam posledné dva roky existencie Sovietskeho zväzu. Je to legendárna, zvláštna a chorá inštitúcia, ktorá sa dodnes nepremenovala. Nikdy na to obdobie nezabudnem. Nešiel som do Moskvy ako do centra vesmíru, nič extra som neočakával. Túžil som hlavne konečne vypadnúť z rodného mesta a zažiť skutočné veľkomesto. Chcel som Ukrajinu pozorovať z odstupu, z diaľky, z centra ríše, ale aj z epicentra jej blížiaceho sa pádu.

 

Z tvojich zážitkov sa zrodila Moskoviáda, strhujúce rozprávanie o jednom dni zo života ukrajinského literáta v Moskve, zmes trileru, čierneho realizmu, paródie a pamfletu so svojráznou divokou poetikou.

Moskoviádu som napísal tesne po páde ZSSR v roku 1992. Je to kniha – rozlúčka s jednou dlhou totalitnou epochou a obrovským štátom, ale aj kniha – otázka, čo bude nasledovať, čo nám prinesie budúcnosť. V knihe sa pýtam aj na to, čo bude teraz s narušenými rusko-ukrajinskými vzťahmi. Záver je sen o Európe. Môj hrdina na konci vidí Dunaj, hlavný európsky tok. Vyrovnal som sa tak z dedičstvom našej minulosti a pozrel som sa novým smerom.

 

Ako si prežíval koniec Sovietskeho zväzu?

Radoval som sa, keď sa ZSSR konečne rozpadol. A bol som naozaj šťastný, keď Ukrajina v referende 1. decembra 1991 jednoznačne vyjadrila svoju túžbu po nezávislosti. 90,3 percent voličov hlasovalo za našu samostatnosť. Mal som vtedy 31 rokov. Dnes mám 62. Môj život sa vtedy doslovne aj obrazne lámal.

 

Ako si vnímal súčasnú literatúru tej doby?

Výrazne ma ovplyvnil Venedikt Jerofejev a jeho próza Moskva-Petuški. Zapôsobila na mňa ako zjavenie a dodnes ju mám rád. Hovorí sa o nej ako o biblii ruských alkoholikov, ale je to predovšetkým filozofické podobenstvo s trvalou hodnotou. Z toho obdobia je aj kniha Malá apokalypsa od poľského spisovateľa Tadeusza Konwického. Tá ma zasiahla tak, že som sa ju rozhodol preložiť do ukrajinčiny. Je to satirický príbeh o zničenom spisovateľovi, ktorý sa má upáliť pred varšavským Palácom kultúry. Dielo smelo vyjsť v roku 1979 len v samizdate. Je to dystopia o temnej východoeurópskej metropole a o úlohe intelektuála v diktatúre. Obe spomínané knižky silno ovplyvnili moje rané texty. Považoval som sa za básnika, prózu som sa ešte iba učil.

 

A ďalšie vplyvy? Vo viacerých tvojich prózach čítam faustovské motívy.

Jeden taliansky kritik raz v Moskoviáde našiel odkazy na Danteho Božskú komédiu, čím zrejme narážal na kapitolu z podzemia mesta, no priznávam, že vtedy som toto dielo ešte nepoznal. S Faustom máš jednoznačne pravdu. Mefistovské motívy diabolského pokušenia sa v mojom písaní opakovane vracajú. Aj v novom románe Rádio Noc.

 

Román Rekreácie alebo Slávnosti Vzkriesenia Ducha paroduje okrem iného snobstvo nových falošných patriotov. Ako vznikla táto priam karnevalová próza, s ktorou si v roku 2003 vstúpil aj do slovenského kontextu?

Koniec osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych rokov znamenal na Ukrajine nové národné vlastenecké obrodenie. Najprv som ešte ako študent pendloval medzi Moskvou a domovom, neskôr som sa natrvalo vrátil na Ukrajinu. Toto obdobie pripomínalo akýsi nekonečný kultúrny a folklórny festival. Zrodilo sa to spontánne, zdola. Stále sa niečo oslavovalo, pripomínalo, velebilo. Bolo to pre nás veľmi dôležité obdobie, keď sme nanovo definovali svoju identitu a vyrovnávali sa so zložitou minulosťou. Môj román je satira na nové pomery.

 

Pri opätovnom čítaní ma znova šokoval záver, keď v Čertopoli nadránom vypukne vojenský puč. Mrazilo ma...

Do mestečka vtrhne armáda. Opísal som to realisticky. Hrozba pôsobí veľmi verne. Ktosi sa pokúša násilím zastaviť proces demokratizácie a liberalizácie. V mojej próze sa napokon ukáže, že je to všetko len hra, inscenácia, predstavenie. Žiaľ, ako už vieme, skutočnosť napokon opäť raz prekonala literatúru.

 

Ukrajina je už osem rokov vo vojne. Od 24. februára 2022 je to veľká vojna so zničujúcimi dôsledkami pre tvoju vlasť. Dokážeš v týchto hrozných časoch literárne tvoriť?

Mám už rok rozpísanú novú prózu, román v poviedkach, príbehy prepojené jednou hlavnou postavou. Text som zasadil do začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia. Je to moja cesta do minulosti a do imaginárnej krajiny, ktorá len trochu pripomína Ukrajinu. 20. februára 2022 som dokončil úvodnú časť. Chcel som pokračovať. Od ruskej invázie to však nedokážem. Verím, že sa k textu vrátim, keď vyhráme. Určite to bude iná kniha, ako som plánoval. Vo vojne neviem písať o iných témach. Bude to próza o večnej vojne, o agresii zo strany pomyselnej veľmoci, ktorá sa nikdy nekončí. O moci, zápase, ale najmä o boji proti identite, o sústavnom ničení človeka.

 

Patril si k ľuďom, ktorí vojnu očakávali aj pred ňou nahlas varovali.

Áno, vedel som už naisto, že to príde naplno. Pomýlil som sa len o deň, očakával som útok už 23. februára, na ruský deň obrancov vlasti, keď sa konajú prehliadky a armáda sa už od sovietskych čias vždy oslavuje. Napriek mojim očakávaniam však prišiel na začiatku hrozný šok a stres. Aj psychicky je to enormná záťaž. Zúrivosť sa mieša so strachom. Ako si to len mohli dovoliť – zaútočiť na moje mesto raketami? Ivano-Frankivsk sa skoro hneď ocitol pod paľbou, na naše letisko dopadali bomby. Na 24. február nikdy nezabudnem. Oblohu úplne zakryl dym z rakiet.

 

Ako to prežívajú tvoji kolegovia a kolegyne?

Ukrajinskí spisovatelia píšu aj vo vojnových časoch a mali by to robiť ešte lepšie ako v mieri.

Potrebujeme teraz aj dobrých novinárov, publicistov, komentátorov. Moje kolegyne a kolegovia píšu intenzívne všeličo, denníky, posty na sociálne siete, stĺpčeky pre domáce aj zahraničné médiá. A mnohí a mnohé aj bojujú so zbraňou v ruke. Ukrajinské vojnové romány prídu pravdepodobne až neskôr, uvidíme, či zanedlho alebo až o päť či sedem rokov. Môj priateľ, básnik a esejista Andrij Ľubka z Užhorodu sa stal dobrovoľníkom a zameriava sa na zháňanie terénnych áut pre ukrajinskú armádu. Už ich zohnal viac ako šesťdesiat! Dúfam, že o tom raz napíše román, road movie, aby sme nezabudli, čo všetko sa naozaj stalo.

 

 

Jurij Andruchovyč (1960)

Svetoznámy ukrajinský básnik, spisovateľ a prekladateľ. Narodil sa v meste Ivano-Frankivsk. V slovenčine vyšli jeho prozaické knihy MoskoviádaRekreácie, obe preložil Valerij Kupka. V roku 2015 pribudol vo vydavateľstve Absynt životopisný knižný rozhovor Šče ne vmerla i ne vmre, ktorý s autorom urobil poľský reportér Paweł Piotr Smoleński. Andruchovyč sa popri literatúre venuje aj alternatívnej rockovej hudbe s kapelou Karbido.

 

Zdroj foto: Michaela H. Lehoczká