Prečo sme nechceli francúzsku literatúru

Nikde v Európe sa francúzska literatúra neprijímala tak negatívne ako na Slovensku. Ako dlho a ťažko vstrebávalo naše literárne prostredie diela Émila Zolu, Gustava Flauberta a Guy de Maupassanta, skúma Jana Truhlářová. Jej monografia Dlhá cesta k porozumeniu analyzuje prijímanie troch francúzskych autorov, ktorí v tom čase výrazne pôsobili na európsky vývin.

Čo vás presvedčilo, aby ste sa téme prijímania francúzskych autorov začali hlbšie venovať?

Vyplynulo to predovšetkým z účasti na viacerých medzinárodných konferenciách v krajinách strednej Európy aj vo Francúzsku. Prvá – o recepcii Zolu v strednej Európe – sa konala v roku 2009 vo Viedni, potom prišli ďalšie o Zolovi aj Flaubertovi. Na všetkých som s prekvapením zisťovala, že v žiadnej inej krajine sa Zola ani Flaubert neprijímali natoľko komplikovane, s takými negatívnymi emóciami ako u nás, a to ani v rámci bývalých krajín Rakúsko-Uhorska, teda ani v Maďarsku, v Čechách, dokonca ani v Srbsku či Slovinsku. Nehovoriac, samozrejme, o takzvaných veľkých krajinách.

Kde ste videli príčinu tohto odmietania?

To som začala podrobnejšie zisťovať hneď po prvej konferencii vo Viedni, kde som sa popri francúzskych a rakúskych kolegoch stretla práve s odborníkmi z ďalších malých krajín bývalého Rakúsko-Uhorska. Konfrontovala som svoje zistenia aj s názormi v slovenskej literárnej vede, tu som však stále nachádzala hmlisté alúzie na „spor o Zolu“, pričom mi nebolo celkom jasné, v čom vlastne spočíval. Väčšina kníh, týkajúcich sa tohto obdobia – teda približne rokov 1880 až 1900, konštatovala existenciu tohto sporu, ale bližšie vysvetlenie, azda okrem prác Oskára Čepana a Vladimíra Petríka, neposkytovala. Aj v týchto prácach však išlo skôr o otázku vyrovnávania sa s ideológiou naturalizmu v slovenskom literárnom prostredí a predstavou o nej, než o konkrétneho autora, teda o Zolu a jeho dielo. Uvedomila som si, že sa zrejme treba na vec pozrieť aj zo širšej perspektívy, v čom som sa pri účasti na ďalších medzinárodných fórach utvrdzovala čoraz viac. Znamenalo to usilovať sa vnímať nielen pohľad my – oni, Slovensko – Francúzsko, teda Západ, ale pozrieť sa aj na recepciu v iných krajinách, na celkový literárny pohyb tých čias a hľadať súvislosti. Keďže išlo o konferencie v cudzích jazykoch a publikácie vychádzali takusto v iných jazykoch, najmä vo francúzštine, usúdila som, že by táto problematika predsa len mohla – možno aj mala – zaujímať naše domáce prostredie. Tak som sa rozhodla všetky úvahy nanovo premyslieť a napísať ich po slovensky pre naše publikum.

Odkiaľ sa odvinuli vaše úvahy?

Najdôležitejšiu úlohu v tomto probléme zohrala pravdepodobne orientácia slovenskej literatúry už od romantizmu a štúrovcov – Štúr, Hurban a potom v nasledujúcej generácii, ktorú predstavoval Hurbanov syn Svetozár Hurban Vajanský a kritik Jozef Škultéty – na Východ, na Rusko, na slovanskú vzájomnosť a zároveň nechuť k mysleniu a filozofii Západu. Pre staršiu generáciu Západ reprezentoval Voltaire a osvietenstvo, pre novšiu pozitivizmus a naturalizmus ako nové smery vo francúzskej literatúre druhej polovice 19. storočia, ktorých predstaviteľmi boli práve Flaubert a najmä Zola. Úlohu v tom určite zohrali aj štúdiá slovenských vzdelancov v Nemecku a ich orientácia na nemeckú duchovnú kultúru a filozofiu, ktorá sa vyhraňovala voči francúzskej filozofii, napríklad na myslenie J. G. Herdera a jeho koncepciu hľadania národných a ľudových koreňov literatúry. Týmito filozofickými aspektmi sa však zaoberám len okrajovo, všímam si skôr konkrétne prejavy nechuti voči Západu v druhej polovici 19. storočia ako orientácie, ktorú približne od 80. rokov určili hlavní literárni dejatelia. Skúmam ich v literárnych kritikách, v polemikách a iných vyjadreniach v tlači, v korešpondencii a podobne.

Aké dôsledky mala táto orientácia v ďalšom období?

Táto „zlá povesť“ západnej literatúry sa napriek úsiliu niektorých jednotlivcov stala akousi súčasťou všeobecnej mienky, väčšinou však bola málo podložená čítaním konkrétnych diel a autorov. Slovenské preklady k dispozícii neboli, vyjadrenia v tlači boli zväčša veľmi kritické. Trvalo to dlho, prakticky až do obdobia medzivojnového Československa, ako to dokladá vydanie Flaubertovej Pani Bovaryovej, preložené a pripravené do tlače v roku 1909 a vydané až v roku 1928. Dôvodom bolo okrem iného aj to, že na Slovensku bolo až do povojnového obdobia málo skutočných odborníkov na francúzsku literatúru – znalcov jazyka, kultúry, prekladateľov.

Do akej miery to súvisí s celkovým vývojom jazyka, reči a identity?

Slovensko v druhej polovici 19. storočia nemalo oficiálny jazyk. Po neúspešných politických snahách Ľudovíta Štúra a štúrovcov okolo roku 1848, po neskoršom úsilí Štefana Marka Daxnera a po politických neúspechoch okolo roku 1860 sa ťažisko slovenského národného hnutia opäť presunulo do oblasti kultúry a jazyka. Vznikla Matica slovenská a tri slovenské gymnáziá, no po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa situácia opäť zhoršila, nastúpila prísna maďarizácia. Slovenskí národní dejatelia sa usilovali udržať slovenský jazyk a kultúru obracaním pozornosti k iným slovanským krajinám, k národným a ľudovým tradíciám a presadzovaním výchovnej, národnej a mravnej úlohy literatúry. Ani jeden z týchto cieľov však vtedajšie západné literatúry nespĺňali, aspoň nie v tom zmysle, ako ich chápala slovenská literárna kritika, a tobôž ich nespĺňala francúzska literatúra druhej polovice 19. storočia, vychádzajúca z postulátov filozofického pozitivizmu a scientizmu. Keďže práve francúzska literatúra v tom čase celoeurópsky či až celosvetovo rezonovala, stala sa pre slovenských dejateľov akýmsi odstrašujúcim príkladom.

Ako sa to konkrétne prejavovalo?

Národní dejatelia alebo takzvané martinské centrum na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym západnú literatúru, aj tú francúzsku, určite dobre poznali – mohli ju čítať a väčšinou ju aj čítali v origináloch alebo v nemeckých či iných prekladoch. Rozhodli však, že názory a témy, ktoré presadzuje, čiže zobrazovanie surovej skutočnosti v neprikrášlenom stave, dovtedy nezobrazované prostredia ako ťažký život mestskej chudoby, problémy ako alkoholizmus či prostitúcia a možno aj princíp determinácie prostredím, ktorý presadzoval zolovský naturalizmus, by mohli byť pre slovenskú čitateľskú obec škodlivé, pretože slovenská kultúra sa práve všemožne usilovala vymaniť z osudových historických determinácií a neduhov. Brali teda do úvahy predovšetkým zdanlivé hľadisko čitateľa a rozhodovali, čo je a čo nie je preňho vhodné. Samozrejme, to všetko v záujme zachovania národnej literárnej kontinuity.

Mohlo sa to všetko diať aj inak?

Ťažko povedať. V okolitých krajinách bolo takisto badať prvotný odpor voči západným tendenciám. V druhej polovici 19. storočia sa aj inde ozývali kritické hlasy, napríklad v Čechách to boli, podobne ako na Slovensku, národne orientovaní spisovatelia Jozef Durdík, Ferdinand Schulz a najmä Eliška Krásnohorská. Ale už od polovice 80. rokov 19. storočia sa objavujú literárni vedci a prekladatelia, ktorí diela zo západných krajín, vedecké aj literárne, začali vykladať bez predpojatosti. Dokonca s veľkým pochopením. Úlohu tu samozrejme zohrával aj fakt, že česká literárna a intelektuálna báza bola širšia a rozvinutejšia, bolo tu odlišné ekonomické a sociálne prostredie, predovšetkým existencia veľkého mesta a s tým súvisiacej mestskej civilizácie s technickým pokrokom, priemyslom, inou skladbou obyvateľstva, než malo stále prevažne agrárne Slovensko. Nové ideologické koncepcie prichádzajúce zo západného sveta – scientizmus a pozitivizmus ako hnutia priamo spojené s rastom veľkomesta a industrializáciou – nachádzali teda v Čechách väčšiu odozvu. Podobne to bolo aj v Maďarsku a iných krajinách. Na Slovensku, ako sme povedali, sa stále presadzoval model národnej a ľudovej, nie mestskej kultúry. To bol dlhodobý trend, z dnešného hľadiska možno aj omyl.

O čo vlastne išlo v spore o Zolu?

Išlo o situáciu okolo roku 1880, keď vznikol a rozvíjal svoju činnosť spolok Detvan, organizácia slovenských študentov v Prahe. V 80. rokoch sa v Prahe stretla silná zostava, väčšinou to boli študenti medicíny, z nich mnohí sa stali významnými spisovateľmi ako Matej Bencúr – Martin Kukučín či Ladislav Nádaši-Jégé a iní, neskôr Tajovský, absolvent obchodnej akadémie. Je možné, že práve štúdium medicíny bolo dobrou základňou pre nové metódy uvažovania prichádzajúce zo západných podnetov, pretože nové vedecké poznatky, aplikované následne na literatúru, sa objavovali práve v lekárskej vede a v počiatkoch psychiatrie. Študentmi medicíny boli v tom čase aj obdivovatelia Leva Nikolajeviča Tolstého Albert Škarvan a Dušan Makovický, aj ďalší rusofilne orientovaní študenti, čím sa debaty v Detvane polarizovali na osi Východ/Západ, a ako uvádza v Stimuloch realizmu Oskár Čepan, pravdepodobne mali zásadný význam pre orientáciu slovenskej literatúry v nasledujúcich desaťročiach. Cieľom spolku v Prahe bolo združovať študentov, vzdelávať sa, čítať nové knihy, vymieňať si názory. Tak sa roku 1880 na podnet Ladislava Nádašiho dostal do diskusie prvý Zolov román Tereza Raquinová.

Ako bol prijatý?

V tom období bol už Zola aj medzinárodne známym spisovateľom, jeho diela sa začali prekladať do rôznych jazykov, aj do češtiny. Z čítania Zolovho románu v spolku Detvan existuje podrobná dokumentácia. Vyplýva z nej, že Ladislav Nádaši veľmi dobre pochopil nielen román, ale aj Zolovu koncepciu a ciele. Jeho výklad sa však nestretol u kolegov s úspechom, najväčšmi s ním polemizoval práve Matej Bencúr (Kukučín). To bolo jediný raz, čo sa v spolku o Zolovi diskutovalo. Prišla odozva od Vajanského. Ten v tom istom roku v Kritických listoch, ktoré si vymieňal s Jozefom Škultétym v časopise Orol, napísal známu analýzu poézie Jána Bottu, do ktorej vložil zopár zdrvujúcich pasáží, kde apeloval na mladých slovenských spisovateľov, aby radšej čítali tohto básnika a nie „výpary mŕtvol“ a „oplzlé nuditáše“ Émila Zolu. Jeho výroky a rovnako odpoveď Jozefa Škultétyho v ďalšom Kritickom liste nadlho určili smer. Hľadala som aj iné, pozitívnejšie zmienky z toho obdobia, nenašla som nič, Vajanský zrejme ostatných umlčal. Tak sa zo Zolovho diela ani nič nepreložilo, prvý zlomok prekladu je až z 90. rokov.

Dalo sa Zolu takto vymazať, keď už bol vo svete známy?

To je práve veľký paradox: jeho meno v podstate poznali všetci aj u nás, používalo sa ako dôverne známe, ako synonymum niečoho strašného, div nie ako nadávka, nikto však jeho dielo nepoznal a nečítal alebo o tom aspoň nie sú dôkazy. Šírilo sa iba renomé, ktoré zabraňovalo skutočnému poznaniu autora v širšej verejnosti. Som však presvedčená, že Vajanský aj iní starší spisovatelia jeho romány určite poznali z recenzií a aj ich čítali, lebo tie už boli k dispozícii aj v češtine, nemčine, ruštine, maďarčine. Spor v pravom zmysle slova však neexistoval, pretože sa nevymieňali názory, nevznikla polemika, diskusia, literárna kritika, len sa hmlisto konštatovala jej prítomnosť.

Kedy sa v nej začalo vyjasňovať?

Až o desať rokov a iniciátorom bol opäť Ladislav Nádaši-Jégé, ktorý už bol vtedy aktívnym spisovateľom a pôsobil ako lekár v Dolnom Kubíne. Napísal známu recenziu na Zolov román Peniaze, ktorý vo Francúzsku práve vtedy vyšiel. Recenzia vošla do dejín slovenskej literárnej kritiky ako ďalšia súčasť sporu. Práve na túto skutočnosť sa ma na jednej konferencii opýtal francúzsky znalec naturalizmu a komparatista, dnes už emeritný profesor Yves Chevrel: román Peniaze predsa nepatrí k Zolovým najlepším, prečo práve o ňom napísal Jégé recenziu?

Využil príležitosť?

Zdá sa, že to Jégé urobil jednoducho preto, lebo román bol najaktuálnejší, prečítal ho v prvom francúzskom vydaní a popri referovaní o novej knihe mohol Zolovu doktrínu zároveň znovu podrobne analyzovať.

Aké boli reakcie?

Recenzia vyšla v Slovenských pohľadoch, opäť však nemala nijaký bezprostredný ohlas. Až po nejakom čase sa znovu vyjadril Vajanský v podobne negatívnom duchu ako v minulosti, navyše s porovnaním Zolových románov a Dostojevského Zločinu a trestu, pričom tvrdil, že napríklad s Raskoľnikovom aj po dvoch vraždách vlastne môžeme súcítiť, kým Zolov hrdina z románu Ľudská beštia je len vraždiaci princíp, model, nie skutočná postava. Zrejme aj tento názor naďalej pôsobil na verejnú mienku. O Zolovi sa slovenská tlač veľmi skromne vyjadrovala aj v súvislosti s jeho angažovaním sa v Dreyfusovej afére okolo roku 1898, dokonca vzniklo niekoľko otvorene antisemitských článkov. Krátko na to, po Zolovej smrti v roku 1902, sa v akomsi nekrológu opäť vyjadril Vajanský, celkom v ňom však porušil pravidlá žánru: autora, jeho dielo aj jeho politickú angažovanosť priam hanebne očiernil. V inom článku sa k nemu v podobnom duchu pridal aj spisovateľ Izidor Žiak Somolický. Spor teda nespočíval v sústredenej diskusii, analýze tvorby a výmene názorov na ňu, ale len vo vyslovovaní ojedinelých, väčšinou ostro negatívnych všeobecných súdov.

Flaubertovo dielo bolo prijaté lepšie?

Veľmi podobne. Pri Flaubertovi mi to potvrdila práca vo veľkom medzinárodnom tíme, venovaná recepcii jeho tvorby, kde som mala možnosť pôsobiť. Z tohto porovnania vyplynuli takisto zaujímavé skutočnosti: preklady Pani Bovaryovej do niektorých jazykov – napríklad do ruštiny, ale aj do angličtiny – vznikli už rok po vydaní originálu v roku 1857, vo väčšine jazykov potom v nasledujúcich desaťročiach, najneskôr do 90. rokov 19. storočia. U nás sa Flaubert stretol presne s tými istými problémami ako Zola. Juraj Slávik Neresnický ho chcel preložiť a vydať už roku 1908, čo bolo aj tak pomerne neskoro, päťdesiat rokov po vydaní románu, ale aj tak mu to nedovolili.

Čo sa stalo?

Opäť zaúradovali hlavní nositelia literárnej mienky, Vajanský a Škultéty. Knihu odmietli zdanlivo pre nekvalitu prekladu, čo bola, isteže, do určitej miery oprávnená pripomienka, ale hlavný dôvod bol, že opäť išlo o spisovateľa z dekadentného Západu, ktorý predstavil model mravne padlej ženy a tá nesmela byť vzorom pre našich čitateľov, najmä čitateľky. V análoch Matice slovenskej a Živeny možno nájsť dokumenty, ktoré o románe hovoria ako nevhodnom pre slovenské ženy. Slovenská recepcia Flauberta síce nebola taká búrlivá ako v prípade Zolu, predsa len to v čase vzniku slovenského realizmu nebol bezprostredne žijúci a píšuci spisovateľ ako Émile Zola, ale reakcie na jeho tvorbu aj nedostatok jej hlbšieho poznania boli podobné a používali rovnaké argumenty. Veľmi dobre sa k tomuto paušálnemu odmietaniu na základe niektorých vonkajších kritérií vyjadrili ešte v medzivojnovom období Pavel Bujnák, Juraj Slávik a opakovane napríklad aj Alexander Matuška.

A aké boli predsudky pri Maupassantovom diele?

V prípade Maupassanta ako Flaubertovho žiaka a Zolovho pokračovateľa to bolo zdanlivo naopak, pretože Maupassant patrí k vôbec prvým prekladaným francúzskym autorom druhej polovice 19. storočia na Slovensku. Jeho prvé poviedky a novely sa objavujú v slovenskej tlači už koncom 80. rokov, čiže takmer paralelne s vydaním originálov, čo je veľmi vzácne, Maupassant písal len v desaťročí 1880 – 1890. Prvé preklady u nás však vznikali predovšetkým sprostredkovane z ruštiny.

O akú líniu išlo?

Veľkým propagátorom, obdivovateľom a vydavateľom Maupassanta bol Tolstoj. O slovenské publikovanie sa postarali práve spisovatelia z okruhu spolku Detvan, lekári úzko spojení s Tolstým – Štefan Makovický ako jeho osobný lekár a Andrej Škarvan ako obdivovateľ. Maupassant sa k nám teda najskôr dostal cez túto tolstojovskú líniu a takpovediac filtrovane: spočiatku vychádzali len novely z dedinského prostredia, ktoré mali súzvučať s naším vidieckym prostredím a navyše tie, ktoré sú z hľadiska celku jeho tvorby menej charakteristické, skôr idylické, neproblémové, skrátka chápané ako „ľahšie čítanie“. Celá hĺbka, tragickosť a pesimizmus Maupassantovej novelistickej tvorby – teda tie u nás odmietané vlastnosti západnej literatúry 19. storočia – sa začali odhaľovať až neskôr, v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Aj v tomto prípade išlo teda spočiatku o skreslenú interpretáciu smerom k zjednodušeniu a prispôsobeniu sa zdanlivému čitateľskému vkusu.

Ako sme túto recepciu dobehli?

Trvalo dlho, kým sme sa z negatívneho postoja vymanili, prakticky sa uvoľnil, až keď na medzinárodnej scéne prestal byť pozitivizmus aktuálnou témou a na obzore sa objavili nové literárne smery a vzory. Skutočne systematicky to však išlo až v 50. a najmä v 60. rokoch 20. storočia. V tom čase vychádzajú v preklade takmer všetky romány aj opakované vydania napríklad Maupassantových noviel, objavujú sa prvé generácie prekladateľov – znalcov francúzskej literatúry, knihy vychádzajú so zasvätenými doslovmi odborníkov. O Maupassantovi a Zolovi písal najmä Anton Vantuch, o Flaubertovi Jozef Felix a neskôr Štefan Povchanič. Krásnu analýzu Flaubertovej tvorby aj osobnosti napísal Albín Bagin v knihe Tri portréty z roku 1982. Dnes sú až na malé výnimky preložené všetky diela týchto autorov a sú stále aj námetmi divadelných či televíznych adaptácií.

Čo si myslia o francúzskej klasike vaše študentky a študenti?

Keď vo vyšších ročníkoch preberám 19. storočie, vyberiem osem románov, ktoré majú za semester prečítať a diskutovať o nich. Na záver sa ich opýtam, čo sa im zdalo najzaujímavejšie. Takmer vždy je to Pani Bovaryová. Na jednej strane som prekvapená, lebo je to pomerne náročné čítanie a román, ktorý je vo veku okolo dvadsiatky možno ešte ťažko uchopiteľný. Na druhej strane ma teší, že aj dnešní mladí ľudia vidia aktuálnosť tohto románu a jeho problémov. Často odpovedajú rovnako – veď ja takú ženu poznám, viem si predstaviť ten typ, takýto prístup k svetu, stále nespokojnú hrdinku. Zaujímavý je však pre nich aj Maupassant a Zola.

Kde nachádzame stopy týchto spisovateľov v slovenskej literatúre?

Na to nie je možné jednoznačne odpovedať, jediné viditeľnejšie sú u Ladislava Nádašiho-Jégého v podobe inšpirácie Zolom a naturalizmom, hoci sám túto nálepku odmieta. O inšpiráciu Flaubertovým štýlom a poukazovaním naňho ako na možný vzor pre našich spisovateľov sa usilujú rozhľadení kritici od 20. a 30. rokov minulého storočia ako Juraj Slávik-Neresnický, Pavol Bujnák, Alexander Matuška či Jozef Felix. Flaubert je potom inšpiratívny najmä v 60. rokoch v súvislosti s tým, že svetová literárna kritika a teória ho vníma ako „otca moderného románu“. Najmä jeho román Citová výchova má v 60. rokoch určité pôsobenie aj na našich mladých autorov – Pavla Vilikovského, Vincenta Šikulu, Dušana Kužela, práve tomu sa venuje celá jedna kapitola knihy. Maupassantova novela evidentne inšpiruje aj v 20. storočí – veľkým obdivovateľom jeho diela bol napríklad Dominik Tatarka. O jednoznačných inšpiráciách sa však ani v jednom prípade nedá hovoriť, preto s týmito vyjadreniami narábajme radšej opatrne.

Ako sa mapuje toto obdobie z dnešnej perspektívy slovenskej literárnej vedy?

Výskum je dosť veľký. Súčasnou slovenskou literatúrou a jej prípadným západným inšpiráciám sa venoval Peter Zajac. O slovenskom realizme, najmä o Jégém a Vajanskom vo vzťahu k západným tendenciám a naturalizmu v novšom období písal Vladimír Petrík, Marcela Mikulová či Ivana Taranenková, Najviac sa o ňom však zmieňuje asi Oskár Čepan vo vynikajúcej knihe Stimuly realizmu, ktorá do hĺbky analyzuje aj európske súvislosti.

Jana Truhlářová

Romanistka, venuje sa výskumu francúzskej literatúry 19. storočia. Od roku 1994 prednáša francúzsku literatúru na FiF UK v Bratislave, pôsobí aj v Ústave svetovej literatúry SAV, kde sa zaoberá výskumom kultúrnych dejín prekladu a recepcie. Prekladá z francúzštiny, najmä spoločenskovednú literatúru. Je autorkou viacerých publikácií (Krátka próza Guy de Maupassanta: kompozičná a typologická analýza, Na cestách k francúzskej literatúre: kapitoly z dejín prekladu a recepcie na Slovensku, Jozef Felix a cesta k modernej slovenskej romanistike, Jacques Derrida a pojem posvätného v preklade). Nedávno vyšla jej monografia Dlhá cesta k porozumeniu (Veda, 2021).

Eva Andrejčáková (1970)

Vyštudovala slovenčinu a estetiku na FiF UK v Bratislave, ako redaktorka začínala v týždenníku Mosty, v rokoch 2000 až 2018 pôsobila v denníku SME, kde stále príležitostne prispieva. Spolupracuje s internetovým magazínom Dunszt.sk a s OZ Mona Sentimental. Od roku 2020 pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Venuje sa umeleckému prekladu z maďarčiny (preložila trilógiu Lászlóa Mártona Bratstvo, román Pála Závadu Prirodzené svetlo, denníky Ladislava Mednyánszkeho, knižnú esej Pétera Nádasa Vlastná smrť).