Prekladateľom nedôverujem

Rozhovor s belgickým básnikom a vydavateľom Yvesom Namurom viedla Miroslava Vallová.

17. ročník festivalu Capalest sa konal 15. až 17. augusta 2019 v Banskej Štiavnici. Predstavilo sa na ňom niekoľko frankofónnych básnikov z Belgicka: Werner Lambersy, Yves Namur, William Cliff a Colette Nys-Mazure. K nim sa pripojilo viacero slovenských autoriek a autorov a v osobných stretnutiach sa pokúsili nájsť spoločný jazyk, overiť si vzájomnú nosnosť a inšpiratívnosť svojich poetík. Spoluorganizátorka festivalu a prekladateľka Miroslava Vallová položila niekoľko otázok Yvesovi Namurovi.

 

Na tohtoročnom frankofónnom festivale poézie, hudby a divadla Capalest bola hlavným hosťom belgická poézia. Existuje však niečo také ako belgická poézia?

Áno, vaša otázka je namieste. V podstate nemôžeme hovoriť o belgickej poézii či literatúre, tento pojem je bezobsažný. Aby sme boli presní, ak myslíme na tohtoročných hostí Capalestu, musíme hovoriť o frankofónnej belgickej poézii. No ak sa ma spytujete, či sa ja osobne cítim byť belgickým básnikom, odpoviem, že nie. Odpovedám, že nie, no hovorím sám za seba, to je moja životná skúsenosť, moji kolegovia by možno odpovedali inak. Napokon, zažili sme spoločne na festivale prudkú reakciu ďalšieho belgického básnika Williama Cliffa na tento môj názor. Moje básnické referencie sú niekde celkom inde, učil som sa u iných majstrov. Som napríklad veľkým obdivovateľom argentínskeho básnika Roberta Juarroza, ktorého som dvakrát navštívil v Argentíne, hovorím ako-tak po španielsky. Okrem toho som mal šťastie, že som s ním mohol stráviť veľmi inšpiratívny týždeň v Marseille. Juarroz vydal pätnásť kníh s rovnakým titulom: Vertikálna poézia I, II, IIIVertikálna poézia XV. Čo je to vertikálna poézia? Výstižne na to odpovedá sám Juarroz vo svojej eseji Vernosť blesku. Na myšlienku vertikálnej poézie prišiel v mladosti pri štúdiu klasikov poézie. Aj u tých najväčších autorov často natrafil na pasáže, verše, opisy, ktoré by sa dali bez straty vyhodiť, alebo na banálne či zbytočne sentimentálne časti básne, ktoré oslabovali silu básnickej výpovede. Zameral sa preto na hľadanie a neskôr písanie textov, v ktorých by premiestnenie jedinej čiarky či slova spôsobilo doslova katastrofu, textov, v ktorých by sa konečne spojilo to, čo bolo už dlho absurdne od seba oddelené: myšlienka a emócie. Vertikálnosť je podľa Juarroza transcendentnosť, nadzmyslovosť. Poézia, ktorá nie je transcendentná, ktorá neprekračuje samu seba, ktorá nepresahuje hranice nášho zmyslového poznania, je predurčená na zánik.

Ako vravím Roberto Juarroz bol môj učiteľ, majster. Vo Francúzsku publikoval v tom istom vydavateľstve ako ja (Lettres vives), potom u Cortiho, Fayarda či v La Différence.

Mojím ďalším učiteľom a inšpirátorom bol Edmond Jabès, básnik z frankofónnej židovskej rodiny pôvodom z Egypta. V časoch suezskej krízy musel opustiť Káhiru a prišiel žiť do Paríža. Preslávil sa cyklom siedmich Kníh otázok, ktoré nie sú poémami, románmi, ani esejami. Sú mozaikou tohto všetkého, fragmentmi, aforizmami, dialógmi, piesňami. Ústrednou témou cyklu je hľadanie odpovede na otázku: Ako sa dá hovoriť o niečom, o čom nemožno hovoriť? To, čo je nevysloviteľné, je holokaust a zároveň literatúra. Kniha otázok bola mojou bibliou a veľa som sa z nej naučil.

Som veľký obdivovateľ Rilkeho, Elégie pokladám sa nedostižné a takisto cítim blízkosť k nemeckému básnikovi Paulovi Celanovi, ktorý z Bukoviny cez zberné tábory, Bukurešť a Viedeň doputoval do Paríža, kde spáchal samovraždu. Celé jeho dielo je publikované v Stuttgarte, u vydavateľa, kde aj mne vyšli tri knihy. A som na to hrdý. Toto sú moji učitelia, majstri. A nie je v nich nič belgické, ako vidíte, máme však veľa spoločného. Napokon, existuje niečo ako napríklad švajčiarska poézia? Je to nanajvýš frankofónna švajčiarska poézia. Ja to vidím takto.

Keď sme v Národnej knižnici v Ríme uvádzali preklad Desiatich elégií Ivana Štrpku, autor predslovu k talianskemu vydaniu, básnik Riccardo Duranti sa spýtal Ivana Štrpku na niečo podobné, na to, ktorí básnici sú mu blízki a inšpirovali ho. Uviedol iné mená ako vy, z iných kútov sveta, no v podstate odpovedal veľmi podobne...

Zaujímavé, no neprekvapuje ma to. Rád by som však ešte niečo dodal. Keď som bol mladý, veľmi mladý, ovplyvnili ma aj belgickí básnici, to nepopieram, napríklad Jacques Izoard, básnik, ktorý sa hrá so zvukomalebnosťou textu, s jazykom, skvelá škola pre mňa, ďalej básnik a prekladateľ Fernand Verhesen a Cécile a André Miguelovci. Bolo to však pred päťdesiatimi rokmi. Dnes mám takmer sedemdesiat, naučili sme sa objavovať mnohých iných básnikov a ešte sa to neskončilo. No teraz, v našom veku, už musíme ovplyvňovať my.

Recenzenti medzi básnikmi, ktorých ste ovplyvnili práve vy, uvádzajú aj Michela Houellebecqa.

Pravdupovediac, ešte som to nepreskúmal. No v súvislosti s Houellebecquom ma pobavilo, podráždilo a v konečnom dôsledku aj potešilo niečo iné. Keď vyšla zatiaľ posledná Houellebecqova zbierka poézie, jeden významný francúzsky denník nevenoval svojich prvých päť strán ekonomickej kríze či tragickej prírodnej katastrofe, ale poézii. Keďže denníky sa literatúre vôbec nevenujú a poézii už vôbec nie, netreba sa čudovať, že frankofónna intelektuálna obec bola šokovaná. Nuž, aby sa tak stalo, musíte byť laureát Goncourtovej ceny, vizionár, provokatér a skvelý prozaik Michel Houellebecq!

Ešte k tomu ovplyvňovaniu. Pomerne významný kanadský autor z Quebecu Jean Royer, ktorý nedávno zomrel, nikdy neskrýval, že dobrých dvadsať rokov ho ovplyvňovala moja tvorba. Aj tituly jeho kníh boli inšpirované názvami mojich zbierok. No na druhej strane, stalo sa mi aj to, že som sa stal obeťou plagiátorstva.

Ako vravíte, inšpirovali vás básnici z rozličných jazykových oblastí. Prekladanie, prekladatelia sú v tejto súvislosti veľmi dôležití...

Prekladateľom poézie vôbec nedôverujem, vôbec. A myslím si, že jeden prekladateľ nemôže prekladať viacerých autorov. Mal by sa špecializovať Ako príklad by som uviedol obsažné dielo Roberta Juarroza, ktoré je celé preložené do francúzštiny. On mal vo svojom živote len dvoch prekladateľov do tohto jazyka, Rogera Muniera a Fernanda Verhesena, ktorý bol tiež členom Kráľovskej akadémie. Raz sa mi v prestávke rokovania zveril, že si s Robertom vymenili viac ako 1700 konzultačných listov. Ja odmietam prekladateľov...

Odmietate byť prekladaný?

Nie, no dávam prednosť tomu nebyť preložený, je to lepšie, ako byť zle preložený. Jedným z jazykov, do ktorých som dosť prekladaný, je rumunčina. Nedávno mi v rumunčine preložili zbierku Smútok figovníka. Poprosil som jedného rumunského básnika, ktorý je veľmi dobrý francúzštinár, aby porovnal preklad s originálom a napokon som zmluvu na preklad nepodpísal. Sú dva druhy prekladateľov. Napríklad v Nemecku som mal prekladateľa, ktorý preložil moje dielo pre dobré vydavateľstvo v Stuttgarte. Samozrejme, nemal som možnosť osobne preklad skontrolovať, lebo neviem po nemecky, ale dozvedel som sa, že v nemeckom prostredí je hodnotený ako priveľmi akademický. Prekladať poéziu môžu pravdepodobne len básnici – česť výnimkám. A naopak, v Španielsku v súčasnosti prekladajú moju poéziu na Univerzite La Laguna na Kanárskych ostrovoch, kde sa už dva roky venujú mojej zbierke Pera a smäd v rámci prekladateľského seminára. Vedie ho španielsky básnik, duchovný syn slávneho španielskeho básnika Valenteho. V tomto prípade mám vo výsledok dôveru.

Mali ste možnosť spoznať niečo zo slovenskej literatúry? Teraz v Banskej Štiavnici či predtým...

Veru mal, pretože mojimi priateľmi sú Paul Emond, významný frankofónny belgický dramatik a spisovateľ, a jeho manželka, výtvarníčka Maja Poláčková. Podarovali mi román Dominika Tatarku, ktorý spolu preložili do francúzštiny. Veľmi na mňa zapôsobil. Prekvapujúco na mňa zapôsobila aj poézia slovenských autorov, ktorú som si vypočul v Banskej Štiavnici. Bohatá, diferencovaná, povedal by som vertikálna.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, teda dvadsať rokov som písal veľmi minimalistickým spôsobom. Bola to poézia v danom čase veľmi v móde, takzvaná teroristická. Mladí básnici vtedy pracovali skôr so zvukom než s obsahom. Ako vraví môj priateľ Guy Goffette, pred štyridsiatkou nikto nič dobré nenapísal, až po štyridsiatke. Ja píšem poéziu, ktorá je svojím spôsobom filozofická, premýšľavá. U mnohých mojich rovesníkov a u mladých básnikov vidím poéziu všedného dňa. A konceptuálnu poéziu, ktorá je často taká lineárna, že by sme ju takmer mohli upraviť do prózy. Nie je to môj spôsob písania, ale ako vraví môj priateľ Yves Bonnefoy, poézia má veľa brán, ktorými sa do nej dá vstúpiť.

 

Lekár, vydavateľ a básnik, autor asi tridsiatich kníh Yves Namur sa narodil v belgickom Namure v roku 1952. Za svoje dielo získal početné ocenenia vrátane Ceny Louise-Labé, Ceny Tristan-Tzara, Literárnej ceny francúzskeho spoločenstva, Medzinárodnej ceny Eugène-Guillevic a Mallarmého ceny 2012. Je členom Belgickej kráľovskej akadémie francúzskeho jazyka a literatúry.