Vyhľadávanie
Ste literárny vedec i básnik. V čom sa tieto dve tvorivé polohy stretajú, ako sa vzájomne podmieňujú? Podnecujú vašu vnímavosť jedným alebo druhým smerom?
Veda i umenie sú pre mňa nástrojom poznávania sveta a človeka, prejavom zvedavosti a túžby po kráse a pravde. Majú podobný cieľ, líšia sa v prostriedkoch výskumu a spôsobe nazerania. Vďaka literárnej vede ako básnik možno lepšie rozumiem zákonitostiam a pravidlám literárneho vývinu, tomu, ako sa utvára a formuje literárna situácia, štruktúre literárneho textu a jeho kvalitám, vzťahu medzi tradíciou a súčasnosťou, orientujem sa v dejinách literatúry a viem, čo tu už tisíckrát bolo, čo je nové a čo sa iba opakuje v iných formách. Myslím však, že podstatnejší je skôr opačný vplyv, a teda spôsob, akým moju vedeckú vnímavosť, vhľad do umeleckého textu a koniec koncov i spôsob myslenia a štýl písania ovplyvňuje moje básnické Ja. Začínali ste písaním próz, zúčastnili ste sa aj na Bagalovej Poviedke. Prečo potom neskôr poézia? Próza ma ako autora prestala vzrušovať. Všetko ostatné, čo by som povedal, by boli iba sekundárne dôvody. Ak sa z písania vytratí vášeň, túžba, duch, netreba sa písaním viac zaoberať. To, čo som chcel povedať, a spôsob, akým som to chcel povedať, sa od istého času celkom presmerovali na poéziu. S prózou som vyrastal od malička, vďaka podmienkam doma, poézia prišla do môjho života skôr nečakane a od chrbta, ale radikálne a neodvolateľne. Poéziu som si nevybral, nemám inú možnosť.
Debutovali ste v roku 1997 zbierkou 80-967760-4-5, ktorou sa vám, spolu s ďalšími autormi tzv. textovej generácie, podarilo spochybniť tradičné chápanie básne, stále prítomné napr. u tzv. barbarskej generácie. Ako si spomínate na dobové reakcie a ako sa s odstupom rokov pozeráte na svoj básnický debut?
Kniha vznikla ako protest proti aktuálnej dobovej básnickej a literárnej situácii, proti tomu, čo ste nazvali “tradičné chápanie poézie”. Zároveň som sa ňou prihlásil k platforme, ktorá sa začala formovať okolo vydavateľstva Drewo a srd a Petra Šuleja. Reakcie literárnej kritiky boli viac-menej nijaké. Pozitívnu recenziu uverejnil v Rak-u Jaroslav Šrank, ktorý sa profiloval ako dvorný kritik a teoretik “text generation”, o knihe napísal tiež Peter Macsovszky, ktorý sa zase etabloval ako najradikálnejší predstaviteľ tejto línie slovenskej poézie, a Ján Šimko, náš generačný súpútnik, divadelný režisér a teoretik. To bolo, ak sa nemýlim, všetko. Vzhľadom na to, že Šrank nazval moju zbierku „odvážnym a radostným skokom do priepasti poézie“ a kdesi inde „zemetrasením poézie“ a Macsovszky tvrdil, že po nej v slovenskej poézii „nezostal kameň na kameni“ , som však bol spokojný. Koniec koncov o literárnej kritike som si nemyslel nič dobré, takže ma jej nezáujem skôr povzbudil, než znechutil. S odstupom rokov knihu hodnotím pozitívne. Aj dnes mi je sympatické, keď mladá poézia stojí v opozícii voči oficiálnej scéne a dobovému kánonu. Nová krv sa zvyčajne ohlasuje bez servítky.
V čom vidíte najzásadnejšie posuny vašej autorskej poetiky od debutu po poslednú knihu? Je medzi nimi zbierka, ktorej vydanie by ste dnes zvažovali?
Mňa tie zmeny a posuny nejako zvlášť nezaujímajú. Sú iba nevyhnutným prostriedkom na to, aby bolo vyjadrené to, čo má byť vyjadrené. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že v celej tej hre má to, čo nazývame osobná vôľa, iba nepatrný význam. Nie som ten, kto rozhoduje o podobe mojich kníh. Skutočným umením básnika je nasledovať vnútorný hlas, ktorý je však mimo vedomej kontroly. Všetky impulzy sú najskôr intuitívne a až sekundárne sú konceptualizované a racionalizované. Môžem teraz transformácie mojej poetiky a estetiky popísať, ale nie je to niečo, čo by som považoval za dôležité. A zbierka, ktorej vydanie by som dnes zvažoval? Básne pre mŕtve dievčatá – myslím, že tam som sa na niektorých miestach dostal za tú hranu, na ktorej moja poetika príležitostne balansuje, ale
nestojí a nepadá na nej. Tu na nej padá. Našťastie, nie všade a nie en bloc.
Dynamické vnímanie kategórie autorského subjektu je pre vašu tvorbu charakteristické, napokon, vyskúšali ste si písanie i pod gynonymom Anna Snegina. Aká to bola autorská skúsenosť? Obmedzovala vás v niečom?
Bola to celkom iste obohacujúca autorská skúsenosť. Neobmedzovala ma v ničom, naopak, bola veľmi slobodná. Ako Anna Snegina som si mohol dovoliť veci, ktoré by som si ako Michal Habaj dovoliť nemohol. Moje pole výskumu sa rozšírilo mnohými smermi a možnosti vyjadrenia sa mnohokrát znásobili. V istom zmysle to bolo otvorenejšie, hravejšie a nezáväznejšie písanie ako to, ktoré som signoval vlastným menom. Byť na chvíľu niekým iným, to vždy oslobodzuje. Je to taký karnevalový princíp. Pre mňa to bol tiež spôsob, ako sa dostať bližšie ku Kráse.
Subverzívnym spôsobom ste pracovali s konceptom autorského subjektu aj v zbierke eponymicky nazvanej Michal Habaj. Na rozdiel od zastierania, aké sme mohli vidieť pri Anne Snegine, ho už samotným názvom exponujete do popredia. Aké aspekty sa vám javili pri jej písaní ako najzásadnejšie a čo vám prináša takéto autorské hľadanie, preskúmavanie nových možností?
Najzásadnejším aspektom bolo napríklad to, čo som v dodatkoch ku knihe nazval « slobodným pohybom reči ». Ísť so svojou básňou a pre svoju báseň až tam, kde už neviem, kto to hovorí, čo tým sleduje a čo to má celé znamenať. Podvoliť sa väčšej a vyššej sile. Nechať otvorené všetky možnosti prehovoru, aj tie, ktoré by za iných okolností boli hneď zablokované, či už mojím ľudským, alebo básnickým Ja. Preveriť, čo všetko báseň unesie, podstúpiť riziko nepochopenia a odmietnutia, zistiť, akým spôsobom
môžu neheterogénne časti vytvoriť kompaktný a organický celok. Nechať sa prekvapovať. Poéziou. Tým, čím som. Tým, čím nie som, a predsa je to vo mne. Konfrontovať sa s ničím. Konfrontovať sa sám so sebou. Vytvoriť básnický dokument. Ukázať možnosti poézie. Prekročiť hranicu, ktorú literatúra ako inštitúcia vytýčila medzi poéziou a životom.
Vaša najnovšia zbierka sa volá Caput Mortuum. Poemata posthumanismi speculativus. Do popredia sa v nej dostáva tzv. posthumanizmus, znepokojenie, ohrozenie, lyrický subjekt vystupuje v úlohe profeta, je štylizovaný do polohy zasvätenca, M. Havran sa o nej vyjadril, že „vypovedá o svete vzácnym hlasom orfických mystérií“. Je v básni opäť miesto pre profetov? A nakoľko sú tieto autorské skúsenosti súčasnou poéziou sprostredkovateľné ďalej?
Profetická funkcia je jednou zo základných, ktoré poézia vôbec mala. Funkcia a význam poézie sa naprieč dejinami a kultúrami samozrejme mení. Skutočnosť, že niektoré funkcie poézia stráca, však neznamená, že by nevyhnutne o ne prišla; znamená to iba to, že v daných podmienkach a za danej situácie nie sú reflektované a sú takpovediac v postavení mimo hry. Môžeme ich však, pri troche šťastia, oživiť. Dnes môže poézia plniť viacero funkcií: profetická je, povedzme, celkom okrajová, ale ja by som sa k nej hlásil. Ako k jednej z viacerých. Všetko, čo v Caput Mortuum je, mi bolo nadiktované. Dal som tomu iba formu a výraz. Sú verše i básne, ktoré som nedokázal napísať, pretože som mal strach z toho, čo hovoria. Pokiaľ ide o poéziu, literatúra je to posledné, na čom záleží. Je to sprostredkovateľné ďalej?
Všeobecne sa dnes veľa hovorí o tom, že poézia zaujíma azda iba hŕstku nadšencov, čo sa odzrkadľuje aj v tom, v akých nákladoch básnické zbierky vychádzajú a aká je ich predajnosť. Je poézia skutočne iba elitárskou zábavkou, ktorá mimo svojho okruhu nijako nepôsobí a nič neznamená?
Táto otázka je zložitejšia. V každom prípade však poézia nie je zábavkou. Elitárskou disciplínou rozhodne je. Ale to sa nevylučuje s tým, že by mohla byť do istej miery i “masovou”. Každý jej môže porozumieť na tej úrovni, ktorá mu prislúcha. Dnes u nás poézia skutočne nemá takmer nijaký význam a nijakým spôsobom neovplyvňuje spoločenské vedomie. Ako by aj mohla? Nachádza sa na úplnom okraji nielen spoločnosti, ale i kultúry a umenia, periférnym žánrom je i v literatúre samotnej. Väčšine slovenských kníhkupcov nestojí ani za to, aby ju mali vyloženú v kníhkupectvách. Napríklad Caput Mortuum si v Martinuse nekúpite – a to nielen v kamennej predajni, ale ani cez internetový obchod. Načo by ju predávali? Takže vlastne áno, “elitárska zábavka“.
Čítačky, verejné vystúpenia básnikov a poetiek sú ale v súčasnosti stále relatívne navštevovanými podujatiami. Niektorí literárni vedci sa však v tejto súvislosti vyjadrujú, že u mnohých autorov často leží dôraz viac práve na tomto verejnom geste ako na samotnej kvalite textov.
Vo všeobecnosti, bohužiaľ, naozaj platí, že verejná prezentácia a marketing sú často dôležitejšie ako kvalita textov či tvorba. Sebaprezentácia sa v istom zmysle stáva normou spoločenského života, literatúra nie je výnimkou. Väčšina z autorov, ktorí veľmi dobre fungujú v takto deformovanom verejnom priestore, je však pre samotnú literatúru, odbornú reflexiu i poučenejších čitateľov buď celkom nepodstatných, alebo viac či menej efemérnych. Takže nejaké rezíduá zdravého rozumu, vkusu a všeobecného rozhľadu tu ešte stále sú. Verejné vystúpenia samy o sebe problémom nie sú, naopak, sú jednou z možností, ako dostať literatúru k ľuďom, a čím bude týchto možností viac, tým lepšie. Najmä v krajine, kde túto funkciu kníhkupectvá, ale tiež školstvo, médiá atď. buď zanedbávajú, alebo na ňu celkom rezignovali. Vždy je však rozhodujúci spôsob, akým sa veci robia. Verím teda, že verejné vystúpenia majú zmysel, sám som ich zažil mnoho, v zahraničí aj u nás, ktoré vďaka autorom alebo čitateľom obohatili moje vnímanie. Zároveň, tie najlepšie autorské vystúpenia a performancie posúvajú a rozširujú i hranice a možnosti samotného žánru, stávajú sa teda špeciálnym a jedinečným umeleckým aktom. A v neposlednom rade, spätná väzba je pre mňa ako autora dôležitá.
