Vyhľadávanie
Príbeh literatúry
Radoslav Passia (1977) vyštudoval slovenčinu a estetiku na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Od roku 2008 pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV. Je redaktorom vedeckého časopisu Slovenská literatúra a šéfredaktorom mesačníka Romboid. Knižne vydal monografiu Na hranici (Modrý Peter 2014).
Ivana Taranenková (1976) vyštudovala slovenčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV, od roku 2010 je aj redaktorkou literárneho mesačníka Romboid. Knižne vydala monografiu Fenomén Vajanský (Ars Poetica 2010).
Publikácia Hľadanie súčasnosti s podtitulom Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (Literárne informačné centrum) prináša pohľad na literárnu situáciu a základné tendencie v našej poézii i próze po roku 2000. Zostavil ju kolektív šiestich autorov, editormi boli literárni vedci Radoslav Passia a Ivana Taranenková.
Prečo ste sa rozhodli prijať ponuku Literárneho informačného centra a podieľať sa na zostavení publikácie mapujúcej súčasnú slovenskú literatúru?
Radoslav Passia: Túto veľkorysú ponuku nebol dôvod neprijať. LIC bolo ochotné zabezpečiť celú vydavateľskú časť projektu a poskytlo nám slobodu v koncepčných aj obsahových otázkach. Mohli sme sa teda plne sústrediť na zadanie – napísať knihu o slovenskej próze a poézii po roku 2000. Keďže všetci z autorského kolektívu sa tejto oblasti venujú už dlhšie ako kritici, pedagógovia alebo redaktori, mali sme jednoducho chuť vysloviť sa aj komplexnejšie, nielen na úrovni recenzie alebo článku. Navyše, na knižnom trhu bola v tejto oblasti istá medzera, najmä próze takáto sumarizujúca publikácia chýbala.
Akú metodiku práce ste zvolili? Podľa akých kritérií ste vyberali reflektované diela a autorov?
Radoslav Passia: Publikácia poskytuje základný prehľad o slovenskej próze a poézii po roku 2000. Venuje sa najdôležitejším skupinovým tendenciám, výrazným individuálnym poetikám a ich vzájomným vzťahom a zdôrazňuje otvorený a pluralitný charakter súčasnej slovenskej literatúry. V prvom rade sme chceli, aby táto knižka bola koncepčne aj obsahovo čo najkompaktnejšia, aby teda bola výsledkom konsenzu autorského kolektívu, nie zborníkom individuálnych autorských textov.
Najprv sme ako autori absolvovali niekoľko stretnutí, na ktorých sme si ujasňovali svoje názory a predstavy a hľadali spoločný prienik najmä v tých všeobecnejších, koncepčných otázkach. Samozrejme, prácu na jednotlivých kapitolách sme si rozdelili, ale na niektorých kapitolách spolupracovalo viacero autorov a aj my editori sme vo všetkých fázach práce, najmä však pri finálnom editovaní, výrazne zasahovali do celkovej podoby knihy s cieľom vytvoriť z nej logicky štruktúrovaný a relatívne súdržný celok.
Sformulovali sme si tri hlavné kritériá: šestica autoriek a autorov Hľadania súčasnosti si je generačne blízka, prvým organizujúcim princípom knihy je teda generačný pohľad na literárnu kvalitu u nás po roku 2000. Druhým kritériom je generačnosť v tom zmysle, že pred „objektívnym“ a „vyváženým“ opisom súčasnej literárnej produkcie sme uprednostnili poskytnutie väčšieho priestoru mladej a mladšej strednej generácii tvorcov, ktorá, čo je úplne prirodzené, predstavuje v literárnom dianí pohyb a dynamiku. Tretie kritérium bolo „percepčné“, chceli sme, aby cieľovou čitateľskou skupinou nebol len úzky okruh literárnych vedcov a kritikov, prípadne samotných spisovateľov, o ktorých píšeme, ale aj študenti a širšia kultúrna verejnosť. Išlo nám teda o vytvorenie relatívne prístupnej a prehľadnej príručky o najsúčasnejšej beletristickej produkcii. Tomu sme prispôsobili jazyk a štýl výkladu.
Je veľmi ťažké objektívne posúdiť literárnu produkciu, ktorá vznikla tak nedávno, najmä v prípade nových, ešte neetablovaných autorov. Aké charakteristiky podľa vás určujú „dobrého“ autora alebo „dobré“ dielo – také, ktoré by malo obstáť aj v budúcnosti a dostať sa do učebníc?
Radoslav Passia: Áno, je to ťažké. Nenapísali sme knižku o nejakom časovo vzdialenom a uzavretom období, ktorému sa už pred nami venovali desiatky bádateľov a ktorého hodnotový kánon sa už viac-menej ustálil. Naopak, pokúsili sme sa podať akúsi správu o živom, bohatom a až neprehľadnom aktuálnom dianí. Navyše, ako vieme z literárnej histórie, nie vždy sa prekrývajú množiny diel, ktoré považujú za kvalitné súčasníci a ich potomkovia. O definícii dobrého diela by sa dalo veľa uvažovať aj hovoriť, ale z priestorových dôvodov by som povedal spolu s Janom Mukařovským len toľko, že v umelecky hodnotnom diele prevažuje estetická funkcia nad ostatnými. Takže nás zaujímal práve tento, dosť menšinový segment súčasnej literárnej produkcie, to však neznamená, že by sme sa na ten „zvyšok“ pozerali zhora a upierali mu právo na existenciu, len jednoducho nebol predmetom nášho záujmu.
Knižná produkcia na Slovensku po roku 2000 je veľmi rozmanitá a kvantitatívne rozsiahla. Podarilo sa vám identifikovať v nej nejaké všeobecnejšie trendy a tendencie?
Ivana Taranenková: Našou snahou pri príprave tejto publikácie bolo práve uchopiť príbeh slovenskej literatúry po roku 2000 prostredníctvom istých, často navzájom súvisiacich línií, pretože bez tohto modelovania, aj napriek rizikám, ktoré tento postup prináša, by sme čelili len záľahe faktov o dielach a autoroch. Keďže každý z nás už dlhšie obdobie súčasnú literárnu produkciu literárnokriticky reflektoval a explicitne alebo implicitne sa o nejaké syntetizujúce závery pri písaní o nej pokúšal, istú prítomnosť tendencií a trendov sme si uvedomovali a vychádzali z nej pri koncipovaní knihy. Práve to nás viedlo k vymedzeniu literatúry po roku 2000 ako obdobia, ktoré sa od toho predchádzajúceho niečím odlišuje. Rozlišovacím ukazovateľom sa pre nás stalo zmenené postavenie subjektu v literárnom texte, ktorý prestal byť výsledkom akýchsi neosobných stratégií, ako tvrdili „textuálne“ deväťdesiate roky. Významnými sa stali aj tematizácie konkrétnych životných a skúsenostných rámcov, formulovanie postoja k aktuálnej realite.
Kritériá hodnotenia kvality literárnych diel u vedcov a bežnej čitateľskej verejnosti sú často značne odlišné – medzi čitateľmi mnohokrát viac zarezonujú populárne žánre, ktoré vo vedeckej reflexii dostávajú menej priestoru. Ako by sa literárna veda mala s týmto nesúladom vyrovnať?
Ivana Taranenková: Nepovažovala by som túto situáciu za rozpornú, ale za úplne prirodzenú pre každý druh umenia. Hoci konkrétne v našej knižke na túto tému nebol priestor, sme si vedomí, že v slovenskej literárnej produkcii nachádzame veľmi pozoruhodné žánrové texty – za posledné obdobie spomeniem napríklad historické detektívky Juraja Červenáka či trilery Jozefa Kariku. Často disponujú veľmi kvalitným literárnym remeslom, ktoré by v mnohým prípadoch prospelo aj autorom snažiacim sa o „umeleckú“ literatúru. Zároveň sa však uspokojujú s rámcami, ktoré im ich žánrové vymedzenie určuje, a nesnažia sa o žiadny presah, čo je ale úplne v poriadku. Pre literárnovednú reflexiu predstavuje táto oblasť zaujímavý priestor, kde možno obraz o literárnom dianí dopĺňať a skúmať jednotlivé prepojenia žánrovej a tzv. umeleckej literatúry, ktorých je viac než dosť. Napokon, literárna veda nie je nedotknutá populárnymi žánrami, na akademických pracoviskách vznikli monografické práce o žánroch populárnej kultúry, za všetky pripomeniem knihu Tomáša Horvátha Tajomstvo a vražda. Model a dejiny detektívneho žánru, práce Ondreja Herca či Miloša Ferka, Petra Karpinského o komikse, zborníky o žánroch populárnej kultúry vydávané Ústavom slovenskej literatúry SAV z pravidelných interdisciplinárnych podujatí na túto tému. Ide teda o okruh, ktorým sa slovenská literárna veda s ohľadom na svoje možnosti, kapacity a situovanosť do konkrétnej kultúry tiež zaoberá.
-kz-
