Vyhľadávanie
Historická priemyselná architektúra sa po rokoch devastácie pomaly stáva témou spoločenskej diskusie. Začalo sa o nej hovoriť, ale k záchrane mnohých stavieb je ešte ďaleko. Architektka Eva Belláková sa tejto oblasti nášho kultúrneho dedičstva systematicky venuje a výsledkom je publikácia Architektúra historických železiarní na Slovensku 1815 – 1948 (Eurostav, 2018). Nielen o tejto knihe sme sa s ňou pozhovárali.
Aká je podľa vás v súčasnosti situácia v ochrane a záchrane priemyselných pamiatkových objektov?
Priemyselné dedičstvo sa v poslednom období dostáva do širšieho povedomia v dôsledku postupujúcich developerských aktivít a najmä vďaka súbežnej úspešnej popularizácii viacerými nadšencami tejto architektúry. Medzi odborníkmi je táto téma aktuálna dlhodobo, no Slovensko zaostáva v oblasti propagácie výsledkov dokončených výskumov a poznatkov z nich. Súčasná výraznejšia odozva sa tiež objavuje so značným odstupom oproti západným krajinám. V Anglicku záujem verejnosti spustila vlna kritiky po zbúraní historicky cenného vstupného portálu nádražia Eutson a následne sa v 70. rokoch 20. storočia sformulovala Medzinárodná komisia pre ochranu priemyselného dedičstva TICCIH. V Českej republike sa v tejto súvislosti za symbolický medzník považuje zbúranie stanice Praha-Těšňov v roku 1985.
Badáte nejaké konkrétne zmeny aj na Slovensku?
Na Slovensku nemáme výrazný zlomový okamih. Naopak, od 90. rokov sme svedkami mnohých neuvážených demolácií. Hlasy mnohých odborníkov zostali v širšom kontexte bez odozvy. To, čo sa deje dnes, je zväčša len dôsledok minulých rozhodnutí. Popularita niekoľkých zachovaných priemyselných objektov, napr. Jurkovičovej teplárne, Spilky bývalého Steinu, Pradiarne a Silocentrály bývalej „Cvernovky“, dnes jasne dokazuje, že na tejto historickej stope dokážeme vybudovať identitu nových projektov. Žiaľ, v týchto prípadoch dostatočný spoločenský záujem prichádza až po tom, čo boli ostatné hodnotné stavby zbúrané. Dúfajme, že črtajúce sa kvalitné konverzie týchto stavieb budú iniciáciou pre dôkladnejšie prehodnocovanie a silnejšie argumenty na strane ochrany zostávajúceho priemyselného dedičstva.
Reálnej záchrane historických objektov zvyčajne predchádza ich teoretická, architektonická či kunsthistorická reflexia. Ktoré projekty tohto typu v oblasti priemyselnej architektúry vás v poslednej dobe zaujali?
Konverzie historickej priemyselnej architektúry na Slovensku sú stále skôr výnimkou. Za posledný rok určite rezonovala Mlynica od ateliéru GutGut a práve bola dokončená obnova varne so silom pivovaru Stein – tzv. Spilka. Mlynica, podobne ako dobre známa konverzia Elektrárne Piešťany, priniesla potvrdenie dnes už overeného prístupu založeného na harmonickom kontraste starého a nového. Spilka aj s ohľadom na to, že ide o národnú kultúrnu pamiatku, zásadne neprekvapila. Nachádza sa v pozícii posledného zachovaného objektu zbúraného areálu, preto bol prístup k jej konverzii oveľa konzervatívnejší. Zo starších zaujímavých projektov je to Tatranská galéria v Poprade, Refinery gallery, vodojem prebudovaný na architektonický ateliér v areáli bývalej továrne Alfreda Nobela a tiež sem môžeme zaradiť Kasárne/Kulturpark v Košiciach. Okrem toho sú v očakávanom procese premeny spomínaná Tepláreň na Čulenovej a Cvernovka, tiež Sýpka v Jarovciach a som zvedavá na zmenu, ktorú prinesie začínajúca premena mestského bloku Elektrárne v Žiline.
Venujú sa týmto témam naši architekti či kunsthistorici dostatočne?
Architekti sú v prvom rade odborníci praxe a pre väčšinu je prestížou pracovať na projekte obnovy priemyselnej pamiatky. Na druhej strane v procese obnovy často „bojujú“ za presadenie niektorých typov hodnôt s metodikmi obnovy (samozrejme, najmä v prípade, ak ide o národnú kultúrnu pamiatku). Tieto dva pohľady sú v prípade priemyselných stavieb ešte stále a často protichodné, pretože industriál sa mnohými črtami vymyká klasickému ponímaniu pamiatok.
Z pohľadu množstva historických priemyselných stavieb, ktoré majú len základný výskum a o ich architektúre neexistuje takmer žiadna zmienka v iných zdrojoch, nie je táto téma ani zďaleka vyčerpaná. Preto, aby sme mohli kvality priemyselnej architektúry ako spoločnosť uznať, musíme ju najprv zmapovať a spoznať. Potrebujeme viac popularizačných kníh, naďalej rozširovať diskurz o priemyselných pamiatkach a samozrejme aj o pamiatkach ako takých.
Ako ste sa vy osobne dostali k téme priemyselnej architektúry?
Postupne počas štúdia na Fakulte architektúry STU. Vydarené konverzie industriálu patria dlhodobo k tým najzaujímavejším architektonickým projektom. Ako študentov nás preto vždy fascinovali príklady nového využitia starých fabrík, ktoré trefným konceptom priniesli nové kvality a opierali sa pritom o hodnoty a genia loci pôvodných štruktúr. Preto bolo pre mňa zaujímavé pozrieť sa bližšie na stav priemyselného dedičstva u nás, o ktorom sa veľa nehovorilo.
A čo konkrétne železiarne? Prečo ste sa vo svojom výskume sústredili práve na tento segment priemyselného dedičstva na Slovensku?
Železiarne patria spolu so sklárňami k najohrozenejším technickým dielam na našom území. Preto pani docentka Eva Kráľová ešte v roku 2013 vypísala tému dizertačnej práce na Fakulte architektúry STU, ktorá sa týkala práve týchto dvoch výrobných sfér. Zamerala som sa na železiarne, pretože boli pre mňa zaujímavé z hľadiska povahy výroby a neustálych premien architektúry, ktorá reflektovala aktuálne trendy. Železiarne spolu s energetikou či ťažobným priemyslom patria medzi základné druhy výroby, kde je technológia rozhodujúcim faktorom formovania. Novátorské riešenia a technológie prestupujú hranice objektov a areálov koncepčne i fyzicky. Železiarne sú preto pamiatkami výroby ako výsledok a súčasne aj zdroj technickej práce a progresu technológií.
V knihe mapujete pomerne dlhé obdobie od r. 1815 po 1948. Prečo ste si výskum vymedzili práve takto?
Železiarne existovali aj pred r. 1815 a samozrejme aj po r. 1948. Ich výstavba a ani časté prestavby neboli ovplyvnené priamym impulzom viažucim sa k istému roku. Rok 1815 je však dôležitý, pretože sa po dlhom období snaženia zo strany štátnych orgánov podarilo zabezpečiť vyberanie daní za túto činnosť, a tak máme k dispozícii prvé zoznamy železiarní. Vymedzenie týmito rokmi však sleduje postupné rozširovanie priemyselnej revolúcie, ktorá v slovenskom železiarstve vyvrcholila pred koncom 19. storočia. Medzivojnové obdobie charakterizuje odbúravanie železiarskeho priemyslu a koncom 20. rokov na Slovensku zostala v prevádzke len vysoká pec v Tisovci. Rok 1948 symbolicky uzatvára etapu doznievajúcej slávnej železiarskej éry prelomu storočí.
Kniha môže upútať aj laika, obsahuje množstvo fotografického a mapového materiálu. „Z ktorého konca“ ste začali na tejto téme pracovať? Aký priestor ste venovali archívnemu výskumu?
Z pôvodných objektov železiarní sa zachoval len zlomok a tvorí ho typologicky široká škála objektov z rôznych historických období, pričom ich architektonické tvaroslovie zodpovedalo dobe svojho vzniku. Stavby železiarní však nemožno chápať len ako solitéry – je to sústava výrobne prepojených objektov s logickou následnosťou. Ústrednou témou môjho záujmu sa preto stali premeny výrobnej technológie a ich priemet do formovania areálov. Hlavným východiskom výskumu boli historické katastrálne mapy, historické fotografie, nákresy a plány. V knihe sa nachádzajú údaje celkovo od devätnástich rôznych inštitúcií.
Koľko času ste strávili priamo v teréne?
Pomerne dosť. Celkovo som uskutočnila cez dvadsať terénnych výletov, niekedy na jeden deň, inokedy na víkend či dokonca päť dní. Terénny prieskum mal význam nielen pre overenie lokalizácie stávajúcich stavieb či zistenie ich stavu, ale aj preto, že som mala možnosť získať informácie od miestnych obyvateľov či lokálnych nadšencov.
Kde sú podľa vás najcennejšie pamiatky železiarenskej architektúry na Slovensku?
Po architektonickej stránke k nepochybne najzaujímavejším patrí súbor výrobných hál s vodojemom – tzv. Henrichov závod vo Valaskej (časť Piesok), ktoré boli súčasťou železiarne v Podbrezovej. K najstarším zachovaným výrobným halám patrí stará zlievareň v Hronci, ktorá je zároveň poslednou stavbou areálu z roku 1858. Jednoloďová otvorená výrobná hala je jedinečná svojimi parametrami a architektúrou. Nové funkcionalistické trendy dokumentujú stavby Coburgovej železiarne v Trnave, ktoré sú dnes súčasťou viacerých podnikov. Tiež adaptované budovy vysokopecných závodov v Nižnej Slanej a vo Vlachove, sklad železiarne v Drnave. Za cenné považujem tiež stavby bývalého vysokopecného závodu v Tisovci. Z urbanistického hľadiska a vo svojich dôsledkoch je významný prínos železiarní v Hronci, Podbrezovej a zaniknutých závodov v Krompachoch a Hnúšti.
Urobili ste počas prípravy tejto publikácie nejaký neočakávaný objav, ktorý vás osobne prekvapil a potešil?
Niektoré zo zachovaných stavieb železiarní dnes už nevyzerajú ako továrne a bolo potrebné ich „znovuobjaviť“. Areály sa na mnohých miestach stratili a zostali len ojedinelé stavby. Obyvatelia viacerých dnes adaptovaných stavieb ani len netušia, že ich domy boli súčasťou priemyselného komplexu. Osobne ma preto na viacerých miestach potešilo, keď sa mi jasne podarilo skonfrontovať historickú a súčasnú situáciu a identifikovať tak pôvodné funkčné využitie stavieb. Bolo to teda viac menších objavov. Napr. archívnym výskumom som zistila, že dodnes sa zachovali časti odlievacích hál bývalej železiarne v Krompachoch. Podobne výskum ukázal, že budova hydroelektrárne v Plešivci (časť Vidová) slúžila pôvodne pre dúchadlo vedľa stojacej vysokej pece, po ktorej už dnes niet ani stopy. Tu som sa tiež stretla s vnukom majstra, ktorý sa na budovaní hydroelektrárne podieľal. Potešilo ma, keď som v zbierkach múzea vo Svätom Antone objavila fotografiu od známeho dobového fotografa Karola Divalda, na ktorom bol závod vo Vaľkovni. Jeden z mála, ktorý celistvo zobrazuje coburgovský závod v časti Nová Maša – aj vďaka tomu som jasne identifikovala historické budovy železiarskeho komplexu. Tiež som dlhšie obdobie pátrala po architektovi Henrichovho závodu a pomerne nedávno sa mi potvrdila spojitosť so železiarňou v Diósgyőri (dnes Miškovec). Podobne som sa dopátrala k identifikácii pozostatkov bývalého areálu Union vo Zvolene, ktoré sú dnes prepletené v neskoršej zástavbe a pod.
Niektoré existujúce objekty sú v súkromných rukách či v uzavretých priemyslových areáloch... Ako je to vlastne s ich sprístupnením? Mohli by ste nám odporučiť turistickú návštevu niektorých z nich?
Do väčšiny priemyselných pamiatok sa v súčasnosti návštevník nedostane, ale ich architektonické a urbanistické hodnoty je možné vnímať z exteriéru. V tomto výrobnom sektore je architektúra ako súčasť priemyselného dedičstva prezentovaná len na dvoch miestach. V malom múzeu v Liptovskom Hrádku (Múzeum baníctva a hutníctva Maša) a v novootvorenom Hámorskom náučnom chodníku v Zemplínskych Hámroch. Nedávno bola osadená informačná tabuľa k architektonicky zaujímavej stavbe, k skladu železiarne v Drnave. A pomerne obľúbená a navštevovaná je aj Františkova huta v Nižnej pri Podbieli. Cestu k väčšine ostatných bez internetu, GPS či rady miestnych ľahko nenájdete.
Oplatí sa navštíviť Hutu Etelka pri Nižnej Slanej (nedávno bol však areál oplotený), Hutu Karol pri Vlachove, vysokú pec v Sirku s neďalekým Železníkom, Starú Mašu v Krompachoch a prezrieť si tu aj to, čo zostalo z novšieho závodu, zo svojho času najmodernejšej železiarne v Uhorsku – budovu správy, tehlovú kolóniu pracovníkov závodu a i. Ak máte záujem o skutočnú turistiku, oplatí sa naplánovať si trasu k vysokej peci na „Troch Vodách“ v katastri obce Ľubietová, pár kilometrov južne od Osrblia. Turistiku v Levočských vrchoch zas môže ozvláštniť vysoká pec rodu Probstnerovcov južne od obce Jakubany.
V úvode rozhovoru ste spomenuli, že spoločenský záujem o tieto objekty často prichádza až vtedy, keď je už neskoro... Spoznali ste na svojich cestách za priemyslovou architektúrou aj pozitívnejšie prípady?
V oblasti železiarní sa za posledné roky objavila iniciatíva n. o. Barbora, ktorá je novým vlastníkom národnej kultúrnej pamiatky Etelka Huta v Nižnej Slanej a má ambíciu budovy rekonštruovať. Obnoviť sa majú tiež budovy výrobného areálu rodiny Andrássyovcov, ktorý bol vybudovaný v unikátnej pozícii vedľa dnes obnovovaných ruín kláštora Pavlínov v Gombaseku. Okrem toho sú to zatiaľ prevažne malé udržiavacie práce vlastníkov stavieb.
V iných sektoroch, okrem už uvedených, je príkladnou obnova časti tabakovej továrne na kultúrne centrum Tabačka Kulturfabrik v Košiciach, kde iniciatíva záchrany tejto stavby prišla „zdola“.
Eva Belláková sa narodila v r. 1988 v Krupine. Vyštudovala na Fakulte architektúry STU v Bratislave, kde v r. 2017 získala titul PhD. Zaoberala sa výskumom architektúry priemyselných areálov, v r. 2018 vydavateľstvo Eurostav publikovalo jej knihu Architektúra historických železiarní na Slovensku. V r. 2013 získala cenu prof. Jozefa Lacka a v r. 2017 spolu s architektkou Annou Gondovou cenu časopisu Pamiatky a múzeá a ocenenie za významné architektonické dielo pracovníkov STU do tridsiatich rokov za výstavu Kelti z Bratislavy. V súčasnosti sa podieľa na obnove Jurkovičovej Teplárne v Bratislave. Priemyselné dedičstvo Slovenska naďalej popularizuje na medzinárodných konferenciách.
