Peter Holka (1950) patrí k najúspešnejším a najplodnejším slovenským spisovateľom. Knižne debutoval v roku 1983 novelou Ústie riečok, po nej nasledovali zbierka noviel Škára (do trinástej komnaty) (1994) a román Neha (1995). Ľúbostné vzťahy tematizuje tiež v románoch Prekliatie (2003), Biele noci, čierne dni (2005) či Modrý anjel (2007). tínedžerom venoval prózy Prekážkar v džínsach (1990), Piráti z Marka Twaina (1992) a Normálny cvok (1993, 2011). 

V najnovšej próze Petra Holku Pokušenie (Ikar 2013) hrá významnú úlohu čas. päťročný alebo šesťdesiatnik – obe verzie protagonistu sú uhrančivo priťahované krásou ženy a fascinácia jej tajomným svetom je natoľko silná, že autor otvorene priznáva ochotu zavrhnúť všednú racionalitu a inštinktívne nasledovať unikajúci ideál. 

 

V tvojom písaní sú trvalo prítomné dve základné línie – návraty do formujúceho detstva a fascinácia fenoménom ženy. Akým spôsobom ich spájaš v Po­kušení?

Obe línie sa úplne prirodzene zlievajú v jednu: z tela ženy sme sa narodili všetci, z jej prsníkov sme sali silu i med, v jej náručí sme si hoveli a zhruba polovica populácie si aj hovie takmer celý život. Bez žien, bez ich sily, odhodlania, odvahy, cieľavedomosti, lásky, nehy by sme tu jednoducho neboli. Mne sa ženy páčili od útleho detstva, vždy som ich obdivoval, mal som a mám ich rád. V detstve je celkom prirodzene rozhodujúci vplyv matky, a moja bola nielen vľúdna, láskavá, múdra, citlivá a dobrá, ale aj veľmi pekná, takže som si nevdojak vytvoril predstavu ženského vzoru alebo ideálu na celý život. Neskôr som sa, pravdaže, ocitol aj pod vplyvom či priam „v krážoch“ iných žien, no matkin vplyv je, nazdávam sa, určujúci, lebo pôsobí na potomka po celý život, a trocha iracionálne dodám, že aj po ňom. Tak nejako je to posplietané aj v Pokušení.

Čím sa písanie Pokušenia líšilo od práce na predošlej knihe Môj život s Demi Moore?


Môj život s Demi Moore bola pre mňa kniha o tom, ako falošne žijeme a aké vzory a modely žitia nám podsúvajú médiá tým, že ustavične forsírujú šoubiznisové celebrity, politikov, mafiánov a iné deviácie. Akoby sa dobrý život rovnal iba kope peňazí, intrigánstvu a pofidérnemu spoločenskému úspechu, no zabúdame na seba, na svojich najbližších, na vzťahy, ktoré prinášajú pohodu a spokojnosť. Keď som sa pripravoval na písanie Demi, denne som si vystrihoval z bulvárnych novín takéto články, mal som ich plný kufor, hádam by vystačili aj na desať kníh. Kým sa môj hrdina zaoberal hlúposťami a sníval o tom, čo nám vtĺkajú do hláv médiá, ani nezbadal, že mu žena ušla s iným, jeho syn dospel a stratil sa z domu… Práca na Pokušení bola úplne odlišná, najmä bytostnejšia, osobnejšia, intímnejšia, v niečom bolestnejšia a hádam aj odhaľujúca viac z najvnútornejších pohnútok a života modelovanej literárnej postavy.

 

Ako vnímaš zvyšujúcu sa mieru otvorenosti pri pertraktovaní intímnych (nielen sexuálnych) tém rozprávačom? Narážam najmä na večný čitateľský sklon dôsledne identifikovať autorovo alter ego so samotným autorom…

Otvorené rozprávanie o ľudskej intimite je príťažlivé pre autora i pre čitateľa, aspoň taká je moja skúsenosť. Vyhľadávam takéto knihy a ich autorov, lebo mi hlbšie rozkrývajú zložitosti človeka a pomáhajú mi pochopiť aj napohľad nepochopiteľné ľudské konanie. No stotožňovať spisovateľa s jeho postavami je detinské, je to smiešna choroba malomeštiaka, ktorý za všetkým hľadá len plytkú realitu, škandál, úbohosť, dehonestáciu a všeličo iné, len nie kreovanú literárnu postavu, umelecký obraz, zovšeobecnenie, odraz skúsenosti, hru atď. Možno je to dôsledok nedostatku vzdelania, zlej výučby literatúry na všetkých stupňoch našich škôl, následok mizernej čitateľskej skúsenosti a z toho plynúce ploché vnímanie beletrie a umenia vôbec. Banálne povedané, je to rovnaké, ako keby sme identifikovali herca s jeho rolami. Akoby Johnny Depp nebol muž žijúci svoj súkromný život, ale stotožnili by sme ho s Jackom Sparrowom z Pirátov z Karibiku. Jozefa Kronera by sme zamenili za prihlúpleho Kuba alebo prešibaného sváka Ragana, Michala Dočolomanského za Jánošíka, prípadne by sme považovali Zdenu Studenkovú za luxusnú prostitútku Renátu z filmu Anděl s ďáblem v těle. Jasnejšie, jednoduchšie a  zrozumiteľnejšie to vysvetliť nedokážem.

Koľko z autora Petra holku nástojí na expresivite a naturalizme, koľko uprednostňuje poetizujúci tón?

Nenástojím na expresivite ani na naturalizme, neuprednostňujem nijaký tón, tobôž nie poetizujúci, ale všetky možnosti, ktoré sa mi pri písaní núkajú, sa usilujem využívať na miestach, kde sa mi zdá, že majú zaznieť, že tam majú svoju nezameniteľnú funkciu.

Dospel si k smutnosmiešnosti. Aká bola cesta k nej, čo ju spôsobilo a lemovalo


Smutnosmiešny je sám ľudský život. Kým v mladosti má človek sklony brať sa vážne alebo aj veľmi vážne a zakladá si na svojej dôležitosti, čím je starší, tým viac si uvedomuje, že celá tá akože vážnosť a dôležitosť je len póza a veru je aj dosť na smiech. Tak či onak sa každé ľudské pechorenie napokon skončí nevyhnutnou katastrofou. Nikto tu nie je ani nebude večne, ani Boris Kollár nie. Moju cestu k smutnosmiešnemu postoju a k istej zhovievavosti tvoril iba sám život, no lemujú ju míľniky mojich snov, zdvihov i pádov, omylov i zlyhaní. Kto už len žije bez chýb a bez viny, keď je okolo nás toľko krásnych a lákavých pokušení?

Zostávaš verný teórii o interaktivite literatúry a reálneho života. Akí autori a knihy ovplyvňujú životy tvojich postáv v Pokušení?

Ak si dobre spomínam, tak od začiatku až do konca je to Honoré de Balzac a jeho Stratené ilúzie, ďalej viaceré slovenské ľudové rozprávky zo zbierok Pavla Dobšinského a Rudolf Jašík.

Prečo si neodolal pokušeniu vložiť do Pokušenia stať o Jašíkovi?

Tomuto pokušeniu som neodolal z troch dôvodov: 1. Rudolf Jašík je jedným z našich najvýznamnejších prozaikov a dnes sa naňho akosi zabúda, preto som ho chcel aj takto pripomenúť. Okrem iného napísal geniálnu novelu Čas medených tvárí, čo je jedna z najúžasnejších próz o láske a ľudskom porozumení, aké som kedy čítal, takže tematicky patrí do mojej knihy. 2. Tamtú stať som napísal pri príležitosti Jašíkových jubileí – 90. výročia narodenia a 50. výročia úmrtia (2. decembra 1919 – 30. júla 1960) a predniesol som ju v Čadci počas Jašíkových Kysúc a v Partizánskom na spoločensko-literárnom podujatí organizovanom mestom. Mala pozitívnu odozvu. Bolo mi ľúto nechať ju ležať ladom, myslel som si, že patrí do knižky, v ktorej som prisúdil Jašíkovi dôležitú „zoznamovaciu“ rolu, a možno inšpiruje ďalších, aby siahli po jeho dielach. 3. No a napokon, súťaž mladých prozaikov Jašíkove Kysuce bola miestom, kde som kedysi štartoval svoju literárnu cestu. Takže je to aj prejav môjho sentimentu a úprimnej vďaky Rudolfovi Jašíkovi a ľuďom, čo toto literárne podujatie vymysleli, organizovali a organizujú ho dodnes.

Sú aj tvoje prvé osobné spomienky prenatálne tak ako spomienky Petra z Pokušenia?

Zdá sa mi, že áno, objektívne to, pravdaže, nijako neviem a nedokážem vysvetliť, ale som presvedčený, že áno. Interakcia medzi matkou a plodom funguje dosť výrazne, jej stopy azda ostávajú aj v mozgu dieťaťa, čo sa neskôr môže prejavovať ako istý druh pamäti, povedzme emocionálnej.

Prvá a druhá časť knihy kontrastujú a zároveň sú komplementárne. Ako vznikol nápad s  názvami v  podobe diagnóz?

Nejako som tie dve časti od seba oddeliť musel, aby čitateľ strávil ten päťdesiatpäťročný krok či skok v čase, ktorý vznikne medzi trinástou a štrnástou kapitolou a oddeľuje od seba päťročného chlapca a šesťdesiatročného muža. Napísať iba „prvá časť“ a „druhá časť“ sa mi zdalo primálo. Uvažoval som, čo ich určovalo a istým spôsobom charakterizovalo, čo moju literárnu postavu v konkrétnom období života veľmi trápilo. Ujasnil som si, čo to bolo, potom som si v lekárskom slovníku vyhľadal diagnózy na nočné pomočovanie a na erektilnú dysfunkciu, prediskutoval som ich so spriateleným lekárom a mal som názvy oboch častí. Tie latinské pomenovania spomínaných onemocnení sa mi veľmi páčili, majú svoju poéziu i trochu tajomnosti a šteklivosti.

Čitateľovi neposkytneš jednoznačné riešenie dilemy starnúceho muža očareného mladou ženou. Dávaš mu slobodu alebo veríš, že stačí aj nepriame posúvanie k riešeniu?

Jednoznačné riešenia akýchkoľvek vzťahových problémov nejestvujú, a ak mi ich niekto podsúva alebo vnucuje, usilujem sa im vyhnúť. Mám rád otvorené riešenia situácií, nech si ich dotvorí každý čitateľ podľa seba, podľa svojej skúsenosti, svojich inklinácií. Čitateľa neradno podceňovať. Ani neviem, koľkokrát som na besedách odpovedal práve na takúto alebo podobnú otázku: „Ako sa to vlastne skončilo?“ Ako si vyberiete alebo ako chcete, zvyknem odvetiť.

Možno Pokušenie – aj vzhľadom na mottá z Aleja carpentiera – čítať aj ako meditáciu o plynutí času?

Áno, nazdávam sa, že je to jeden z dôležitých kľúčov k tejto próze. Zdrojom môjho autorského pokušenia bol spor s  časom. Kým v prvej časti ho chce rozprávač urýchliť, v druhej ho túžil obrátiť, aby tiekol naspäť a rozprávač by mladol, čo v reálnom živote nie je možné. V literatúre áno. Spomenutý konflikt s časom mal v oboch prípadoch zhodný motív: ženu.

Čím ťa priťahuje magický realizmus?

Celkom isto zaujatím pre toho najobyčajnejšieho človeka, pre jeho zaťatosť, odhodlanie,  urputnú vôľu žiť a milovať. Neodolateľným rozprávačstvom, v ktorom sa prelína realita s mytológiou a fantáziou, skutočnosť so snom a tieto kategórie sú v úplne rovnocennej pozícii. Pre úžasnú metaforickosť, obraznosť, občas aj lyrickosť, komickosť, ironickosť, britkosť rozprávania, záleží na autoroch a jednotlivých dielach, v ktorých je, podobne ako v našich ľudových rozprávkach, možné všetko, aj oživovať mŕtvych, cestovať v čase, čarovať a zaklínať, ba aj v hlbokej starobe milovať ako mladík a tak ďalej, a tak podobne.

Je pre teba písanie zbraňou proti životnému stereotypu? Ako vôbec sám pre seba pomenúvaš dôvody pre zotrvanie pri ňom?

Takto som nad tým nikdy neuvažoval. Pre mňa je písanie istým spôsobom sebareflexie, prehodnocovania životnej skúsenosti, je aj istým spôsobom bytia, úniku z reality, zábavy, hry pri modelovaní situácií a postáv.

Pristupuješ k písaniu ako k stále novej príležitosti reinterpretácie už predtým
interpretovaných privátnych alebo aj cudzích príbehov?

Príbehy si najmä rád vymýšľam. Impulzy a inšpirácie prichádzajú, pravdaže, od všelikadiaľ, takže kto nasilu chce hľadať nejaké spojitosti s privátnymi alebo cudzími príbehmi, nech ich len usilovne hľadá. Napokon, hovorí sa, že všetky príbehy, zápletky a konflikty už boli rozpovedané a napísané, dnes ich iba variujeme a píšeme po svojom.

Čím si vysvetľuješ príťažlivosť tvojich kníh pre ženské čitateľky nielen tvojej
generácie?

Tým, že čitateľkami beletrie sú najmä ženy, a tým, že ženy mám rád a občas im hádam aj rozumiem :-)
. Alebo im nerozumiem a  zabávajú sa na tom… Ale možno je všetko inak a priťahuje ich najmä moje priezvisko, ktoré prezrádza, že som nielen „kluk“, ale aj Holka, takže k nim patrím.

Sleduješ systematicky súčasnú slovenskú literárnu scénu? Máš aj v rámci nej svojich obľúbencov?

Nesledujem a sľubujem, že ju ani nebudem sledovať,
lebo v nej panujú odporné skupinové záujmy a tzv. ženské autorky ju v posledných rokoch kontaminovali ničivejšie než výbuch černobyľskej elektrárne ukrajinské mesto Pripjať.

Veríš v efekt kurzov tvorivého písania? Čo ti prináša rola poradcu v otázkach písania?

Neverím, spomínané kurzy ešte nikoho písať nenaučili. Keďže som vo vyslovovaní názorov otvorený a priamy, táto rola mi prináša najmä mnohé nedorozumenia, nevraživosti a animozity.