Vyhľadávanie
Pavol Weiss vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe, publikoval v rôznych časopisoch, píše divadelné a rozhlasové hry. Knižne debutoval románom žime, potom uvidíme (L. C. A. 2003), v tom istom vydavateľstve mu vyšla aj novela Pomsta (2004). Román Traja priatelia (2006) a poviedky Treba na chvíľu odísť (2011) publikoval vo Vydavateľstve Slovart. Hry Priateľky a Bajmann Brothers uviedli v divadle Astorka Korzo ´90 a Priateľky (Nejlepší kamarádky) aj v pražskom Divadle Na Fidlovačce.
V dvadsiatom storočí patrila poviedka k rozšíreným žánrom. Myslíte, že má rovnaké miesto v súčasnej slovenskej literatúre?
Verím, že pôvodná poviedka prežije spolu s pôvodnou literatúrou aj ďalšie storočia. Koniec deväťdesiatych rokov bol na Slovensku trochu prepoviedkovaný, ale zároveň to malo pozitívny vplyv na „záchranu“ pôvodnej literatúry. Súťaž Poviedka, ktorú inicioval Kali Bagala, bola bránou pre mnohých začínajúcich spisovateľov. Ale pokúsim sa vnímať poviedku širšie. Po revolúcii si literatúra a umenie všeobecne hľadali na Slovensku svoje dôstojné miesto v spoločnosti. Ako to dopadlo, vidíme na spoločenskej vážnosti, akú literatúra má. Literatúra je v zásade vždy iba dobrá alebo zlá. Ale literáti a ľudia okolo literatúry sa spolitizovali, vymedzili, a to prispelo k určitej spoločenskej dehonestácii literatúry. Všetky tie hádky, konflikty, osočovanie, rozdeľovanie literátov podľa príslušnosti spôsobili, že sa stratila akási synergia spoločnej spisovateľskej energie. A to v konečnom dôsledku viedlo k odsunu literatúry do suterénu spoločnosti. Literatúra, všeobecne umenie, musí mať v tejto pretechnizovanej a materializovanej spoločnosti svoje dôstojné miesto. A doň patrí aj poviedka ako žáner. Možno práve poviedka, pretože je to krátky útvar, dokáže pritiahnuť čitateľov k literatúre.
Ktorý zo svetových alebo slovenských autorov píšucich poviedku je vám blízky?
Zo svetových Singer, Babeľ, Čechov, Kundera, Fitzgerald... z českých Balabán. Zo slovenských autorov som ,,odkojený“ na Mitanových poviedkach a zo súčasných sa mi páčia skoršie poviedky Ballu, Rankova a naposledy ma nadchla poviedková kniha Ivany Dobrakovovej Prvá smrť v rodine. Máme niekoľko európskych autorov, len o nich Európa nevie.
Názov novej knihy akoby hovoril o cestovaní niekam za hranice, aj keď v skutočnosti je prvá poviedka o niečom inom. ak by ste mali možnosť odísť donejakej inej krajiny, kam by to bolo?
Mne je tu dobre. Ak by som však musel odísť, tak asi... Nový Zéland, ten sa podobá na Slovensko... alebo do Južnej Ameriky, niekde, kde je teplo celý rok. Mne depresívna bratislavská zima prekáža.
Vaše rodisko je Humenné. Do akej miery vás inšpirujú alebo podnecujú pri písaní vaše korene, mentalita východniarov a spôsob života?
Isteže korene, pôvod majú vplyv na formovanie osobnosti. Ale nejaké zvláštnosti na sebe nepozorujem. Často počúvam, že akí sme my východniari takí-hentakí..., ale beriem to s humorom. Možno je v našej mentalite niečo vymedzujúce sa, ale je na zváženie, či iba prízvuk nepôsobí na ľudí z Bratislavy zbytočne dráždivo, ta ňe?
Váš románový debut Žime, potom uvidíme rozpráva mnohé o peniazoch, praktikách korupcie, túžbe po bohatstve a moci, o hodnotách, ktoré sa pomaly, ale isto vytrácajú. stotožňujete sa s názorom, že mnohé hodnoty prítomnosti sú zdeformované alebo skazené?
Vnímanie a posuny hodnôt sú zjavné. Stotožňujem sa s týmto názorom. Náš život je povrchnejší, hmotné výhody a úspech deformujú spoločnosť, rodinu, vzťahy. Literatúra toto môže stvárniť, ale je otázka, či sa to dotkne tých, o ktorých píše. Kríza hodnôt tu je. A obávam sa, že sama literatúra s tým veľa nenarobí, sama literatúra je na okraji záujmu spoločnosti. Spoločnosť musí prejsť vývojom.
V románe Traja priatelia sú zobrazené osudy troch kamarátov žijúcich v socializme a po revolúcii. ako sa vám písala táto kniha, ktorej záver mnohých prekvapil?
Písala sa mi ťažko, lebo som sa musel vyrovnať s dlhým časovým úsekom života hrdinov, ich osudov. Nemal som s tým veľkú skúsenosť, asi som sa aj trochu ponáhľal. Teraz už viem, že to je pri písaní to najväčšie nebezpečenstvo. Dnes už viem, že som mohol tento „zber materiálu“ ešte nechať uležať a spracovať literárne pôsobivejšie, hlbšie. Jedna kritička mi povedala, že z toho mohla byť románová trilógia. Písanie je pre mňa vždy ťažké, nakoniec ako tvorba všeobecne.
Medziľudské vzťahy, reklama a honba za peniazmi tvoria súčasť novely Pomsta. aj napriek aktuálnosti témy a detailného pohľadu do vnútorného sveta postáv vám autor jednej z recenzií vyčítal málo predstavivosti, ťažkopádnosť či strohosť pri štylizácii textu. čo si o tom myslíte?
Asi mala recenzia pravdu. Ešte zo štúdií z FAMU som zvyknutý počúvať pripomienky. Napríklad český preklad knihy som prepracoval, doplnil, pozmenil, už sa mi to pôvodné nepáčilo... ale Pomsta vznikla práve v období, keď som chcel rýchlo napísať ďalšiu knihu. Čo k tomu teraz dodám. Nič.
Čo je pre vás pri písaní dôležité – schopnosť autora tvoriť obrazy, zručnosť vykresliť zaujímavý príbeh alebo nadčasovosť zachytenej témy?
Ak sú toto nejaké kritériá, ktoré by som mal pri písaní zohľadňovať, tak tých kritérií je určite viac. Čoraz viac rozmýšľam, nielen čo napísať, ale najmä ako. Aj atraktívnu tému možno utopiť v balaste, aj zručne vytepaný príbeh môže byť literárna sračka, aj nadčasovosť môže byť povrchná a nudná. Ak píšem, asi najviac premýšľam nad tým, aby bol text uveriteľný, priezračný, aj keby som písal čisté sci-fi. Myslím, že za dôležité považujem schopnosť dostať sa do „vnútra“ svojich hrdinov... skúmať ich pohnútky, akoby som to bol ja sám.
Patríte k autorom, ktorí sa zobúdzajú skoro ráno alebo počas noci, aby dali na papier myšlienky, ktoré im napadnú ešte predtým, ako sa mimovoľne odplavia preč?
Na písanie potrebujem pokoj a čistú hlavu, a tá je najčistejšia ráno, takže normálne doobeda si sadnúť a písať je pre mňa najlepšie. Ale do tejto predstavy vstupuje, samozrejme,reálny život... a ten nie vždy umožňuje písať každý deň.
Ktoré ročné obdobie na vás pôsobí mimoriadne tvorivo?
Mimoriadne dobre sa mi nič nerobí v lete, ale ideálna je aj jar a jeseň a ani zima nie je zlá na leňošenie. A pri tvorbe je to podobne. Nemyslím, že tvorivosť súvisí s ročným obdobím.
Jestvujú autori, ktorí majú pri sebe zápisník, do ktorého si zapisujú svoje postrehy a námety na literárne diela počas bežného dňa. Ako dlho v sebe schovávate námet, kým príde čas na jeho napísanie?
Mám zápisníky, do ktorých si zachytávam texty, postrehy, situácie. Tak ako majú alebo mali svoje skicáre aj maliari, pre mňa je zapisovanie jednou z metód. Myšlienka sa jednoducho stratí, zabudnem ju, ak si ju nenapíšem. Denne sme zahltení takým množstvom informácií a vnemov, že ak by som si podnety nezapísal, tak by som bol zmätený. Čas nehrá pri zbere materiálu, ako tomu hovorím, žiadnu rolu. Niekedy sa s myšlienkou pohrávam roky, inokedy spracujem nápad na poviedku okamžite. Dôležité je aj vedieť odhadnúť, či je téma, ktorej sa chcem venovať, vhodná na poviedku, film či hru, alebo je to nebodaj téma na veľký román.
Vo vašej tvorbe nechýba dynamika, gradácia, striedanie obrazov, retrospektíva či asociácie. čo podľa vás nesmie chýbať v literárnom diele?
Asi by nemala chýbať nejaká myšlienka, nie? A potom literárnosť.
V akom odvetví by ste sa vedeli realizovať okrem písania, reklamy či zberateľstva umenia, v ktorých máte viacročné skúsenosti?
Páčila by sa mi sociológia alebo psychológia. To by ma bavilo. A potom by som ešte vedel byť kaviarenský povaľač.
Môžete prezradiť niečo o svojich tvorivých plánoch?
Zbieram si materiál na divadelnú hru – drámu, potom by som sa chcel venovať románu z nedávnej minulosti. A roky si zapisujem nápadíky na film. Niekedy by som rád napísal dobrý scenár, ktorý by sa aj sfilmoval.
