Koncom apríla sa už tradične koná „litera fest“ – séria podujatí spojených s najprestížnejšou domácou literárnou cenou. Na to, aby sme sa ako diváci mohli pokochať pohľadom na živých spisovateľov a spisovateľky v ich viac-menej prirodzenom prostredí, však musí niekto dohliadnuť – po novom je touto osobou Simona Fochlerová (1986).
Predpokladám, že väčšina čitateľov Knižnej revue samotné ocenenie Anasoft litera pozná, aký je však tvoj príbeh s „anasoftom“ – a akú rolu v súvislosti s cenou aktuálne zastávaš?
Študovala som slovenčinu a francúzštinu, a v tom (relatívne) nedávnom čase ešte existovali študenti, ktorí aj čítali. Desiatka Anasoft litery bola (ne)povinná jazda. Nikto nám to za kredity neprikázal, ale bola to samozrejmosť. Anasoft litera pri takých ako ja splnila účel perfektne. Porota upriamila moju pozornosť na desať zaujímavejších slovenských próz, a tak som čítala, hľadala tie dôvody, niekedy krčila obočie, niekedy prikyvovala, často polemizovala. Boli to krásne časy, keď som za knihami videla len text a nie osoby, ktoré ich napísali. Slovenské knihy som si vyberala podľa toho, či boli v „anasofte“, alebo či mali na obálke „K. K. motýlika“. O pár rokov som sa presťahovala do Bratislavy, zvyk čítania celej desiatky a tipovanie laureáta mi zostal. Pracovala som na mnohých skvelých kultúrnych projektoch, ale chýbal mi taký, v ktorom by som sa cítila na pravom mieste. Keď prišla príležitosť robiť PR Anasoft litere, pred stretnutím mi bilo srdce ako pred tretím rande, keď už ste zaľúbení. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že len o rok a niečo to prevezmem celé. Nie som však riaditeľka, skôr to nazvime koordinátorka alebo organizátorka ceny.
Dostaneme sa, samozrejme, bližšie k tomu, čo obnáša koordinovanie „anasoftu“, zaujala ma však jedna vec, ktorú si práve povedala, takže sa k nej ešte vrátim: Keď hovoríš, že si zažívala krásne časy vidiac za knihami iba text a nie autora alebo autorku, čo to znamená? Nastali (možno aj v súvislosti s Anasoft literou) pre teba iné časy, keď si sa dostala do literátskeho okruhu?
Samozrejme. Balla? Po pár stretnutiach a sledovaní jeho osobného profilu na facebooku sa mi otvoril iný rozmer jeho textov. Predtým bol pre mňa bohom slovenskej literatúry – nevidený, nepoznaný, dokonalý. Zrazu je „len“ človek, ktorý výborne píše a rovnako výborne sa s ním rozpráva. Marek Vadas? V Liečiteľovi som okrem iného obdivovala tú pomalú atmosféru, to fluidum – a stačilo mi naozaj zopár stretnutí a uvedomila som si, že to nie je dômyselný literárny konštrukt, lebo autor taký naozaj je. Odkedy poznám Víťa Staviarskeho, pri čítaní jeho kníh ho nielenže počujem, ale aj vidím, ako sa na nich pri cigaretke rehoce…
Vlastne pravda, napríklad ja odkedy poznám Ivanu Gibovú, tak si jej texty vždy čítam hlasom Ivany Gibovej a o Kalim Bagalovi som si najprv myslel, že je nejaký demiurg (dionýzovského typu) domáceho knižného poľa, kým som s ním začal spolupracovať a zistil som, že je to taký bodrý chlapík. Ale späť k „anasoftu“ – v čom spočíva ono koordinovanie? Ako vyzerá ročný cyklus tohto ocenenia?
Január je o tabuľkách a potom celý rok o ich vypĺňaní a aktualizovaní. Kontrolujeme zoznam vydaných kníh za minulý rok, škrtáme ho i dopĺňame. V kalendári si „vyboldujeme“ termíny, strážime dedlajny, rámcové rozpočty, zakladáme vždy nové a nové „bordy“ na Trelle a tak ďalej. Rámec je vyhlásenie desiatky Anasoft litera (zväčša začiatok marca), litera fest (apríl), oslovovanie budúcoročnej poroty (apríl – máj), točenie autorských portrétov (máj, jún), koordinovanie novej poroty – distribúcia knižiek, systém priebežného hodnotenia (od júna až do ďalšieho roka), rozhovory so spisovateľmi v Denníku N (júl – august), medzitým príprava ceremoniálu vyhlásenia (máj – september), po novom už vyhlásenie päťky (začiatok septembra), ceremoniál vyhlásenia laureáta/laureátky (september) a od minulého roka aj vyhlásenie ceny René – Anasoft litera gymnazistov (december). Celoročne sú to desiatky čítaní a diskusií v rámci našich projektov Živý bič – Živá literatúra útočí na čítanky a Anasoft litera uvádza po celom Slovensku či v rámci iných festivalov. K tomu všetkému, samozrejme, PR, nekončiace podávania a vyúčtovania grantov, rešerš všetkých výstupov a podobne. A to nehovorím o celkovom pohľade na cenu, bije sa vo mne kritický čitateľ, ktorý pracuje so slovenskou literatúrou v jej špecifickom prostredí a zároveň manažér s „potrebou/poruchou“ všetko analyzovať a dávať do grafov a tých spomínaných tabuliek.
To znie ako práca pre celý regiment – koľko vás na toto všetko vlastne je?
V jadre sme aktuálne štyri: ja ako hlavná koordinátorka (ktorá má stále na telefóne ako prvú voľbu Džadžu, Janku Ondikovú, po ktorej som prevzala Anasoft literu) a k tomu robím PR. Andrea Makýšová Volárová koordinuje porotu a stará sa o projekty Anasoft litera uvádza a Živý bič – živá literatúra útočí na čítanky. Čisto administratívu robí Katarína Kucbelová, zakladateľka ceny. Najnovšia posila je Zuzana Kallová, bude naša pomocná grafička a „videomakerka“. Vizuál posledných rokov robil grafický dizajnér Marek Kianička. S dramaturgiou festivalu pomáha Ferči Malík. Produkcia je externá, tento rok sme mali v tíme Luciu Mandincovú, ktorá je šéfka produkcie Bielej noci, tak náš festival zvládla s úsmevom na tvári. Fotografa máme viac-menej už stáleho, Juraja Staroveckého. Hľadám však niekoho na pomocné PR. Plus, teraz nebudem feministka, určite potrebujeme muža, ktorý by nám celoročne pomáhal v produkčných záležitostiach a zdvíhal „ťažké predmety“ – knihy, roll-upy a brožúry.
Poďme k tohtoročnému festu – autori a autorky a ich knihy sú jasné, čo téma, miesta, sprievodné podujatia... čo považuješ za absolútny hajlajt?
Išli sme v overenom móde, ktorý však po skončení tohto ročníka začínam dosť prehodnocovať. Ide o multižánrový niekoľkodňový festival, ktorého nosnou témou je predstavenie desiatich nominovaných autorov, ktorí podľa odbornej poroty napísali najlepšie slovenské knihy. Hajlajtom by mali byť teda oni. Tento rok sme nemali takú silnú koncertnú hviezdu ako minulý rok Michelle Gurevich a bolo to aj cítiť. Za vydarený ťah považujem tanečné predstavenie GHOST/PRÍZRAK, ktoré sme do Bratislavy pozvali jednak preto, lebo nám tematicky zapadlo, a jednak ako symbolické gesto reakcie na spoločenskú situáciu, podporu Divadlu Štúdia tanca z Banskej Bystrice, ktoré ustálo Mariana Kotlebu, a tak tento rok môže oslavovať 20. výročie. Môj osobný hajlajt bolo vystúpenie Pohrebnej Služby, tria Juraja Staviarskeho, ktoré by v inom čase na inom mieste bola riadna pecka.
A ako to podľa teba celé dopadlo?
Návštevnosť sa neodrazila v úmere k úsiliu, ktoré sme na to vynaložili. Kde je chyba? Objektívne faktory ako počasie? Pretlak iných akcií s podobnou cieľovkou? „Vis maior“ ako nešťastná správa o tragickej smrti Petra Krištúfka, ktorá otriasla komunitou i nami? Či konšpiračné faktory ako nedostatočný sociálny kapitál mňa ako novej organizátorky? Klasická štruktúra dramaturgie – „nuda“ na tých istých miestach s tými istými ľuďmi? Hoci sme festival zvládli ako profesionáli, chyby sme urobili, vždy sa urobia. Potom si poviete, kde bol ten sedliacky rozum, radšej sadil zemiaky? Skrátka, prehodnocujem, a to dosť.
Je to ale príznačné pre tento ročník tohto festivalu, alebo je to podľa teba skôr širší problém? Počul som, že na poslednom festivale LiKE v Košiciach nebol takmer nikto, na BRaK-u sa zasa točí to isté publikum, niekto iný ako „náš človek“ tam môže akurát tak zablúdiť, literárny stan na Pohode síce býva plný, ale to môže byť zasa spôsobené inými faktormi, než je záujem o literatúru...
Tak ja som napríklad na Pohodu chodila len kvôli literárnemu stanu! Myslím si, že je to komplexnejší problém. Bratislava je malomesto, povedzme to na rovinu. Cieľovka je viac-menej pre všetky náročnejšie projekty podporené FPU rovnaká. Pozor, nehovorím teraz o širokej čítajúcej verejnosti, ktorá napr. chodí na Noc literatúry, aj po 13-tich rokoch sa mi stalo, že sa ma kníhpredajca spýtal: „Anasoft čo?“, ale o trošku náročnejšom percipientovi – nazvem to intelektuáli? Bratislavská kaviareň? Kultúrna obec? Keď si ich vydelíme, tak na jednu akciu je to naozaj tých pár ľudí. Najlepšie nastavený je podľa mňa BRaK, jeho dramaturgia má potenciál osloviť čo najširšie publikum. K LiKE poviem len toľko: festival typu CTRL-C z Bratislavy a CTRL-V do Košíc? Som z východného pobrežia, preto viem, že je tam úplne, ale úplne iný typ cieľovky. Preto (zatiaľ) LiKE nefunguje a dovolím si tvrdiť, že ani nebude, ak organizátori nezapoja do sprievodných podujatí región v prevažnej miere. Chápem zámer dostať spisovateľov tvoriacich a žijúcich inde ako na východe, ale chyba je ich nezasadenie do kultúrneho endemitu Košíc. Pozri sa napríklad na Punktík, prvý festival detskej knihy, ten zafungoval v Košiciach perfektne. Hodnotná slovenská literatúra nie je populárna, hodnotná literatúra nie je dostatočne medializovaná. Literárnym festivalom chýba návštevnosť, lebo ich cieľovka nie je ani len literárna komunita sama, taká je roztrieštená.
Tých náročnejších percipientov môžeme označiť termínom Stanislava Rakúsa (aby sme ešte trochu podporili aj to východné pobrežie) „múzický čitateľ“. Ako je to s týmto chráneným druhom? Darí sa podľa teba rozširovať jeho populáciu? Anasoft litera má na to už spomínaný projekt Živý bič a navyše sa od minulého roka udeľuje aj Cena René – Anasoft litera gymnazistov. Dorastú nám teda ľudia, ktorí by sa o takýto typ akcií mohli zaujímať? Ako tomu pomôcť?
Úprimne, myslela som si, že tento ohrozený druh je už na pokraji vyhynutia, ale po diskusii študentov v rámci ceny René som si povedala: „Nie je, ale vôbec to ešte nie je stratené.“ Stredoškoláci argumentovali vynikajúco, až ma to prekvapilo. Rozširovanie populácie múzického čitateľa je jedna vec, o to sa snaží mnoho projektov, vrátane našich. Ale širšia cieľovka literárnych festivalov je skôr o nájdení dospelého „neuvedomelého múzického“ čitateľa slovenskej literatúry. Aj v mojom okolí je množstvo ľudí, ktorí dokonca pracujú v kultúre a umení, ale po slovenských knihách siahnu málokedy. Naozaj nevedia (a nemajú veľmi odkiaľ), ktoré si majú vybrať. A to nehovorím o tom veľkom počte inteligentných ľudí z iných oblastí, ktorí by si umelecky hodnotnejšie slovenské knihy aj vybrali, ale strácajú sa v obrovskej ponuke. Sú tu isté platformy (rôznej kvality!) zamerané na širšiu verejnosť, napríklad Čo čítať? či Magazín SME o knihách, ale ani v nich nie je samostatná rubrika s odporúčaniami hodnotnej slovenskej literatúry. V tom vidím práve veľký zmysel Anasoft litery. V rámci svojho mediálneho priestoru upriamuje pozornosť na – opäť použijem to slovo – zaujímavejšie knihy, ale aj to len prozaické. Dostávame sa však k problematickej téme marketingu umeleckej literatúry, a to sa už zamotáme.
Rozumiem, (ne)čítanosť domácej literatúry je skrátka začarovaný kruh – a ak sa ten nepodarí rozrušiť na viacerých miestach súčasne, jeho zotrvačnosť zapríčiní návrat do viac-menej východiskovej polohy. Zdá sa mi, že za súčasnými trendmi nestíha najmä reflexia domácej tvorby, a to aj v prípade „anasoftoviek“ – ako vnímaš nové možnosti, ktoré ponúkajú sociálne médiá a ďalšie „digitálne“ fenomény ako knižní blogeri či influenceri?
Takto, podľa mňa hodnotná slovenská literatúra čítaná je. Nemáme síce štatistiky, ale predaje nákladov takejto literatúry sú v pomere trhu a spoločensko-kultúrnej atmosféry doby v našej krajine úmerné. Odborne reflektovaná je ako-tak tiež, stále máme pár slušných časopisov – PLAV – platforma pre literatúru a výskum, Vertigo, VLNA, Glosolália, už aj Knižná revue, zatiaľ nový Fraktál. Z iných druhov médií je to len Rádio Devín. Za veľmi dobrý považujem formát LQ – literárny kvocient, sama som skoro na každom... Ale rozoberali sme potenciálne zvýšenie publika na literárnych festivaloch o „nového čitateľa“. Na to, či ísť touto populárnou cestou nebudem odpovedať všeobecne, ale za Anasoft literu. Je vizuálna a digitálna doba – v poriadku, budeme tak komunikovať. V praxi to znamená, že sa zameráme na úplne nový web, na sociálne siete, prihlásime sa na semináre o online marketingu (chceme tomuto svetu a jeho jazyku porozumieť viac a používať ho). Či sa naučíme pravidlá fotokompozície a budeme „anasoftové“ knihy fotiť na instagram s kávičkami, kvietkami a koláčmi? Chcem knihy fotiť, ale inak. Osloviť priamo bookblogerov, influencerov či opinion leadrov, aby písali o „anasoftových“ knihách za peniaze? Nie. Stále hovoríme o literatúre na úrovni a chcem si úroveň držať aj v inom význame. Alebo inak, poznáš ty nejakého bookblogera, ktorého naozaj rešpektuješ? Alebo ktorý influencer ťa aj ovplyvňuje? Mika Rosová občas riadne trafí do čierneho a jej blogy dopĺňajú paletu názorov a vyvolávajú diskusiu, skvelé, kiežby bolo takých viac. Alebo Džejnin instagram? „Anasoftová“ kniha na jej profile, úžasné! Cestu však v priamom oslovovaní, resp. objednávaní si takéhoto PR nevidím. Anasoft litera by mala mať ale vlastný blog, to áno.
Je pravda, že ja si o blogoch a instagramovom influencovaní tiež myslím svoje, ale možno niekto z akademikov a akademičiek by si k tomu vedel nájsť cestu – zdá sa mi, že potrebujeme takého ozaj poctivého popularizátora (alebo ozaj poctivú popularizátorku) literatúry. V každom prípade, ešte posledná otázka: Tvoj tip na víťaznú knihu Anasoft litery 2018?
Nebudem radšej reagovať na tému popularizátorstvo literatúry, rovno prejdem k otázke. Odpoviem však teraz ako čitateľ, ktorý má rozčítanú celú desiatku (no minimálne tri knihy ešte nie sú úplne prečítané) a nepozerá sa na autora a jeho predošlú tvorbu či na vydavateľstvo, kde kniha vyšla. Ak sa bavíme o víťaznom titule, tak to bude podľa mňa Ruzká klazika alebo Čierny zošit (ale Anasoft litera nie je súťaž, tak som teraz narážala na Cenu čitateľov). Môj tip na laureátku aktuálneho ročníka je zatiaľ – pretože tie tri knihy ešte musím dočítať – Etela Farkašová.
Matúš Mikšík
