Raz zase bude baroko

Hovorí spisovateľ Ivan Kadlečík

Spisovateľ Ivan Kadlečík (1938) je viac oceňovaný v okolitých stredoeurópskych krajinách ako doma na Slovensku. Patrí k tým ,,sitnianskym rytierom”, ktorí boli nositeľmi slobody myslenia, tvorby a existencie aj za čias komunistickej diktatúry. Jeho tvorba do roku 1989 je dôkazom činorodosti slovenského disentu, o ktorom dnes niektorí literárni historici vyhlasujú, že vlastne neexistoval. Historickú pamäť a svoju ,,tvár” nestratil ani v totalite, ani v demokracii. Je bytostne slovenský, prirodzene stredoeurópsky, súčasne aj postmoderný. Žije a tvorí v Pukanci. Koncom roka 2002 mu vyšla knižka Malé prelúdiá a v reedícii Vlastný hororskop a v týchto dňoch by mali opätovne vyjsť Hlavolamy.
*Vlastný hororskop, ktorý pôvodne vyšiel roku 1991,  symbolicky rozdeľuje vašu tvorbu na disidentskú (prvá časť pod názvom Dvanásť) – a postkomunistickú (aj postmodernú) druhú časť, nazvanú ako celá kniha. Oba texty spolu zvýrazňujú potrebu historickej pamäti, ale aj odpútanie sa od negatívnej minulosti. Vo vydaní z roku 2002 text Dvanásť už nevyšiel. Ako vnímate Vlastný hororskop s odstupom času?
– Texty som písal v roku 1988 ako fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Po novembri 1989 však už oba rukopisy mohli vyjsť knižne v  Slovenskom spisovateli pod spoločným názvom Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom ,,disidentské”. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, pokiaľ ide o istú vedomú dekompozíciu a ,,postmodernú” deštrukciu slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták na pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať.  Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar. Keď sme s vydavateľom Kertészom Bagalom vlani uvažovali o reedícii, uprednostnili sme Vlastný hororskop, lebo sa nám videl formálne sústredenejší, stručnejší, ,,čitateľnejší”. A keď som si v korektúrach text po rokoch opäť čítal, zaujal ma takmer ako práve otvorená, odzátkovaná fľaša starého vína.
* Mottom jedného albumu Karla Kryla je: ,,Never ostnatému drôtu, aj keby sa stokrát tváril ako stonka ruže”. Myslíte si, že druhé vydanie Vlastného hororskopu by mohlo viesť aj k určitému oživeniu kritického myslenia novej generácie čitateľov voči autokratom, ktorí radi zneužívajú historickú zábudlivosť občanov, alebo k reedícii došlo z iných dôvodov?
– Bolo by dobre, a možno ani nie, keby literatúra mala takú moc a silu, aby oživila kritické myslenie. Napokon ani kritický intelekt nestačí, ak nie je spojený aj s tvorivosťou.
Zábudlivosť autokratov je zákonitá, nedá sa odstrániť ani mojím Hororskopom, bez vymývania mozgov by politika pravdepodobne prestala fungovať. Musí tu byť diktatúra politiky a komerčnej reklamy ako pranie a žehlenie špinavých mozgových blán a závitov. Na vine nie je nejaký totalitný diktátor s menom a priezviskom, ale viac menej každý z nás. Spisovateľ to nezmení, ani nepremôže, ale mal by to pomenovať, definovať, zaznamenať, stanoviť diagnózu, upozorniť, varovať. Lenže aj on podľahol skrytej ideológii nepochopenej postmoderny a zle pochopenej slobody a demokracie, a stavia na strate pamäti, vyškrtáva dejiny, vlastnú historicitu, akoby sa hanbil za ňu. Lenže ona i tak jestvuje, pôsobí, funguje. Predkovia sú v nás a okolo nás – a vedia byť aj zlí, ak prekročíme stanovenú medzu. Literatúra tak plní anonymné a zašifrované priania a príkazy kupcov a politikov: aby sme ich ,,slobodne” zvolili, aby sme zjedli hamburger, hneď naň zabudli a kúpili si ďalší, lebo všetko, čo bolo, nie je – a ak bolo, bolo blbučké.
* Malé prelúdiá možno vnímať aj ako hold majstrovi Bachovi a jeho hudbe, zároveň aj Johannovi Sebastianovi ako človeku. Kedy vznikol váš hlboký vzťah k Bachovej hudbe a kedy vám najviac pomohla?
– Pravdaže, Bach je taký dobrý, ľudský a milosrdný, že  pomôže každému, ak ten každý chce a vie. Keď som v čase živorenia zahral na cirkevnom či občianskom sobáši nejaké Bachovo prelúdium, dostal som pol deci, zopár svadobných zákuskov a stokorunáčku, takže bolo možné deťom kúpiť topánky.
Ale Bachova hudba pomáha aj psychicky, mravne aj intelektuálne. Pretože nič nepredstiera, nepodvádza a nefalšuje v živote ani v diele. Je súčasnejší a perspektívnejší než my a naše okolie a táto súčasnosť, plná falše a ne-identity. Uprostred stáda, sériovej výroby a konzumnej uniformity – indivíduum neopakovateľnosti, svojbytnosť a zároveň univerzálny kozmos. Vedomie celku proti našej fragmentárnosti a chvíľkovosti. Vedomie celku, teória všetkého, zjavenie ,,všetkosti”. Bach nepredajný, nemanipulovateľný. Neposlúchal a nepočúval nič iné, než vnútorný zákon, kompozíciu, organizovanosť systému ako jedinú možnú funkčnosť. Je svoj a zároveň globálny. Bach je kozmickou pamäťou budúcnosti ľudstva, nie stará zaprášená parochňa. Johann Sebastian je pred nami, on nás ešte len čaká.
Dostal som sa k nemu vlastne cez literatúru. Ako chlapec som našiel v otcovej knižnici fascinujúcu knižku Malá kronika Anny Magdaleny Bachovej. Bola to vzácna chvíľa, keď náhoda prestáva byť náhodou a človek nechtiac trafí to, čo chce. Aj organ a klavír som mal ,,náhodou” poruke, potom už len bolo treba zohnať si nejaké noty, zriedkavú organovú literatúru, a študovať súkromne s menšími prestávkami po celý život. Bacha sa neviem zbaviť, nedá sa odohnať, vnútil sa mi takmer do všetkých mojich textov, do myslenia i cítenia i konania. Prežili sme spolu takmer celý život, mám ho na krku ako diamantový a zlatý náhrdelník, skrášľujúci dni. A tak Malé prelúdiá – okrem iného – sú knihou o Bachovi dnešnom a elektronicky budúcom v nás a okolo nás, o tej neskutočne skutočnej bytosti kladnej a zároveň slobodnej. Je to kniha o organe a Bachovi, no netreba sa plašiť. Zase ide o ten špecifický spôsob hovoru a hororu, ktorý odborníci nezmyselne nazývajú žánrový synkretizmus, hybrid. Je to však len obyčajný text, čo prirodzene integruje prvky poézie, prózy a reflexívnej eseje v bohatej barokovej polyfónii. Raz zase bude baroko.
* Posledné desaťročie je vo vašich knihách prítomná aj hra s jazykom, slovami a ich významom. Dokážete bez pátosu do textu  vkladať historické udalosti, postavy a zabudnuté kultúrne súvislosti. Hravo, ale s úctou. V skratke – Kadlečíkova postmoderna so Schweitzerovou etikou?
– Aj keď si slovenskí postmodernisti myslia, že objavili Ameriku, prvky a znaky postmoderny možno nájsť už v Starom zákone, prípadne – len tak z luftu – u Rabelaisa, Voltaira, Nietzscheho, ak chcete aj v niektorých textoch Martina Luthera a iných. Ak je hudba hra s tónom a zvukom, sochárstvo a architektúra s priestorom, maliarstvo s farbami a svetlom, literatúra je hra s jazykom, slovom a jeho významom – a všetky tieto oblasti spolu sú aj hra s časom. Ide teda o fyzikálny pojem priestoročasu, ktorý literatúra navyše aj pomenúva a označuje s  pokusom dať mu ľudský význam a zmysel. Áno, hravo, ale s  úctou, nie s postmoderným cynizmom a výsmechom, ktorý likviduje, ruší, anuluje, kým napríklad irónia a paródia dianie a existenciu akceptujú. Irónia je hra intelektu, vedomie vertikálnych i horizontálnych súvislostí, preto potrebuje vzdelanie, kým cynizmus vystačí s hlúposťou.
Kultúra znamená úctu, uctievanie, ba až milosrdenstvo voči zázraku, akým je život nielen človeka, ale celej tejto planéty. Etika úcty k životu nielen v teórii a v kampaniach a petíciách a nadáciách proti týraniu ,,zvieratiek”, žien, nevychovaných detičiek a podobne, ale etika v dennej praxi: lekár Schweitzer neliečil len černochov, ale ochraňoval aj termity, hoci mu rozhrýzali základy nemocnice v džungli, a slovo ekológia ešte ani nebolo.
Ale aj k Albertovi Schweitzerovi som sa dostal náhodou ako k Bachovi. Presnejšie povedané, Johann Sebastian ma k nemu priviedol ako k svojmu interpretovi a slovnému i hudobnému vykladačovi. Bach a Schweitzer sa našli, pochopili sa a spolu pozitívne fungovali energeticky. A tak je doktor z Lambarene priveľmi aktuálny v čase, keď insitní politici a, žiaľ, aj mnohí intelektuáli zatemňujú hrozný pojem vojny, akoby išlo o ozbrojenú turistiku alebo o filmový thriller na obrazovke. Vojna nie je slovná hra.
* V týchto dňoch má vo vydavateľstve LCA vyjsť reedícia vašej čitateľsky veľmi úspešnej knihy Hlavolamy, za ktorú ste roku 1995 dostali  Cenu Dominika Tatarku. Zároveň 8. apríla oslávite aj 65. narodeniny. Je to symbolický darček?
– Cítim sa nepríjemne, ak som viditeľný len 8. apríla, keď som tu so svojou robotou aj inokedy a skoro stále, ak náhodou nespím. Všetci sme tu vždy a jubileá máme každý deň. Akoby sme boli kniha, ten krásny popol predkov, šedivých ako unavená hmla a svetlo sviečky.
* V zahraničí ste dostali doteraz viac ocenení za literatúru ako doma na Slovensku. Naposledy to bola cena Visegrádskeho fejtónu 2002, okrem vás bol zo slovenských autorov ocenený ešte Miro Kollár. Škoda, že sa o takýchto veciach nedá dozvedieť z médií. Alebo je to inak?
– Všetko je inak, ale aj presne tak. Tak teda fakty a fakty. Roku 1999 mi v Brne ocenili fejtón Osivo, o rok mi udelili hlavnú cenu za text Kosti, ktorý je aj v knihe Malé prelúdiá. Je v nej aj ocenená Suita pre sólové violončelo a komputer. Akoby zvonili, keď to v Brne čítam, keď jazyk číta mňa. Reč číta človeka a poznáva ho ako vlastnú dlaň.
Som jednou nohou v Brne, hovorím Rudolfovi Chmelovi v Pukanci 14. decembra 2002, lebo v tej istej chvíli, keď odovzdávajú ceny Visegrádskeho fejtónu, vítame s Andrejom Chudobom a Tomášom Janovicom Malé prelúdiá. Nádherný pocit: byť doma, zároveň v Európe a všade. Ak nie si inde a všade, nie si ani doma, kde občas niečo napíšeš, aj keď netreba. Reč píše sama, takú má  povahu.
 
* Verejnosti menej známym a dostupným dielom je váš historický románik Taroky (vyd. Štúdio F, Námestovo, 1997), ktorým ste výrazne oživili historickú i súčasnú tému stredoeurópanstva. ,,Stredná Európa je tam, kde sa varí guláš a hrajú sa taroky.” Nakoľko ide o vynikajúce a nadčasové dielko, určite by nebolo nové vydanie na škodu.  Tarokmi ste vytiahli zabudnutý tromf zo slovenskej kultúry – vedomie kontinuity historického vývoja, nadviazanie na generačnú reťaz predkov, ktorí vedeli myslieť bytostne slovensky a prirodzene stredoeurópsky. Lebo ,,zajtrajšok sa začína pradávno”.
– To znova vydanie nie je zlý nápad. Bude to treba povedať pánu Kertészovi Bagalovi, je to človek chápavý.
Podtitul Historický románik treba vnímať aj ironicky, a vôbec celý text má parodický nádych, hoci málokto to zbadá, pretože by musel dobre poznať parodovanú predlohu. Lenže u nás sa nečíta. Potom sa stane, že kritik zacituje napríklad Vajanského sentimentálne patetickú vetu, ktorú v kontexte ironizujem, no on výrok pripíše mne a označí ma za sentimentálne konzervatívneho autora 19. storočia. Zosmiešni tak seba, nie mňa, a ja si môžem pokojne uťahovať z našich i svetových klasikov a súčasných autorov. Ktorých? To si nechám pre seba, nech je veselšie v tejto smutnej dobe, ktorá nechápe, že paródia a irónia nie sú popieraním, ale kontinuitným nadväzovaním na iných. Je to vedomie celku a súvislostí. Parodovaného autora nelikvidujem a nezabúdam, ale vidím, cítim, vnímam a paradoxne si ho vážim a ctím ako inšpiráciu, recykláciu, oživenie a inovované uvedenie do krvného obehu kultúry a literatúry. Je to aj pokus o hru s čitateľom, podobne ako inteligentná a takmer zabudnutá hra taroky, ktorá tu zároveň poslúžila aj ako kompozičný prostriedok. Možno je to zbytočná snaha, márne volanie. Volať však treba.
Značná časť našej literárnej vedy, kritiky a histórie však veci ako etos, pátos, mystérium, cnosť, krása, vznešenosť, sakrálnosť a podobné vraj romantické a idealistické rekvizity minulosti nie je schopná akceptovať, a kladie dôraz na deštrukciu jazyka i formy, na chaos, dekompozíciu, bezcitnosť a výsmech, najmä ak mechanicky a povrchne aplikuje teoretické závery a východiská zahraničných postmodernistov, ktorí čerpajú skúsenosť z celkom inej sociálno-kultúrnej tradície. Je to vlastne dogmatické (dosť podobné socialistickému realizmu) popieranie alternatívnosti a variabilnosti literatúry, života a kultúrnej integrity a identity. Teda slobody. Týmto bludom potom podliehajú aj vydavatelia, médiá, kníhkupci a čitatelia. Áno, sloboda je krutá. A krásna.
* ,,Stať sa knihou? Kniha nie je najlepší priateľ človeka, je to človek sám.” Ak by ste sa stali knihou, kde (vedľa koho) by ste sa v knižnici uložili?
– Najradšej by som sa uložil vedľa krásnej a mladej Magdaleny, teda vedľa spomenutej knihy Malá kronika Anny Magdaleny Bachovej, čo by sa vlastne dalo pomerne ľahko urobiť.
Lebo pomaly je už naozaj najvyšší čas, aby som sa stal knihou. Je to môj dávny detský sen. Byť na dôchodku a byť knihou, ktorú nebolia zuby ani brucho, netrápia ženy, tyrania demokracie a má pokoj od hlupákov, ktorí sa knihe zďaleka vyhnú ako čert krížu, lebo v negramotnosti sa im pohodlnejšie žije. Napokon kniha je nesmrteľná, takmer ako cintorín alebo popol. V knižnici poukladaní ako hlásky v slove a noty ležia mŕtvi predkovia, takže možno povedať, že je to rodná vlasť.
Mnohí krajania dnes knihy vnímajú ako supermarketový toaletný papier alebo hamburger na jedno použitie, preto starých ,,naivných” Štúra, Vajanského, romantického Janka Kráľa, patetického Hviezdoslava, sentimentálneho gýčiara Sládkoviča, konzervatívneho Kadlečíka, popisného Kukučína, dogmatického Hurbana, dedinčanku Timravu radšej skrývam v kúte a vysoko v hornom regáli: čo ak by ma náhodou navštívil nejaký svetový ,,cool” intelektuál z akadémie vied a filozofickej fakulty, ktorý verí, že náš jazyk, európska kultúra, literatúra len predvčerom náhodne spadli z police visiacej vo vzduchu. Ale veď o tomto píšem aj v Malých prelúdiách. Takže naozaj mi ostáva už len zmeniť sa na prach a popol, čo je takmer to isté ako kniha, lebo veď aj z nej býva neraz popol.
Pripravil Igor Zmeták