Remeslo sa musíte naučiť, inak nemôžete pomýšľať na umenie. Rozhovor s prekladateľom a spisovateľom Otakarom KOŘÍNKOM

Remeslo sa musíte naučiť, inak nemôžete pomýšľať na umenie.

Rozhovor s prekladateľom a spisovateľom Otakarom KOŘÍNKOM

Otakar Kořínek sprístupnil slovenským čitateľom vyše osemdesiat kníh najmä z americkej literatúry. Je autorom filozofickoesejistickej knihy Človek a Múza (Bratislava, Illusion 1999) o Ludwigovi van Beethovenovi, začiatkom roka sa do kníhkupectiev dostala jeho kniha Washington – Sedem rokov v centre moci, v ktorej opisuje USA, ako ich videl počas siedmich rokov na poste zahraničného spravodajcu TASR.

• Vyštudovali ste právo, dostali ste sa blízko k politike, boli ste v diplomacii, sedem rokov ste pôsobili ako spravodajca Tlačovej agentúry Slovenskej republiky vo Washingtone. Prečo ste sa rozhodli pre umelecký preklad, ktorý je z týchto profesií najhoršie platený?

• Nerozhodol som sa pre prekladateľstvo. Vyplynulo to akosi samo zo seba. Pôvodne som chcel byť klaviristom, ale to mi nevyšlo. Okrem toho ma bavili jazyky, po anglicky som sa naučil sám. No a hudobná interpretácia a preklad majú veľa spoločného, majú vlastne spoločný základ. Na jednej strane sú mŕtve noty, ktoré treba oživiť, lebo len málo ľudí dokáže čítať noty tak, aby mali z notového zápisu hudobný zážitok. A to platí aj pre umelecký preklad, treba oživiť slovo jazyka, ktorý iní ľudia nepoznajú.

• Z akých jazykov prekladáte?

• Prekladám len z angličtiny. Viem po nemecky a po rusky, teraz sa učím po taliansky. Po tých siedmich rokoch v USA sa mi zasa zažiadalo trocha tepla európskeho juhu.

• Čo vás motivovalo k štúdiu angličtiny? V čase, keď ste študovali, letela ruština...

• V škole sme sa učili po rusky, ale ja som v tom čase čítal ako všetci chlapci rozličné staré rodokapsy a kovbojky, ktoré vyšli ešte pred vojnou, lebo v päťdesiatych rockoch dobrodružné knihy takmer nevychádzali. Chcel som byť kovbojom, a na to som predsa potreboval hovoriť ich jazykom.

• Príležitosť hovoriť jazykom kovbojov ste dostali vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pri prekladaní cyklu Sackettovci. Bol to váš nápad?

• Milovníkom a znalcom kovbojok je aj riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Sackettovci sú skutočne príjemným prekladaním. Louis L’Amour napísal 17 dielov a musím dodať, že to nie je braková rodokapsová literatúra, L’Amour je dobrý znalec americkej histórie, má dobrý jazyk a text je plný deja.

• Chceli by ste byť aj teraz kovbojom?

• Už nie, myslím si, že nie. Asi by ma neuniesol kôň.

• Využili ste svoje právnické vedomosti napríklad pri podpisovaní prekladateľských zmlúv?

• Nie je zlé mať znalosti z práva. Raz sa mi zišli, ešte v 80. rokoch, keď isté vydavateľstvo označilo 2. vydanie za dotlač a nechcelo mi zaplatiť honorár. Prekladateľské zmluvy v súčasnosti sú vlastne všetky rovnaké, z hľadiska autorského zákona neobstoja, ale nič s tým nenarobíte, prekladateľ ťahá za kratší koniec.

• Právnici majú v súčasnosti nadpriemerné príjmy. Nepohrávali ste sa s myšlienkou vrátiť sa k právu?

• Prvé preklady som robil pre časopisy. Často aj texty, ktoré ma vôbec nebavili, ale bola to dobrá škola. Mojím snom bolo preložiť knižku. Nevedel som však, ako na to. Vedel som iba to, že keď prídem do vydavateľstva a poviem, že viem po anglicky a chcem preložiť knižku, oni mi povedia: „No a čo? Takých je veľa.“ Tak som preložil jednu detektívku Agathy Christie (dodnes nevyšla) a vybral som sa s ňou do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. A dostal som preklad detektívky Ross MacDonalda Barbarské pobrežie.

• Preložili ste osemdesiatku kníh. Pri ich prekladaní ste strávili značnú časť života. Nemáte pocit, že ste veľkú časť života prežili v neživom, imaginárnom románovom svete?

• Absolútne nie. Bolo by nudné žiť len jedným životom.

• Je medzi vašimi prekladmi také dielo, ktoré vás oslovilo natoľko, že ste sa s hrdinom stotožnili do takej miery, že ste jeho príbeh doslova žili?

• Až tak veľmi nie. To už by bol fanatizmus, niečo také, ako dnes bigotní tolkienisti. Ale niektoré diela ma veľmi zaujali, ba až strhli. V Revue svetovej literatúry mali napríklad rubriku Z pracovne prekladateľa. Nechcelo sa mi písať o práci, lebo to už by bola práca o práci, tak som si vymyslel akúsi literárnu improvizáciu. Bolo to práve po dokončení Melvillovej Bielej veľryby a Doctorowho Ragtime. Vybral som si tému, ktorá sa hodila do Bielej veľryby  a druhú tému, hodiacu sa do Ragtime a stvárnil som ich jazykom autorov diel. Pohrával som sa s myšlienkou, že text napísaný jazykom Melvilla podstrčím redaktorke do prekladu Bielej veľryby, či na to príde, ale nakoniec som na to nemal čas. Rád by som pripomenul, že prekladateľ musí byť štylisticky univerzálny, musí vedieť meniť štýl. Je to akýsi štylistický prostitút.

• Ste na voľnej nohe. Nemáte problém so sebadisciplínou? Odovzdávate preklady načas?

• Vždy. Žijem z prekladov, vážim si vydavateľa a viem, že má svoj harmonogram. Ide o profesionálny prístup. A problém so sebadisciplínou? Nemám ho. Mám to šťastie, že ma prekladanie teší a vlastne ho ani za prácu nepokladám. Je to môj koníček.

• Vaše prekladateľské schopnosti boli šesťkrát ocenené prémiou Literárneho fondu. Hollého cenu ste však doteraz nedostali. Netúžite po nej?

• Rozhodujúce je potešenie z práce a teraz to nemyslím ako frázu. Radosť z pocitu, keď viete, že sa vám niečo dobre podarilo. Na to prekladateľská cena vplyv nemá. Prirodzene, potešila by ma. Keď sme už pri cenách, roku 1988 mi udelili československú cenu Ludvík za najlepší preklad sci-fi vo vtedajšej ČSFR.

• Priaznivci sci-fi, presnejšie asi fantasy, sú však teraz na váš preklad Pána Prsteňov nahnevaní.

• Najpresnejšie asi bude, že som pobúril „tolkienistov“. Je to osobité spoločenstvo a možno aj vo filme rátajú chlpy na Frodových nohách. Vyčítali mi preklady charakterotvorných mien, lebo súc odchovaní na českom preklade, si mysleli, že ich mám prevziať z češtiny. Čo je hlúposť. Na druhej strane môžem zaargumentovať názorom prozaika a znalca sci-fi Michala Hvoreckého, ktorý napísal, že môj preklad vysoko prevyšuje bežný štandard vydávania fantastickej literatúry u nás aj v Českej republike. Tým pravdaže, nechcem povedať, že môj preklad je absolútne bez chýb. Každé interpretačné dielo má chyby. Aj klaviristovi sa počas dvojhodinového koncertu raz, dva razy pošmykne prst.

• Nemohla chyby vychytať redaktorka?

• Pod prekladom som podpísaný ja, ak sú v ňom chyby, tak sú na mojom tričku.

• Aké máte skúsenosti zo spolupráce s redaktorkami?

• Veľmi dobré. Keď som začínal, vypisoval som si redakčné zásahy a učil sa ich naspamäť, aby sa mi dostali do krvi. Remeslo sa musíte naučiť, inak nemôžete pomýšľať na umenie. Dnes už mám s redaktorkami nepísanú dohodu, že rešpektujem len tie zásahy do textu, ktoré uznám za vhodné. To sa, pravda, netýka čiarok, tie rešpektujem všetky.

• Nie ste len prekladateľom, ale aj autorom. Roku 1999 vyšla vaša knižka Človek a Múza venovaná Beethovenovi. Prečo Beethovenovi?

• Hudba ma zaujímala od malička, na klavíri som začal hrať ako štvorročný. A prečo Beethoven? Bol mi nesmierne blízky, podľa mňa sa dopracoval k samotnej podstate, v jeho hudbe nie sú nijaké zbytočnosti. Keď počúvam jeho diela, mnoho ráz si hovorím, ako to mohol človek vôbec zložiť, tak je to blízko dokonalosti. Keď knižka vyšla, bola už takmer 18 rokov stará, písal som si ju pre seba, potreboval som sa s fenoménom Beethoven vyrovnať a potom som ju odložil. Dal som ju prečítať Václavovi Šuplatovi, páčila sa mu a vydal ju vo svojom vydavateľstve Illusion. Ďakujem mu za to.

• Prekladali ste veľa autorov, aj také celebrity ako Melville, Nabokov, Twain, London, Kerouac či Doctorow. Nebola to z vašej strany trúfalosť začať písať?

• Prekladateľ má možnosť preniknúť do diela oveľa hlbšie ako čitateľ. Aj to musí urobiť, ak chce, aby preklad bol naozaj dobrý. Ale má aj možnosť učiť sa od autorov. Zároveň ich majstrovstvo vytvára určité zábrany. Prirodzene, mal som ich, ale neboli až také veľké, aby mi zväzovali ruky. Jednoducho som to skúsil.

• Vaša najnovšia kniha Washington – Sedem rokov v centre moci je akousi „správou o stave únie“ z pohľadu slovenského spravodajcu. Zaznamenali ste v nej veľa politických udalostí, priblížili veci, ktoré bežný návštevník nevidí. Dokonca je tam aj kapitola o našich hokejistoch v NHL. Chcela by som vedieť to, čo v knihe nie je. Aké sú Američanky?

• Slovensky sú krajšie.

• To je diplomatická odpoveď.

• No, povedal by som, že sa nevedia tak upraviť a obliecť ako naše ženy a dievčatá. Majú často drahé a krásne veci, ale skombinujú ich halabala. Ale sú tam, pravdaže, aj krásne a príťažlivé ženy, v 260-miliónovom národe sa nájdu.

• Pri knižke Washington ste spolupracovali so svojou dcérou.

• Dcéra Barbara je autorkou obálky a bolo príjemné spolu robiť. Dokonca sme sa dohodli. Robila mi obálku a ilustrácie aj do knižky o Beethovenovi.

• Keby ste mali len tri vety na charakterizovanie Ameriky, čo by ste povedali?

• Rozporuplná. V mnohých smeroch obdivuhodná. Stojí za poznanie, želal by som to každému a nech si potom každý sám urobí názor.

• Spoznali ste aj vydavateľský svet?

• Ani veľmi nie. Možno je to až hriešne, že som to zanedbal. Spravodajská práca však pohlcuje celého človeka a priznávam sa, že večer som bol rád, že už nemusím prijímať a spracúvať nijaké informácie.

• Hoci ste sa pohybovali väčšinou v svete politiky, predsa len, myslíte si, že by sa v USA mohli presadiť nejakí naši autori?

• Určite, ale Američania prekladajú málo aj z tzv. veľkých literatúr – nemeckej či francúzskej. Akosi si vystačia sami a dovážajú knihy z anglicky hovoriacich krajín. Treba si uvedomiť, že Američania žijú a vnímajú inak. Raz darmo, je to iný svetadiel. Pomeriavať Ameriku európskymi očami je veľký omyl. K tomu možno inému chápaniu kultúry môžem na ilustráciu uviesť reakciu na film Vesničko má středisková, ktorú komentovali takto: „Nečudo, že mal ten doktor také zlé auto, keď bol taký nanič lekár.“

• Prijali by ste opäť ponuku ísť robiť spravodajcu do Washingtonu?

• Jednoznačne. Je to krajina, ktorú nemožno len tak spoznať. Hoci som videl veľký kus. Je to veľmi priateľská, domácka a susedská krajina. Vôbec nie taká, ako si ju predstavujeme na základe filmov z prostredia veľkomiest. Bol som raz v Kalifornii. Išiel som po ceste a nebol som si celkom istý, či idem dobre. Po čase ma predbehlo auto a signalizovalo mi, aby som zastal. Prihovoril sa mi vodič, vraj si všimol, že mám washingtonskú značku, zdalo sa mu, že mám problémy s orientáciou a poradil mi, kade ísť ďalej.

• Vo väčšine európskych denníkov sú obsiahle víkendové prílohy venované literatúre. Sú aj v USA?

• Takúto asi 40-stranovú prílohu má napríklad New York Times, ale aj iné. Obsahuje recenzie a všetky informácie o knižných novinkách, ktoré za niečo stoja.

• Ste novinár. Myslíte si, že priestor pre literatúru je v našich médiách dostatočný?

• Myslím, že by si zaslúžila viac priestoru, ale zároveň si myslím, že začala pokrivkávať aj kvalita literárnej kritiky. Dnes je taký svet, že čo nie je v médiách, to neexistuje.

• A čo kritika prekladu?

• Systematicky pestovaná kritika prekladu na Slovensku nejestvuje. Asi to má aj objektívne príčiny – je veľmi prácna a náročná na čas a vyžaduje vynikajúce znalosti tak jazyka prekladu a východiskovej kultúry, ako aj slovenčiny a slovenskej kultúry. Túto kritiku si sporadicky robia prekladatelia medzi sebou, čo nie je zdravé, ale napokon lepšie ako nič. Iná vec, a rovnako smutná, je aj to, že z prekladov sa často kradne bez uvedenia autora, nehovoriac o tom, že sa za to neplatia honoráre. Vynikajú v tom najmä súkromné rozhlasové stanice, nuž, ale to kráča ruka v ruke s celkovou kultúrou ich vysielania.

• Akú máte doma knižnicu? Manželka je knihovníčka, zrejme ju máte pedantne usporiadanú.

• Máme veľkú knižnicu, mám v nej do istej miery prehľad. Pravda, stalo sa mi, že som si jednu knihu kúpil dva razy, lebo som si myslel, že ju nemám. Naša knižnica občas smeruje k neusporiadanosti a vtedy manželka zasiahne. Je však istá zóna, kam má prístup zapovedaný. To som raz musel zdôrazniť papierom s lebkou a s hnátmi.

• A aké sú knižnice v USA?

• Veľa som chodieval do Kongresovej knižnice, ktorá je označovaná ako najväčšia na svete. Je to komplex budov a je tam neuveriteľné množstvo knižničných jednotiek. Ja som študoval najmä dokumenty. Chodil som do archívov. Ale bol som aj v niekoľkých knižniciach blízko nášho washingtonského bytu. Sú iné ako naše, všetko je spracované elektronicky, všade počítače...

• Čo hovorila na knižnice manželka?

• Čo už, mohla len snívať, že raz budú také automatizované knižnice aj u nás.

• Najnovšie ste preložili knihu o opernej dive: Mária Callasová intímny denník. Oslovuje vás ako interpretka?

• Jej prejav je dramatický a strhujúci. Možno by sa jej dalo aj niečo vyčítať, pokiaľ ide o prácu s hlasom, ale je geniálna v prejave. Aj keď ju len počúvate, cítite jej dramatickosť. Je tu paralela s Beethovenom. Tiež ho pokladali za najlepšieho klaviristu svojej doby, pritom podľa dochovaných písomných záznamov robil chyby a všeličo mu nevyšlo, ale jeho hudobný prejav bol taký úžasný, že sem-tam chyba nikomu neprekážala. To platí aj o Callasovej.

• Máte prekladateľský sen?

• Možno ani nie sen, ale rád by som preložil napríklad román Normana Mailera o CIA, ale má vyše 1300 strán, čo nie je pre našich vydavateľov v súčasnosti prijateľné, a ešte román Larryho McMurtryho (jeho Texasville vyšiel v Tatrane) z prostredia texaských rangerov. Nie je to však typický western. Ukazuje skutočný život rangerov a má skvelý humor. V USA už nakrútili podľa neho aj film. Žiaľ, tiež je veľmi rozsiahly. Rád by som preložil aj Steinbeckov román Hrozná hnevu.

• Pamätáte si nejaké prekladateľské faux pas?

• Ani nie, ale raz som vyrobil novinársku kačicu. Bolo to dávno. Tesne pred uzávierkou novín bolo treba zaplniť miesto na strane. Sedeli sme v redakcii, popíjali a vymyslel som, že na Novom Zélande (to bolo dostatočne ďaleko, aby to niekto overoval) sa v istej samoobsluhe vždy v tom istom nočnom čase spustilo poplašné zariadenie. Vždy prišli policajti a nič nenašli. Napokon sa zistilo, že popri samoobsluhe vedie železničná trať a svetlá pravidelne prechádzajúceho vlaku sa odrazia od konzerv v samoobsluhe rovno do fotobunky alarmu.

Pripravila Margita Bíziková

BÍZIKOVÁ, Margita: Remeslo sa musíte naučiť, inak nemôžete pomýšľať na umenie. Rozhovor s prekladateľom a spisovateľom Otakarom KOŘÍNKOM. In: Knižná revue, roč. XII., 20. 3. 2002, č. 6, s. 12.