Vyhľadávanie
Liečivá sila poézie
Režisér EDUARD GREČNER (1931) začal časopisecky publikovať básne a poviedky ako gymnazista (Mladá tvorba, Tvorba, Zborník recitácií ČSM, Nový rod). Po štúdiu réžie a dramaturgie na FAMU v Prahe pracoval v Slovenskom filme. Spočiatku ako lektor, dramaturg, asistent réžie, pomocný režisér, napokon ako samostatný režisér hraného filmu. Napísal viacero scenárov, prevažne k filmom, ktoré sám režíroval. Po rokoch sa opäť vrátil k poézii a knižne debutoval zbierkou Absolútna žena (vydavateľstvo ASCO, 2004).
– Z tohto obdobia je len prvých sedem básní, tie mi vtedy vrátili všetky redakcie s poznámkou, že moje pocity nikoho nezaujímajú, žiadali budovateľské témy. Po skončení druhej svetovej vojny som mal štrnásť rokov, precítil som nadšenie skoncovania s nezmyselným vraždením i eufóriu mládeže, ktorá bola rozhodnutá budovať vojnou zničený svet celkom inak – a tak mi neboli tieto témy vzdialené. Básne o mieri mi uverejnili, ale básne citovo zraneného dospievania mi vždy vrátili. To ma tak pobúrilo, že som sa prestal usilovať o takúto poéziu.
– Poézia je podľa mňa intímny rozhovor s vlastnou dušou – a spoveď je priznaním hriechov. A hoci poznám i hriešnu lásku, moje verše sa tejto téme väčšinou vyhýbajú. Nespovedám sa, chcem sa podeliť o pocity, ktoré ma v tej chvíli prerastajú.
– Naopak, zbavujem sa pocitov, mám rozkoš zo slov, ktoré sa samy ukladajú vedľa seba, aby vydali svedectvo o tom, čím sa moje vnútro zaoberá, okrem toho je nádherné komponovať literárny tvar tak, aby zachoval pôvodný pocit a pritom získal určitú esteticky pôsobiacu podobu. A mám radosť, ak moje verše vyvolajú u čitateľa analogickú náladu alebo myšlienku.
– Je to môj o 13 rokov mladší brat, grafik, žiak dvoch velikánov slovenskej grafiky: Vincenta Hložníka a Albína Brunovského, ktorý sa tiež občas vyjadruje vo veršoch. Kedysi som sníval o tom, že vydáme spolu knihu, básne a maľby, ale je to veľmi drahý sen. Zvláštne, že všetky moje túžby sú neobyčajne drahé.
– Lyrizovaná próza, tento čisto slovenský fenomén (ktorý by niektorí radi premenovali na „naturizmus“, možno, aby ho zbavili jeho výlučne slovenskej jedinečnosti) ma uchvátil. Očaril ma nielen Chrobák, ale aj Švantner a Modrá katedrála Jána Červeňa. Všetkých som chcel preniesť do filmu, ale stihol som iba Chrobáka, aj z neho mi ostal iba projekt na Červený jarok. Aj Tatarkov Kohútik v agónii by sa bol dostal na plátno, keby nedošlo k okupácii ČSR v roku 1968, a tým k dlhému prerušeniu mojej filmovej kariéry.
Čím mi je blízky Chrobák? Jeho duša je rýdzo slovenská, možno až archaicky vrastená do domácej pôdy, no jeho forma je európska, moderná. Tie tradičné korene a moderné kvety z nich, to je moja trvalá záľuba. Okrem toho Drak je príbeh o nenaplnenej láske, a to je moja téma nielen vo filme. Veď preto som aj svojej zbierke dal názov, ktorý vyvoláva túžbu.
* Chystáte vraj ďalšiu knižku ľúbostných básní?
– Asi aj vy si myslíte, že na lásku som pristarý. Ja si myslím opak. Láska nemá hraníc, ani vekových, ani nijakých iných. Hlboká láska je dokonca jediná, ktorá dokáže premôcť aj smrť. Toto bude príbeh jednej (možno) poslednej lásky. Za lásku sa netreba hanbiť. Je to knižka o túžbe a treba si priznať, že túžba po láske je častokrát krajšia ako samotná láska. Kniha sa bude volať Zakázaná zóna. Pravda, ak sa mi podarí ju vydať. A chcel by som, aby ju ilustroval brat Dušan. Hoci sme každý iný, čosi spoločné predsa len máme.
Zhovárala sa Anna Sláviková
