Rohovor s nemeckou poetkou a prozaičkou Angelikou ZÖLLNEROVOU

Učiť sa zo životnej sily rastlín

Hovorí nemecká poetka a prozaička Angelika ZÖLLNER

Slovensko navštívila na pozvanie SLOLIA nemecká poetka a prozaička Angelika ZÖLLNER. Žije vo Wuppertale a je autorkou viacerých básnických zbierok i prozaických diel, za ktoré získala prestížne ocenenia. Počas jej niekoľkodňového pobytu v Dome spisovateľov I. Stodolu v Piešťanoch vznikol aj tento rozhovor. 

* Čo ťa priviedlo toto leto do Bratislavy a do Piešťan?

– Prišla som na Slovensko, lebo prekladám do nemčiny divadelnú hru Krcheň Nesmrteľný (pozn. od Evy Maliti-Fraňovej). Vlani na ostrove Rodos, kde sme sa zoznámili, sme sa o tejto hre rozprávali. Hra o živých a mŕtvych, ako aj originálna postava Krcheňa ma hneď zaujala a keďže neviem po slovensky, prečítala som si ju v anglickom preklade a navrhla som, že ju preložím do nemčiny. V Nemecku som pripravila prvú verziu podľa anglického vydania. Už na základe komprimovanej stručnosti anglického jazyka som veľmi rýchlo zistila, že by bolo predsa len lepšie, keby sme spolu prešli originál textu a môj preklad.

Keďže sama píšem, dobre viem, ako človeku „krváca srdce“, keď sa čo len nejaká maličkosť nesprávne preloží. V Piešťanoch sme vetu za vetou porovnávali môj nemecký preklad so slovenským originálom. S údivom sme zistili, aké podobné sú mnohé naše príslovia a rozprávková symbolika. Pobyt na Slovensku vo mne prebudil veľký záujem o vašu kultúru, ktorú dobre nepoznám. Hoci ešte ako dieťa som s potešením čítala slovenské rozprávky v nemeckom preklade.

* Mohla by si našim čitateľom priblížiť svoju profesionálnu dráhu spisovateľky?

– Písala som už ako dieťa. Prvú báseň som uverejnila roku 1980 v kolínskom literárnom časopise Sprachgitter, kde popri debutantoch publikovali aj významní autori, ako B. K. Krolow či H.-J. Heise. To ma posmelilo. Moju prvú básnickú zbierku Keď bude drahocenný jas roku 1986 ocenili medzinárodnou cenou v Luxemburgu. Šesť ďalších cien za lyriku prišlo v nasledujúcich rokoch (vo Wesli, Freudenstadte, Mainzi ai.) zväčša z anonymných súťaží. Okrem toho som získala dve ocenenia za prózu, medzi iným za Kolínsku story. Dosiaľ som vydala sedem kníh, prevažne básnických zbierok. Niektoré vyšli v krátkom čase v druhom alebo treťom vydaní. Na trhu je druhé vydanie môjho rozprávkového románu pre deti Červený dom (vyd. 71, Plön), ktorý sa odohráva vo Švédsku. V tomto roku mi vyjdú dve knihy: zbierka básní o mŕtvych pod názvom Odlesk smrti v prvom vydaní a ďalšia zbierka Črepy a operenie v druhom vydaní.

Okrem toho som publikovala veľa básní v antológiách a časopisoch doma i v zahraničí. Od roku 2003 som sa mohla uchádzať o tvorivé štipendiá, keďže už odrástlo našich päť adoptívnych detí, najmladšie má 19 rokov. Teraz pracujem na románe Tráva mlčí a hľadám vydavateľa pre svoj humorne ladený román Puberta – no a čo. 

* Ako sa prelína v tvojom živote vnútorná osobná sféra s tvorbou?

– Svoje vnútorné prežívanie nemôžem oddeliť od profesionálnej sféry. Veľa textov píšem podvedome a sama im porozumiem až oveľa neskôr. V tvorbe mi ide najmä o dve veci:

o poéziu jazyka, ktorá je čoraz chudobnejšia, a obsah a formovanie textu. Poéziu jazyka nachádzam napríklad v tom, že často tvorím neologizmy, aby som sa viac priblížila k tomu, čo chcem vysloviť. Podľa mňa aj tá najlepšia báseň zostáva vždy len jazykovým priblížením k tomu, čo chcem vyjadriť, čo je pravda. Podobne to funguje aj u hudobníkov, maliarov a iných umelcov – mnohí z nich mi potvrdili túto myšlienku.

Osobitne mám rada metafory s „dvojitým dnom“, takže ich výklad nemusí byť jednoznačný. Viaceré veci v básňach môžu byť stvárnené ako v rozprávkach, lepšie ich viem vyjadriť v obrazoch než v prirodzenej každodennej reči.

* Zaujalo ma, že si vychovala päť adoptívnych detí.

– Zaoberala som sa – najprv len náhodne – menšinami a „outsidermi“. Vychádzalo to asi z môjho pôvodného povolania sociálnej pracovníčky. Väčšina z našich piatich adoptovaných detí navštevovala osobitnú školu. Podstatnú úlohu v tom hrá aj zamestnanie môjho manžela, ktorý už vyše 25 rokov pracuje ako učiteľ takejto školy. Deti so spomaleným vývinom tam môžu získať rôzne manuálne zručnosti. O jednom takomto zasnenom dieťati s oneskoreným vývinom je napríklad aj môj rozprávkový román Červený dom. Ukazuje bohaté vnútorné zážitky takéhoto dieťaťa a cestu, na ktorej sa učí vlastným spôsobom postupne sa zaradiť do sveta dospelých, ktorí sa správne intelektuálne vyvíjali. Chcem čitateľovi aj cez tie najťažšie a najsmutnejšie obsahy sprostredkovať trochu nádeje. Sťažovať sa môžeme v súkromí medzi sebou, pretože treba mať istý ventil, aby človek neochorel. Keď však už niečo uverejňujem, nechcem iba opisovať prežívanie postihnutosti, želám si, aby moje texty vliali ľuďom aj trochu sily a nádeje, aby im pomohli obstáť v každodennom živote.  

Odhliadnuc od skorších sociálne orientovaných textov som napísala veľa básní o prírode, napríklad o rastlinách, ako aj rozsiahly bretónsky cyklus. Ani tieto texty však nie sú len bezprostredne o procesoch v krajine, len vychádzajú z ich obrazov. Keď pozorujeme celkom jednoduché prírodné fenomény, ako sú kvitnutie, rast, vädnutie, zimné odumieranie, vidíme mnohé podobnosti medzi prírodou a naším životom. Zo životnej sily rastlín sa môžeme učiť aj my ľudia, najmä v chorobe, alebo v krízových situáciách. Stačí si uvedomiť obrovskú silu trávy, ktorá si aj cez asfalt dokáže preraziť cestu, alebo pradôveru amarylky (zornice) v tmavej pivnici, ktorá vždy na jar začne pučať – zo začiatku dokonca aj bez čerstvej vody. Veľmi na mňa pôsobí, keď vidím stromy, ktoré visia na jednom korienku niekde zo strechy a napriek tomu sú krásne zelené.

* Si spokojná s postavením spisovateľov v Nemecku?

– Situácia spisovateľov v Nemecku je v posledných dvoch-troch rokoch čoraz zložitejšia. Vydáva sa menej kníh. Najmä deti radšej pozerajú televízne relácie, a keď čítajú, tak prevažne komiksy. Na knižky o Harrym Potterovi sa dá z odborného hľadiska nazerať všelijako, ale v každom prípade urobili prelom, takže veľa detí, ale aj dospelých začalo viac čítať. U nás existuje niekoľko škôl, najmä základných (1. – 4. trieda), ktoré sa veľmi snažia pozývať autorov na čítačky a takto priviesť deti k čítaniu. Spravidla sa pri tom od detí vyberá malé vstupné a sponzori, často je to mesto, platia navyše autorom honorár. Čítačky sprostredkúva raz do roka aj nemecký Spolok spisovateľov, ktorého som členkou, alebo školský Krúžok Friedricha Boedeckera. Členstvo v Spolku zároveň prináša veľmi dôležitú právnu ochranu autora. Pomáha mu pri odcudzení textov alebo keď sa ukáže, že zmluvy s vydavateľstvami sú nejasné či právne nekorektné. Autor v Nemecku zarobí svojimi knihami spravidla málo, za jeden predaný výtlačok dostane iba 5 až 10 percent. Preto sú aj veľmi významní autori, ako napríklad Peter Härtling, odkázaní na prácu v rozhlase. Za relácie v rozhlase alebo v televízii sa platí viac ako za knihy.

 * Aká je situácia v nemeckom divadle?

– Divadlo a opera v mnohých nemeckých mestách trpia nedostatom divákov. Bez sponzorov sa mnohé divadlá postupne zatvárajú. Pravda, napriek tomu – alebo azda práve preto – vzniká neuveriteľne veľa menších kultúrnych iniciatív. Tak sa postupne formujú kvalitné, vynikajúce malé divadelné súbory, v ktorých pôsobia aj renomovaní umelci. A lístky sa tam dajú zohnať, len ak si ich objednáte v predpredaji dlho vopred.

Pripravila Eva Maliti-Fraňová

Foto Andrej Matuška