Vyhľadávanie
Rozhovor Alexandra Halvoníka s Jozefom Heribanom pred vydaním debutu Niekto na mňa stále píska
Pred dvoma rokm ste prekvapili v súťaži Slovenského literárneho fondu. Váš rukopis Niekto na mňa stále píska zvíťazil v ťažkej konkurencii v kategórii prózy. Dovtedy ste boli známy najmä ako filmový dramaturg, scenárista a režisér. Čoskoro sa stanete spisovateľským debutantom: svoj rukopis vydávate vo vlastnom vydavateľstve. Čo si od toho sľubujete?
J. H.: Vždy som mal celkom presnú predstavu, ako by mala moja knižka vyzerať, a presnú predstavu, čo treba robiť, keď bude na svete. A je to asi aj profesionálna filmárska deformácia byť pri všetkom, donekonečna všetko kontrolovať, ovplyvňovať. Filmári sa väčšinou starajú o svoje filmy ako o svoje deti. Próza, ktorú som napísal, je tiež moje dieťa, a tak mi neostávalo nič iné, len si ju vydať vo vlastnej firme.
• Vaši mladí hrdinovia na mňa hlboko zapôsobili. Naozaj hlboko, ale aj tak, že mi pripadali ako vysoko citlivé lakmusové papieriky, ponorené do žeraviny života začiatku sedemdesiatych rokov. Chce byť v tomto zmysle vaša knižka akousi... „citovou výchovou“ vašej generácie (dnešní štyridsiatnici)?
J. H.: Asi by som si nikdy nikoho nedovolil „citovo vychovávať“. A nemala by to byť len kniha o sedemdesiatych rokoch. Viete, v tej konzervatoristickej zvučke, ktorou sa próza končí a ktorú dôverne poznajú celé generácie hudobníkov, je kus nostalgie za časom, ktorý sa nenávratne niekam stratil, ale aj istota, že po nás prídu ďalší, ešte vitálnejší, agresívnejší, ale možno aj citlivejší. Hudobníci sa vždy mali dobre, lebo nezabúdali na svojich učiteľov. Každý bol žiakom niekoho. Celé generácie hudobníkov si pamätajú svojich žiakov a svojich učiteľov. Tam pramení ich istota a životný optimizmus.
• Vzťah k hudbe, ak nie sama hudobnosť, je naozaj vari najvýraznejšou zložkou toho, čo ste napísali. Je hudobnosť zámernou súčasťou vášho prozaického svetonázoru, alebo prosto podstatou, bez ktorej sa pri písaní nezaobídete?
J. H.: Už som vlastne trocha predbehol vašu otázku. V tomto čase, keď sa všetko posúva, keď veci prestávajú mať svoj presný zmysel, som asi potreboval hovoriť o niečom, čo sa až tak závratne nemení. No na druhej strane sa netajím, že v duši som hudobník a dúfam, že ním aj zostanem.
• Ktorý prúd v súčasnej slovenskej literatúre je vám najbližší? Vnímate vôbec slovenskú prózu ako pluralitu myšlienkových a tvarových prúdení? Dá sa to?
J. H.: Poviem vám, ako by som si všetky tie smery, prúdy, tvary predstavoval. Ľudia sa stretnú a s veľkým nasadením hovoria o svojej pravde, presviedčajú sa, hádajú sa, a potom si idú spolu zahrať tenis, alebo si dajú pohár dobrého vína. Myslím si, že po čase rozdeľovania nastal čas spájania. Preto by sme mohli skúsiť vnímať všetko, čo vzniká v tejto krajine, a teda aj všetko, čo vzniká v literatúre. Určite sa to dá.
HALVONÍK, Alexander: Jozef Heriban (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VI, 31. 1. 1996, č. 2, s. 4.
