Rozhovor s Alexandrou PAVELKOVOU, autorkou slovenskej fantasy

Bylinky, liečivé kamene, Šeherezáda a pesničkový klip

Rozhovor s Alexandrou PAVELKOVOU, autorkou slovenskej fantasy

Alexandra Pavelková (nar. 25. 8. 1966) žije a pracuje vo Zvolene na Technickej univerzite. Publikovať začala začiatkom 90. rokov, dlhý čas patrila medzi elitu súťažiacich v Cene Gustáva Reussa. Viacero jej poviedok z tohto obdobia vyšlo v zborníkoch Krutohlav, roku 2000 sa v rovnomennej súťaži umiestnila s poviedkou Súkromná záležitosť na prvom mieste. Roku 1996 knižne debutovala zbierkou poviedok SF 001. Roku 1999 vydala prvý slovenský fantasy román Piesok vo vetre. Román získal Cenu Akadémie SF/F a H (vedeckej fantastiky, fantasy a hororu) v kategórii najlepšia slovenská kniha za rok 1999, ako aj cenu slovenských fanúšikov Istron. Nasledovala spolupráca so Štefanom Konkolom na trilógii Miešanci. S časopisom Fantázia spolupracovala od jeho začiatkov, tu tiež vyšli po prvýkrát viaceré z príbehov o liečiteľke Vimke, ktoré sa neskôr stali základom knižiek Prokletá přísaha (2002), Zlomená přísaha (2003) a súborného vydania v slovenčine pod názvom Prísaha. Príbehy o Vimke (2006).

Je držiteľkou Ceny Fantázie za rok 2004 za poviedku Oheň a absolútnou víťazkou Ceny Karla Čapka z roku 2003 za poviedku Kúsok tieňa.

·        Vo svojom knižnom debute SF 001 – ako napovedá už jeho titul – si uplatnila žáner vedeckej fantastiky. Čo ťa neskôr viedlo k preorientovaniu svojho záujmu na fantasy literatúru?

– Stále sa prioritne venujem vedeckej fantastike. Fantasy je však teraz na knižnom trhu oveľa žiadanejšia, nuž sa prispôsobujem publiku. V podstate ide iba o kulisy, o svet, do ktorého zasadím svoj príbeh. Tak či tak sa musím naučiť o ňom čo najviac a vybudovať tento svet tak, aby bol funkčný – vždy ide o príbeh, či už sa hlavný hrdina preháňa na drakovi alebo na raketopláne.

* Od vydania tvojej prvej knižky uplynulo už jedenásť rokov. Spôsob písania si zmenila, obohatila a vycibrila, napriek tomu, chcela by si sa vrátiť k poviedkam z predchádzajúcej tvorby, prípadne príbehy ich hrdinov rozvinúť na väčšej ploche?

– Iste. Nie je to tak dávno, čo som uvažovala o románe zo slovanského prostredia – predohra k nemu by mala byť poviedka Pávie pero zo zbierky Prísaha. Na konci tejto poviedky sa vedma Vimka nedobrovoľne vzdáva svojho povolania, aby splnila sľub, čo dala svojej sestre. Podobne som plánovala vytvoriť paralelný cyklus s Vimkiným svetom – o prekliatom nesmrteľnom Heraldovi, s ktorým sa mohli čitatelia stretnúť v poviedke Trochu sa pochopiť (zbierka Prísaha) a v poviedke Desítka, ktorá vyšla v antológii Čas psanců. Zatiaľ sa však ani jednou koncepciou vážnejšie nezaoberám, pretože mám rozrobené iné projekty.

* Aká literatúra formovala tvoj čitateľský vkus?

– Formovanie akéhokoľvek vkusu je vec nepretržitá. Keďže som vedela čítať ako trojročná a do knižnice chodím od štyroch rokov, vždy som mala akýsi náskok. Ako dieťa som veľa čítala, niekde mám ešte odložený „čitateľský denníček“ veľkosti A4 a hrubý asi 3 centimetre. Tam som si zapisovala obsahy kníh, ktoré som prečítala, a dopĺňala som ich vlastnoručnými ilustráciami. Boli to vlastne moje prvé recenzie. Ako každé dieťa som milovala dobrodružnú literatúru, najmä cestopisy a indiánky. Potom sa k tomu pridali verneovky a detektívky. V istom veku som narazila na Jozefa Žarnaya, ktorého Tajomstvo Dračej steny a Prekliatu planétu som vedela takmer naspamäť. Tieto knihy čítal aj môj brat a moji bratranci, takže potom pri rodinnej zábave kolovali interné vtipy, napríklad „Z akej planéty pochádza Gorbačov?“ Odpoveď sme poznali len my a pripadala nám veľmi smiešna. Žáner fantastiky ma zaujal svojou nespútanosťou, preto som začala vyhľadávať všetko, čo bolo dostupné – Jefremova, Bilenkina, neskôr Strugackých, Bulyčova, Asimova či Clarka. Samozrejme, zostať iba pri fantastike by bola škoda, človek by sa tak ukrátil o Feuchtwangera, Agathu Christie a iných. V súčasnosti je literatúry na trhu viac, než človek stíha evidovať. Keď mám čas, rada siahnem po Cardovi, Martinovi, Pratchettovi alebo Bujoldovej. Ale to je menej často, než by sa mi žiadalo, väčšinou som ,,naložená“ v odbornej literatúre alebo literatúre faktu.

* V 90. rokoch si sa presadila ako úspešná autorka v súťaži o Cenu Gustáva Reussa, neskôr sa tvoje poviedky objavili na stránkach časopisu Fantázia či zborníka Mlok, knižne ti vyšli štyri poviedkové knižky... Zároveň si autorkou prvého slovenského fantasy románu Piesok vo vetre (nedávno vyšlo české vydanie) a spoluautorkou prvej slovenskej fantasy trilógie. Aký tvorivý prístup je ti bližší – písanie kratších útvarov, alebo románu?

– Mám rada poviedky, pretože ich kompozícia vyžaduje skratkovitý, svižný prístup. Samozrejme, poviedka sa dá napísať rôznymi spôsobmi, ale asi by som nevedela napísať dobrý krátky literárny útvar postavený na vnútorných pochodoch hrdinov, som proste rozprávač. Rada píšem aj romány, pretože tu má človek viac priestoru na vsuvky, digresie, diskurzy, lepšie možno vykresliť charaktery postáv, ich idey a pohnútky. Napísať poviedku  zdanlivo trvá kratšie, ale na knižku ich treba viac. Keby sa to prepočítalo na počet strán, tak napíšem približne toľko poviedok, koľko románov. V praxi to vyzerá tak, že mám rozrobený román, ale kým ho dopíšem, súčasne urobím päť až desať poviedok.

* Románový debut Piesok vo vetre sa odohráva v exotickom prostredí púští. Aké podnety a inšpiračné zdroje na teba zapôsobili, prečo dostal prvý slovenský fantasy román práve takéto kulisy?

– Zbieram príbehy Tisíc a jednej noci. Mám ich v niekoľkých vydaniach, fascinovali ma odmalička, takže si žijú pomerne samostatne v mojom podvedomí. Takisto sa od detstva venujem alternatívnej medicíne, bylinkárstvu a liečivým kameňom. A odjakživa som rada cestovala. Jedného dňa som videla v televízii klip pesničky od skupiny Enigma. Nejako sa zaiskrilo, pieseň a zábery z klipu sa dali dokopy s dojmami zo Šeherezádiných príbehov a ďalšími motívmi a do rána bola hlavná línia románu a pár kľúčových scén na svete.

* Trilógiu Miešanci si napísala spolu so Štefanom Konkolom. Čo ťa viedlo k tejto spolupráci?

– S odstupom času si to rekonštruujem takto: Štefan Konkol je veľkým obdivovateľom Tolkienovho diela a už dávno mal ideu napísať román v klasickom Tolkienovom duchu. Potreboval v ňom však druhú dejovú líniu rozvíjajúcu príbeh hlavnej ženskej postavy. Keďže mal obavy, že túto časť nebude vedieť vytvoriť dostatočne realisticky, uvažoval nad spoluautorstvom. Jeho voľba padla nakoniec na mňa, pretože sme sa už poznali z literárnych  stretnutí. Oslovil ma – a ja som odmietla. Oslovil ma znova, s rovnakým výsledkom. Trvalo mu, myslím, rok, kým ma presvedčil. Takto po istom čase musím uznať, že spolupráca s ním bola veľmi zaujímavá a prínosná skúsenosť.

* Príbehy o liečiteľke Vimke sa odohrávajú na úsvite slovanských i slovenských dejín kdesi na hranici histórie, legendy a rozprávky... Bol to tvoj pôvodný zámer alebo tento historický rámec a žánrové prelínanie vzniklo až počas písania textov?

– Prvá poviedka z tohto cyklu bola Trvalé riziko. Putujúca liečiteľka Vimka sa v nej dostala na hrad lúpežného pána Viereca, ktorému zachránila život, aj keď si to nezaslúžil. Lenže kedysi prisahala, že bude pomáhať každému bez rozdielu. Vimka sa tu stretáva s Vierecovým zajatcom – drakobijcom Žilicom, ktorý je – podobne ako ona – pre svoje nadprirodzené schopnosti vyčlenený z ľudskej spoločnosti. Vierec oklame Vimku, za čo ho vytrestá tak, že mu ukradne zajatca a začne sa prenasledovanie. V podstate išlo o dobrodružný príbeh s ľúbostným motívom, až potom mi prišlo na um zasadiť ho do prostredia známeho z našich dejín a mytológie. Priznávam, že nebolo mojím zámerom písať slovanskú fantasy, ale čitatelia to tak začali vnímať a mne neostávalo nič iné, iba študovať a pátrať v našej histórii. Tak sa s každou ďalšou poviedkou Vimkin svet stával reálnejším. V konečnom dôsledku mi proces tvorby Vimky dal veľa – veľa som sa naučila o našej minulosti, zistila som, že som na ňu hrdá, a verím, že aspoň kúsok z toho som preniesla do príbehov.

* Romány Piesok vo vetre a Miešanci sa niesli v znamení vzorov klasickej fantasy, tak ako ju poznáme predovšetkým z anglofónnej literatúry. Čo spôsobilo tvoj príklon k tradičnejším tematickým i žánrovým zdrojom v poviedkach o Vimke?

– Ako som už spomenula, vkus čitateľa sa utvára nepretržite na základe rôznych popudov. A takisto sa aj mení – to, čo sa mi páči dnes, sa mi nemusí páčiť zajtra. Podobne je to aj s vkusom či zámerom spisovateľa. Nikdy sa nedá dopredu vedieť, čo človeka osloví, môže to byť vták, čo si sadne na autobusovú zastávku, keď cestuješ do práce, alebo sen, ktorý sa prisnije tebe alebo tvojmu známemu. Myslím, že človek má mozog na to, aby bol stále schopný vnímať, prijímať a prehodnocovať nové veci. Pri študovaní materiálov a podkladov na príbehy o Vimke som, samozrejme, narazila na mnohé fakty či domnienky, ktoré ma inšpirovali. Už predtým som sa venovala folklóru, lenže niečo celkom iné je veci jednoducho vnímať, prijímať ich také, aké sú, a iné je zaoberať sa čímsi ako východiskom k nejakej poviedke alebo románu. Myslím, že Vimka a jej svet sa popri tom všetkom vyvíjali sami, zároveň so mnou.

* Poviedky o Vimke vyšli v dvoch knižkách – Prokletá přísaha a Zlomená přísaha najskôr v češtine, preložené zo slovenských originálov. Ako si bola spokojná s prekladom?

– Príbehy Prokleté přísahy zveril vydavateľ prekladateľovi, ktorý mi poslal na korektúru prvé tri preložené poviedky. Nebola som spokojná. Keďže sa profesionálne venujem slovenskému jazyku, usilovala som sa oživiť texty synonymami, expresívnymi či emocionálnymi výrazmi, frazeologizmami a rôznymi nárečiami v reči postáv. V preklade sa tieto jazykové ozvláštnenia vytratili, všetko bolo suché, napríklad prekladateľ preložil šesť synonymických výrazov jedným slovom a niektorým írečitým výrazom vôbec nerozumel. Tak sme sa dohodli na inom postupe, že sama budem prekladať a on urobí jazykové korektúry a sporné otázky budeme riešiť spoločne. Ani som netušila, že to bude také ťažké, ale učením je človek živý. Druhý diel  Zlomená prísaha som už prekladala sama, preto sa v knihe neuvádza meno prekladateľa. Postupne som si na češtinu tak zvykla, že rovno myslím a píšem v tomto jazyku – samozrejme, pokiaľ píšem pre české vydavateľstvo.

* V literárnej histórii jednoznačne si a zostaneš prvou autorkou fantasy na Slovensku. Momentálne tento žáner zažíva u nás rozmach. Myslíš si, že ide o dlhodobejšiu záležitosť alebo len o ozvenu Pána Prsteňov a Harryho Potterra?

– Mám pocit, že národnostné cítenie je o čosi silnejšie než pred pár rokmi. Vraciame sa k starým zvykom rovnako rýchlo, ako preberáme nové, a tak popri veľkonočných vajciach chrumkáme čokoládové zajace. Prečo nie, každá kultúra sa vždy utvárala na pozadí vplyvov iných kultúr. Vyjmúc skalných fanúšikov už záujem o Pána Prsteňov trocha ochladol, lebo ho prekryli iné skvostné či atraktívne zážitky. Slovensko tu zatiaľ ale je, väčšina Slovákov sa cíti ako Slováci a pokiaľ na to narazia, sú radi, keď vedia, že aj my máme svoje dejiny a máme byť na čo hrdí. Každý občas túži po dobrom príbehu, a pokiaľ je zaradený do blízkeho prostredia, tým lepšie.

* Ktorých autorov svetovej a slovenskej fantasy si najviac vážiš a prečo?

– Slovenských autorov literatúry fantasy nie je tak veľa, aby som tu vymenovala svojich obľúbených a ten nevymenovaný by sa neurazil. Zo svetových mám najradšej Andrzeja Sapkowského pre jeho rozprávačské nadanie, G. R. R.  Martina pre nesmierne zložité, prepracované, pritom súdržné príbehy. Milujem Orsona S. Carda pre nekonečnú ľudskosť, ktorú je schopný votkať do svojich nemilosrdných diel. No a, samozrejme, zbožňujem Terryho Pratchetta pre jeho starenku Oggovú, ktorá ma kedykoľvek a kdekoľvek prelieči z pracovného stresu. 

* Píšeš novelu z obdobia renesancie. Mieniš do tohto časopriestoru umiestniť viac príbehov?

– Áno. Súbežne s touto novelou mám rozpracovaný román z podobného prostredia. Poviedka sa odohráva vo Florencii okolo roku 1478. Na pozadí mocenských sporov bohatých bankárskych rodín a intríg (Pazziovci kontra Mediciovci) sa odohráva malý detektívny príbeh: V meste záhadne umierajú mladé a pekné dievčatá – a keďže u známeho maliara Alessandra si krásne modelky podávajú kľučky, maliar sa ocitne v podozrení. Poviedka by mala vyjsť v antológii Písně temných věků 2.

Rovnaké obdobie, Florencia a prostredie maliarskych škôl tvorí pozadie jednej dejovej línie románu, taktiež s nádychom detektívky. Druhá dejová línia sa odohráva v súčasnosti, hrdinkou je – iste prekvapivo – úspešná spisovateľka (literatúry faktu). A keďže pani spisovateľka nemá veľa priateľov, zato má jedného veľkého nepriateľa, dá sa očakávať, že jej jedného dňa niekto siahne na život...

Pripravil Miloš Ferko