Rozhovor s autorom literatúry faktu Slavom KALNÝM

      Rozhovor s autorom literatúry faktu Slavom KALNÝM

      Reportáž je sakramentsky drahý žáner

      Slavo Kalný (l929) je predstaviteľ reportérskej generácie, ktorá v 60. rokoch uplynulého storočia, v postupne sa uvoľňujúcej politickej atmosfére komunistického režimu napísala jednu z najhviezdnejších kapitol modernej slovenskej žurnalistiky. Už roku l960 mu vyšla kniha reportáží Cigánsky plač a smiech, odvážne nazretie do rómskych osád a chatrčí na ,,ďalekom“ slovenskom východe. Aj v ďalších reportážach a reportážnych príbehoch sa dotkol osudov ľudí poznačených vojnou i povojnovými udalosťami či násilným združstevňovaním. Tri roky bol šéfredaktorom Smeny. Nastupujúca normalizácia mu v roku l970 ,,zobrala meno aj pero". S mnohými obmedzeniami ho prijali za redaktora Slovenského rozhlasu (nesmel písať úvahy a komentáre, nesmel sa podpisovať vlastným menom, mal zákaz vystupovať pred mikrofónom). Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal takmer dve desiatky rozhlasových hier, vytvoril množstvo umelecko-dokumentárnych rozhlasových pásiem a fíčrov a bol aj dlhoročným spoluautorom rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci? Jeho nové knihy reportáží a literatúry faktu opäť vychádzajú až po roku l990: Ako umiera hotelier (l998), Americkí prezidenti (l999), Drámy na hraniciach (2004), Páni novinári I, II (2004, 2006), Odpísaní (2006), Bombardovanie Apolky (2007), Zabudnite na Kocha (2008) a najnovšia Božie muky (2009). Je štvornásobným laureátom medzinárodnej Ceny E. E. Kischa a najvyššieho novinárskeho ocenenia Mercurius veridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol Slovenska).

• K rozhlasovým hrám a fíčrom si sa dostal z núdze, neskôr si sa stal úspešným autorom. Iste nebolo jednoduché toto vynútené žánrové preladenie. Najmä keď ťa hneď urobili aj zodpovedným za dovtedy nevyskúšaný žáner rozhlasového seriálu. Predpokladali, že stroskotáš, ty si však s Bielikovcami uspel. Ako to vlastne bolo?

      – Moje rozhlasové prvopočiatky boli trpké. Šťastie som mal v tom, že v ,,litdrame“ sa tvorilo slobodnejšie vďaka osobnostiam v literárnej redakcii, v dramaturgii, v zábave, kde pracovali ,,mládežníci“ Stanislav Štepka, Milan Markovič, medzi fíčristami vynikal Ernest Weidler. Viacerí mi podali barličky, režiséri prezradili kumšt ortoepie, docenti z VŠMU Pavol Palkovič a Marián Mikola mi požičali skriptá, spolupracovníci Bielikovcov mali svätú trpezlivosť. Nápad so seriálom priniesol do redakcie šéf HRLD Emil Benčík, ktorý pôsobil v Poľsku, predtým aj v Smene. Dlhodobý rozhlasový seriál mali Maďari i Poliaci... kam pôjdem ja na skusy, keď ešte v Smene mi zobrali pas? Bol som nesvoj, lebo seriálové pokusy v SRo už boli. Ten náš, ktorý vznikol roku l974, prežil azda preto, že mal náležitú koncepciu, každoročnú 300-stranovú synopsu, stálu kontaktovosť s poslucháčmi spojenú s patronáciou nad Kamenicami. Na prvý snem sme pozvali sto Bielikovcov. Každý rok som písal matke Ružene (Viera Bálinthová) vianočný príhovor, lebo rodina bola najpopulárnejšia i najdôveryhodnejšia. I stalo sa, že elév Karol Ilavský referoval v Prahe renomovaným autorom, ,,ako sa robí seriál“. Načúvali mu Jan Otčenášek, Jiří Marek, režiséri, našťastie i Nataša Tanská, s ktorou sme sa poznali a tá im zreferovala, skade ten ,,expert“ pochádza a prečo prichádza práve on. Pravdaže boli aj chyby, aj omyly, aj náležitá naivita. Hoci o ÁNO sa diskutovať nedá, Bielikovci o ÁNO občas diskutovali. Protagonisti súčasných seriálov, čo bežia v televízii, diskutujú vari o všetkom, a preto zväčša o ničom. Tie seriály by som robiť nevedel, ani nechcel. Keďže aj Bielikovcov som robil takpovediac z núdze, ihneď po nežnej som zdvihol ruky: Vzdávam sa, odchádzam, mám 60 rokov, chcem ísť na voľnú nohu.

• Padol komunizmus, vznikla Národná obroda a ty si prišiel za šéfredaktorom Jurajom Verešom a pýtal šoféra, aby si s ním mohol opäť vyraziť na ,,ďaleký východ“, teraz až na Podkarpatskú Rus. Aký to bol návrat?

– Bol som na voľnej nohe, chudobný, no nezávislý. Odmietol som ponuky na posty aj ponuky z redakcií či z rozhlasu. Keďže som sa naučil písať pre rozhlas, písal som hry, ale najmä ,,svoje“ seriály vo forme fíčrov o svetových reportéroch, pedagógoch, filozofoch, ale aj o amerických prezidentoch, čo vyšlo aj knižne. Roku l970 mi zošrotovali knižku Kočiar pre barónku, chcel som, aby konečne vyšla. Ibaže reportáž je sakramentsky drahý žáner. Reportér musí na miesto činu cestovať, objaviť a vyspovedať svojho protagonistu, overiť si fakty u farára, učiteľa, nazrieť do archívu i kroniky... Dám reportáž autorizovať? Uverí hrdina môjmu pohľadu, mojej výstavbe jeho príbehu?

      Mňačkov náhľad bol iný, ale tiež užitočný. Pre koho píšeme? Pre tých, o ktorých píšeme, pre jednu dedinu alebo pre tisíce čitateľov?! Mal to ľahšie, lebo neuvádzal mená a na svoje staré miesta sa radšej nevracal. Ani ja neviem, čo za žáner je reportáž. Tá moja sa podobá neorealistickej snímke, akémusi javisku, kde sú dobové kulisy i problémy, no najmä príbeh, ktorý zaujme. Fantázii sa nebránim, ale je na uzde uveriteľnosti aj pre môjho protagonistu.

      Reportáž bola drahá aj po nežnej. Preto som išiel za konškolákom Jurajom Verešom, vtedy šéfom Národnej obrody, aby mi dal auto. Bol z toho seriál, lebo som sa ocitol aj v Olbrachtovej Koločave pri neexistujúcom Šuhajovom hrobe. Dominovala reportáž o Dubčekovi, lebo ani on sám nevedel, kde bol na ceste do Moskvy internovaný. Reportáž s pasiou autorizoval. Strážcovi straníckej dače, členovi KGB, som ju autorizovať nedal.

• V knihách Drámy na hraniciach a Odpísaní aj v najnovšej Božie muky (v jej častiach Rehabilitácie a Oštempľované omyly) prinášaš príbehy a svedectvá o krutostiach a absurditách komunistického režimu. Majú dnes aj hodnotu pamäťového dokumentu a je v nich prítomný apel na naše svedomie. Využívaš archívy, svedectvá kroník, citáty dobovej tlače, ale predovšetkým výpovede a spovede aktérov či svedkov týchto príbehov. Ako by si z vlastnej skúsenosti charakterizoval prednosti oral history – a aké úskalia čakajú na jej dnešných horlivých propagátorov?

      – Vidíš, až teraz sa dozvedám, že celý život som pracoval metódou oral history. Keď môj protagonista žil, musel som ho vyspovedať, plus desiatky ďalších. Najviac mi dala zabrať knižka Drámy na hraniciach. Tie drámy sa neodohrávali iba na rieke Morave a Dunaji pri ilegálnych útekoch v 50. a 60. rokoch, ale začali sa ihneď po skončení vojny. Výpady banderovcov, čo sa chceli dostať na Západ, vo východoslovenských pohraničných dedinách zanechávali aj mŕtvych našincov. A tí istí banderovci v súčasnosti vstali z mŕtvych osobitne na západnej Ukrajine, kde majú svoje pomníky, ulice, školy: Stepan Bandera, Vasil Mizernyj i známy Burlak a jeho Ofélia.

      Ešte pred vznikom Ústavu pamäti národa som bádal v archívoch ministerstva vnútra o ,,tamtých situáciách“ na hraniciach. Získal som typy, mená... ale čo ďalej? Žijú, nežijú, kam sa podeli? Opäť som prešiel hranice od Novej Sedlice až po Chľabu pri Štúrove, kde prebiehala nie najférovejšia repatriácia. Cifry mŕtvych, postrelených na hraniciach sú známe. Ja som hľadal príbehy a osudy jednotlivcov. Tie dajú zabrať, lebo chcú ďalšie snorenie... zavše i prosenie: ,,Pane,“ vravia mi niekdajší väzni, ,,komu pomôže tá naša pravda? Ešte aj tí, čo nás postrelili, sú nevinní, lebo tak robili na príkaz veliteľa. Aj ten na ďalší príkaz.“ Vinníkmi boli a sú príkazy! Ver-never, ešte aj v archívoch mi fixkou na xeroxoch škrtali mená hraničiarov, veliteľov, no ponechávali mená prenasledovaných či zastrelených.

• V najnovších knihách Bombardovanie Apolky a Zabudnite na Kocha si sa zahĺbil do novšej histórie Bratislavy. Prvá je príbehovou rekonštrukciou tragického l6. júna l944, keď spojenecké letectvo zničilo podstatnú časť rafinérie Apollo a zahynulo pritom viac ako dvesto ľudí. Pri písaní tejto knihy si sa zoznámil aj s osudom prof. Karola Kocha, a natoľko ťa príbeh tohto vynikajúceho chirurga a filantropa, tiež jednej z obetí komunistického režimu zaujal, že vzniklo objavné dielo o ,,nezabúdaní".

      – Knižka o bombardovaní je de facto príbeh najmladšej špiónky Európy, vtedy sedemnásťročnej Beatrix Pospíšilovej, vydatej Čelkovej. V Trenčíne ako študent som ju poznal iba z videnia, netušil som, čo všetko preskákala, že práve ona počas tých minút skazy ,,úradovala“ v Apolke. Keďže neušla, musela identifikovať mŕtvoly. Jej vnútorný monológ, pocity zúfalstva, som, prirodzene, štylizoval. Ale každý jej čin bol konkrétny, pravdivý, ,,vybádaný“ v archívoch prekonzultovaný s jej synom Jurajom, docentom medicíny, známym balneológom, ktorý takisto píše, tvorí aj literárne.

      Nevyspovedal som ani profesora Kocha, ,,šéfa“ špiónky a ilegálnej organizácie Justícia, ktorá počas slovenského štátu sídlila v kníhkupectve na Hlinkovom námestí v Bratislave. Koch sa mi robil ťažšie, lebo diapazón jeho aktivít bol nielen široký, ale aj konšpiratívne tajuplný. Vysokoškolský profesor, chýrny chirurg, esejista, majiteľ sanatória, tvorca ústavu pre mrzáčikov, po oslobodení primátor mesta, skrz-naskrz antifašista väznený za Nemcov, bol roku l95l odsúdený na doživotie. Kochovo meno nenájdete v archívoch, v učebniciach či encyklopédiách... Môžbyť aj preto, že v roku l968 emigroval.

• Obe tieto knihy vyšli v prestížnej edícii Bratislava – Pressburg vydavateľa A. Marenčina a stretli sa s veľmi dobrým kritickým prijatím i čitateľským ohlasom. Podnietil ťa ich úspech k hľadaniu ďalších tém či osobností z novšej bratislavskej histórie?

      – Tie dve knižky patria k sebe, lebo osudy protagonistov sa prelínajú. Podnetov mám bohato. Ale aj rokov. Väčšinu z nich som prežil v Bratislave za premenlivého politického počasia. Chcem si zaspomínať na významné udalosti aj osobnosti, lebo ani ja som počas tých búrlivých udalostí nestál pod ostreším. Kadečo nedobré som preskákal aj vo vlastnej rodine.

• Obaja sme absolvovali žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Dokonca ty si patril medzi jej prvých absolventov. Viem, že tvoje dve knižky Páni novinári I. a II. sa stali pre poslucháčov povinnou literatúrou na druhú štátnicu. Čo znamenal tvoj úlet do histórie žurnalistiky minulej éry?

      – Bola to najskôr úcta voči starším a skúsenejším kolegom a pokora pred tým, čo zažili, prežili, ale aj neprežili. Biografie svojich osobností majú zmapované divadelníci, filmári, spisovatelia... a čo novinári? Stále sú kdesi na chvoste, hoci Mináč, Mňačko, Fabry i ďalší zanechali hlbšie stopy aj v literatúre. Tí mnou vybraní vošli do histórie vďaka svojej tvorbe, statočnému správaniu v čase vojny, ale aj v čase okupácie l968 a po nej. Mladí o tejto dobe sotvačo tušia, vedia. Skade by sa dozvedeli, že chýrny reportér Smeny Gavril Gryzlov má aj svoj pamätník. Za vlastné peniaze a vlastnými rukami mu ho postavili lazníci na štáloch, s ktorými žil tam kdesi pod nebom. O skromnú spomienku som sa pričinil i ja. Zozbieral som jeho reportáže a do knižky Pro nobis napísal o ňom štúdiu.

      Ota Plávková solitérne ťahala protiokupačné vysielanie roku l968 v Banskej Bystrici. Stade ju vykázali. V Bratislave žila s chorou matkou a s deťmi v baraku. Za normalizácie vysielala do Slobodnej Európy aj v čase, keď pod jej oknami stálo auto s eštebákmi. Osudy pánov novinárov nebudú nikdy dopísané, lebo tých odpísaných boli desiatky. Možno nám pribudnú aj ďalší odpísaní. Ktovie... ?!

• Knihu Božie muky sprevádzajú kresby tvojho syna Igora. Pre mňa, pre nás, čo vieme, že toto je už jediná forma vášho spoločného tvorivého stretnutia, dáva tejto knihe osobitý rozmer.

– Áno, i ja to preciťujem a mrzí ma, že do tejto ,,spoločnej" knižky som nepripísal zopár slov o synovi. O Igorovi som dosiaľ nepísal. Často o ňom píšu kunsthistorici do katalógov, novín i časopisov, Daniela Čarná a Jiří Valoch vydali o jeho diele obsiahlu monografiu. Texty sú o kumšte, skromne o živote. Igorovi kvôli otcovi pribuchli dvere na vysokú školu, no dvere do umenia zatvoriť nemohli. Hoci Igor so zelenými či disidentmi spolupracoval, nebol homo politicus. Bol umelec, ktorý pravdepodobne zavŕšil svoje dielo, nechcelo sa mu ďalej žiť, alebo tvoriť už nevládal. Je neuveriteľné, že jeho priateľstvá s dávnymi kamarátmi naďalej žijú, pretrvávajú. Pri príležitosti Igorovej nedožitej päťdesiatky usporiadali výstavu jeho diela, no z vlastných súkromných zbierok. Prišli všetci, ba prišli aj tí starší a najznámejší: profesori Jankovič a Fila, Bočkayovci, Mudroch, ... ale aj poslanci Mikloško a Budaj. A práve táto výstava inšpirovala môjho priateľa filmára Eduarda Grečnera, napísať svoje veľavravné verše:

Obrazy kričiace bolesťou

ktorá je mi taká povedomá

akoby bola moja.

Dnes už nik nechápe o čom si ty vedel

tak pridobre

až ti bolo dusno,

že kto chce dôjsť k prameňu

musí ísť proti prúdu.

Tie verše patria aj protagonistom, o ktorých píšem v mojej knižke Božie muky.

Anton Baláž

Foto Peter Procházka