Vyhľadávanie
O premenlivosti, nestálosti, rozpínavosti, prchavosti, sile...
hovorí, píše, hrá a inscenuje Laco KERATA
Laco Kerata (1961) je absolventom réžie bratislavskej Divadelnej fakulty VŠMU. Po skončení štúdií pôsobil ako herec a režisér v Trnave a v Čadci. Od roku 1991 pracuje v bratislavskom divadle Stoka ako herec, dramatik a režisér. Svoju tvorbu predstavuje aj vo vlastnom divadelnom združení MED. Skratka môže znamenať Moje
Experimentálne Divadlo, alebo My Experimental Drama, alebo jednoducho med včelí, ktorý má rád. Združenie MED vzniklo pred tromi rokmi, uviedlo tri divadelné premiéry: Ach, architekt! (2003), Melanž a Mlyny asi nemelú (2004) a vo februári pripravuje
štvrtú premiéru TAK (alebo tak). Tak asi. Vydal dve básnické zbierky Hriešny spánok (1991), Prišiel som, videl som... (2000) a dve zbierky dramatických textov Rádiové hry (1998) a Večera nad mestom (2001).
* V divadle Stoka ste nielen hercom, ale aj spoluautorom predstavení. Ako vlastne odštartovala vaša kariéra v tomto divadle?
– Stretol som sa na festivale divadelných vysokých škôl Istropolitana s Blahom Uhlárom, viedol tam dielňu. Hneď sme si porozumeli. Z tlmočníka do angličtiny som sa za hodinu stal spolutvorcom výsledného tvaru dielne. S výtvarníkom, ktorý bol druhým najdôležitejším človekom pri tvorení Stoky, Milošom Karáskom, som sa poznal už dávnejšie, všeličo sme postvárali. Po Istropolitane sme už spolupracovali permanentne.
* Aké možnosti vyjadriť sa vám poskytlo divadlo autorského typu po boku režiséra Blaha Uhlára?
– Predovšetkým som prišiel na to, že ma naozaj baví písať pre divadlo. Pocítil som nevídanú slobodu vyjadrovania. Veľa „dramatikov“ píše, ale nemá divadlo, ktoré by jeho texty hralo. V Stoke som si našiel svoje divadlo. (Aj teraz mám svoje.) Rozvíjal som sa aj ako herec, režisér, dramaturg, občan, divadelník. Zakúsil som, čo je to pravé nefalšované divadelníctvo a v súbore istú kolektívnu oddanosť k tomuto podivuhodnému umeleckému fenoménu. Videl som aj kus sveta. Uhlár hovoril, že to, že sme sa vtedy všetci stretli, bol malý zázrak. Bola to neopakovateľná skúsenosť, ktorá sa už asi nikdy nikomu z nás nezopakuje.
* Životopisné údaje v závere kníh hovoria o viacerých účastiach na medzinárodných projektoch, dokonca sa spomína publikovanie básní v americkom periodiku. S divadlom Stoka ste tiež určite podnikli niekoľko zaujímavých výletov. Cestujete pracovne ešte stále, alebo je to už záležitosť minulosti?
– So Stokou sme toho precestovali naozaj veľa. Francúzsko, Izrael, Amerika... Cestujem už menej, ale chystám sa zase do Ameriky, dohadujem si spoluprácu aj vo Veľkej Británii.
* Čím boli vaše predstavenia pútavé pre zahraničných divákov, prípadne divadelných kolegov, na čo najspontánnejšie reagovali? Aké skúsenosti zo zahraničného účinkovania ste uplatnili v ďalšej tvorbe, čím vás tieto pobyty inšpirovali?
– To sa, samozrejme, treba spýtať divákov a kolegov. Ale podľa mňa to boli nekonvenčné výrazové prostriedky. Ľudské, zámerne možno až prízemné témy. Nebola snaha o totálnu technickú dokonalosť, ktorá je takmer vždy na úkor autentickosti. Na zájazdoch som sa presvedčil, že sa nemáme za čo hanbiť. Videl som aj v tzv. západných krajinách veľmi veľa zlých, ale dobre platených divadelných výkonov. Na druhej strane som si uvedomoval, že vo väčšine krajín za hranicami je oveľa väčší hlad po umení, po divadle. Umenie nie je vôbec na okraji spoločenského záujmu. Slovák akoby umenie vôbec nepotreboval. Socializmus mu dobre zúžil spektrum záujmov.
* Vašu zatiaľ jedinú celovečernú drámu Večera nad mestom ocenili v roku 1997 cenou Alfréda Radoka, nasledovalo uvedenie v nitrianskom divadle. Pre vás ako divadelného režiséra bolo bezpochyby ešte väčšou satisfakciou, že hru naštudoval režisér J. A. Pitínský. Ste ako autor spokojný s tým, čo z textu vyťažil režisér? V čom sa líšili vaše režijné predstavy od realizácie J. A. Pitínskeho?
– Pitínský je veľmi svojrázny divadelník. V tom období mu väčšmi záležalo na forme. Bolo to veľmi zaujímavé výtvarné predstavenie, s množstvom štýlovo rozličných hereckých výkonov. Mne by sa inscenácia viac páčila, keby bola skôr založená na jednoduchých divadelných prostriedkoch, ako to naštudoval mladý, menej známy, ale veľmi citlivý režisér Michal Náhlik v bystrickom divadle Raduga. Ale aj tak to bolo veľmi pútavé a pre mňa veľmi poučné.
* Kedy uvidíme túto hru alebo iné vaše texty pod vašou režisérskou taktovkou?
– Roku 2003 som so Združením MED pripravil dve divadelné predstavenia – Melanž a Mlyny asi nemelú, som ich autor aj režisér. Na február 2005 pripravujem s týmto združením premiéru čiastočne kolektívneho autorského predstavenia Tak (aleboTak). V Divadle a. ha každý mesiac odohrám predstavenie Vari sa mi marí, literárno-hudobný večer, kde som autorom textov aj režisérom. Takže už zase režírujem.
* Miesto deja i hrdinovia vašich rozhlasových hier sú nevšedné – kým jedna z hier sa odohráva počas námornej plavby, v ďalších sú protagonistami labute, chrobáky, či dokonca kvapky vody. Čo vás inšpirovalo k tvorbe tohto žánru a ku konkrétnym imaginatívnym podobenstvám? Čím sú pre vás tieto texty a kde majú pôvod vzniku?
– Tieto záležitosti sa asi vysvetľujú najťažšie. V mojich prácach sa vo veľkej miere vyskytujú motívy vody, to priznávam. Asi cítim vo všetkých javoch okolo seba premenlivosť, nestálosť, rozpínavosť, prchavosť, silu atď. Výber prostredia a výber postáv vychádza z môjho podvedomia. Usilujem sa tým podporiť istú hravosť, rozprávkovosť.
– Neviem, asi aj to, že niekto vydá moje veci, je náhoda a možno aj niečí zámer. Som rád, že sa našiel niekto, kto ich vydá.
* Je pre vás dôležité, aby vaše texty mali knižnú podobu, keďže ich ,,publikujete“ aj javiskovou formou?
– Kniha je dobrá v tom, že ma prežije. „Javiskové podoby“ sú dočasné. Kniha je aj trochu iné médium. Ste s ňou v tichu, v samote. Otvoríte ju kdekoľvek, kedy chcete a koľkokrát chcete. V divadle ste súčasťou kolektívneho zážitku. Keď si pozerám svoju knihu, akoby som čítal práce niekoho iného, ten odstup ma núti čítať ich inak. Poučné. Keď napíšete knihu, ste u nás váženým človekom – spisovateľom, keď robíte divadlo, ste pre všetkých komediant, čo nevie nič robiť, len sa chce zabávať. Zámerne zveličujem.
* Prvá básnická zbierka je charakteristická protichodnými náladami, kým na jednej strane vaše básne prezentujú pokrivený svet plný ,,rozmliaždených vajíčok, uschnutých pomarančov, rozdelených morí, neplatných vstupeniek a rozbitého riadu“, na druhej strane cítite potrebu ,,začať po novom, hľadať hniezdo, vyvetrať, postaviť dom“ a ponúkate obrazy sveta, v ktorom ,,ruže kvitnú, deti sa zvonivo smejú,“ a ľudia ,,idú ruka v ruke“. Hovorí to niečo o vašom temperamente, alebo je to skôr výraz obdobia vzniku tejto zbierky?
– Výraz obdobia? Neviem. V zbierke sa nachádzajú básne z rôznych mojich období. Asi je to výraz môjho ,,akéhosi" temperamentu. Tie výrazy som určite tak cítil.
* Skúste charakterizovať aspoň niektoré zo svojich období, ktoré vám poskytli najsilnejšie zážitky, vyvolávajúce ten pretlak, čo vás núti vyjadriť ich.
– To obdobie je permanentné. Stačí mi, keď stretnem zaujímavého človeka, nechtiac si vypočujem na ulici rozhovor. Uvidím niečo podivuhodné. Stane sa mi, že mi potom v hlave z tých zážitkov niečo zasvieti a píšem, alebo nahrávam svoje improvizácie. Veľkú väčšinu z toho, samozrejme, zahodím, alebo vymažem.
* Druhá zbierka Prišiel som, videl som... by v súlade s úvodnou básňou mohla mať podtitul ,,len tak sa hrám, len tak si básnim". Okrem básní tematizujúcich a odzrkadľujúcich radosť z hry, z písania, obsahuje aj množstvo epizodických minipríbehov. Je niekde tu počiatok vašej prozaickej tvorby?
– Je to možné... I keď presné hranice medzi poéziou, epikou a drámou, podľa mňa, poznajú iba teoretici. Pri písaní poézie sa cítim byť epikom a pri písaní epiky básnikom a pri písaní drámy aj epikom aj básnikom.
* Po Silvestrovi Lavríkovi ste ako druhý divadelník uspeli v literárnej súťaži Poviedka 2002 s poviedkou Lazaret duchov motorkárov. Vďaka tomuto oceneniu nasledovalo nedávne vydanie prozaickej debutovej knižky Ako dlho vznikali texty do knižky Mám sa...? Čakali v zásuvke dlhšie, alebo sa dotvárali v medzičase od umiestnenia v súťaži do vydania knihy?
– Niektoré si počkali, aj sa dočkali. (Sú aj také, ktoré sa ešte nedočkali.) A niektoré vznikli pomerne čerstvo pred vydaním knihy.
* V minulom ročníku súťaže Poviedka ste boli jedným z porotcov. Prezraďte, vedeli ste si pri takom kvante textov na čítanie ešte zachovať radosť a dobrodružstvo z čítania? Ako hodnotíte zaslané texty i výsledok súťaže, boli ste milo či nemilo prekvapený?
– S odstupom času si myslím, že to bolo pre mňa poučné. Nad mnohými javmi v poviedkach som bol nútený zamyslieť sa. Aj keď toho bolo kvantum, celkom bolo príjemné dovoliť si luxus niekoľko hodín denne sedieť pod jednou lampou a čítať. A premýšľať! Áno, mnohé veci boli nezaujímavé, tvárili sa, boli vrcholne inšpirované nejakým tým ľúbostným stredným prúdom a podľa gramatiky a tvorenia slov sa mi zdalo, že to mohli písať aj pomerne vzdelaní ľudia – napríklad nejaká manažérka podniku, čo si tak z ,,plezíru" teraz niečo napíše. Radšej by niečo namaľovala, veď o maľovaní aj píše, ale pri tom by si asi zašpinila manažérsku sukničku. Takýchto výtvorov bolo pomerne veľa. Potom boli medzi poviedkami nie veľmi dotiahnuté texty, ale predsa v niečom aj tak zaujímavé, našli sa aj veľmi slušné veci. Hovorím, inšpirácia! Určite som si dotváral svoj názor na to, čo ľudí zaujíma, ako uvažujú, aký je ich estetický, umelecký rozhľad.
* Čo máte aktuálne rozčítané (okrem vlastných textov)? Čítate rád texty niektorého z vašich píšucich kolegov?
– Zase čítam Vonneguta, Ernsta Jandla. Z kolegov najradšej čítam občasnú tvorbu Lucie Piussi.
* Nie je bežné, a preto o to zaujímavejšie vyznieva fakt, že pôsobíte a tvoríte na rôznych poliach literatúry aj divadla. Dve básnické zbierky, dráma, rozhlasové hry, teraz kniha poviedok, spoluautorstvo divadla Stoka, vlastný projekt Združenie MED. Čo bude nasledovať?
– Ešte neviem. Teraz skúšam divadlo. Mám aj nové básničky do programu Vari sa mi marí. V Prahe vo Viole chcú z mojich poviedok a básní urobiť čítano-spievaný večer, kvôli tomu by som mal niečo dopísať, Divadlo Andreja Bagara možno bude opäť (po naštudovaní môjho prekladu muzikálu Kabaret) chcieť nejaký ďalší preklad. Dohadujeme sa aj o inscenovaní mojej najnovšej celovečernej hry Nenechám sa zastreliť... a... a neviem, možno to všetko zabalím a pôjdem do Himalájí.
* V jednej zo svojich básní sa vyznávate: ,,Najhoršie je svietenie, keď zasvietiš si na seba a nevidíš nič na svojej tvári." Máte niečo podobné na mysli aj pri písaní – čo robíte preto, aby ste sa mohli ukázať nielen pred samým sebou v zrkadle, ale aj pred čitateľom?
– Píšem len tak ako viem. Ako sa mi najviac páči. A keď sa to páči aj čitateľovi, tak to písanie nebolo až také márne.
Pripravila Zuzana Ferusová
