Rozhovor s autorom trilerov Dominikom Dánom

Bojím sa, že niektorí neuveria

Exkluzívny rozhovor pre Knižnú revue s autorom trilerov Dominikom Dánom

Dominik Dán (1955) sa dvadsať rokov zaoberá vyšetrovaním zločinu. Svoje osobné kontakty s ľuďmi z opačnej strany zákona a rozprávačský talent uplatnil pri písaní mrazivo autentických detektívnych príbehov, ktoré si našli už svojich skalných čitateľov. Dve knihy za rok svedčia na jednej strane o autorovej pracovitosti, no na druhej strane aj o tom, že zločinu sa zatiaľ darí. Autor všetky svoje príbehy vydal vo Vydavateľstve Slovart Popol všetkých zarovná (2005), Nehanebné neviniatko (2005), Beštia (2006),  Sára (2006),  Cela číslo 17 (2007) a práve vychádza Červený kapitán.

* Napriek šiestim vydaným knihám ste pre verejnosť záhadou. Vzhľadom na fakty uvádzané vo vašich detektívkach je pochopiteľné, že chránite svoju pravú totožnosť. Má váš pseudonym Dominik Dán nejaký konkrétny pôvod a boli ste už niekedy v Kodani?

– Nehrám sa na tajného agenta číslo 007, ale vysvetlenie je čisto prozaické, racionálne a praktické. Pracujem v službe, kde je dodržiavanie určitej konšpirácie a anonymity základným predpokladom na výkon povolania. Veľmi ma mrzí, ak o mne novinári píšu, že sa skrývam za pseudonymom... ja sa pred nikým zámerne neskrývam, iba chcem naďalej robiť svoju prácu. Pokiaľ ide o pôvod Dominika Dána, vznikol pred vyše 25 rokmi, keď som ešte ako študent písal do školského časopisu, ale s Kodaňou to naozaj nemá nič spoločné. Nikdy som tam, bohužiaľ, nebol. Dominik Dán je obyčajný študentský výmysel!

* Kto alebo čo vás podnietilo vydať sa na spisovateľskú dráhu?

– Na otázku kto, odpovedám nikto. Na otázku čo, odpovedám... jedna veľká náhoda! V roku 2002 som pri upratovaní starých kancelárskych priestorov náhodou naďabil na svoje poznámky týkajúce sa vyšetrovania starého prípadu vraždy bossa v Našom Meste. Čím dlhšie som ich čítal, tým lepší príbeh som v tom videl, až som sa napokon odhodlal, zaspomínal som si, ako som to robil za starých študentských čias a sadol som si k počítaču... a potom to už išlo akosi samo. Veľmi som túžil po tom, aby som mal na poličke v chodbe svojho bytu jednu vlastnú knihu, iba jednu jedinú... Vtedy som ani nesníval, že z toho vznikne séria detektívok. Písaním som sa presvedčil, že ak človek veľmi chce, dá sa všetko... takmer všetko..., ale musí stretnúť tých správnych ľudí v správny čas a na správnom mieste.

* Z vašich kníh je jasné, že svoje námety čerpáte z praxe, z obálok som sa dočítal, že v kriminalistike pracujete už dvadsať rokov. Ešte stále ste aktívnym vyšetrovateľom?

– Neustále opakujem, že nie som vyšetrovateľ a neskrývam sa za pseudonym. O pseudonyme sme už hovorili. S trestnou činnosťou bojujú aj iné zložky než vyšetrovatelia polície. Áno, som ešte stále v činnej službe a neustále sa stretávam s novými a novými námetmi. Ak to takto pôjde ďalej, tak onedlho tromfnem aj Jula Verna. Myslím v produkcii, nie v kvalite.

* Váš vyšetrovací tím z Nášho Mesta vzdialene pripomína 87. policajný revír Ed McBaina. Ktorých zo svetových autorov rád čítate? Inšpiruje vás ich tvorba?

– Ed McBain bol profesionál, pred ktorým sa skláňam. Mal vynikajúcich konzultantov, vycibrený cit pre dramatickosť situácie a nadpriemernú fantáziu. Chýbala mu iba prax v našom odbore a bol by na hranici geniality. Okrem neho som čítal aspoň jednu knihu prakticky od všetkých detektívkarov, ktorí v literatúre niečo dokázali. Vôbec ma však neinšpirujú. V porovnaní s nimi som praktik a všetko to svinstvo som zažil na vlastnej koži. Nazdávam sa, že to im chýba, fantázia nie je všetko. Idem svojou vlastnou cestou, cestou tvrdej reality a praxe a ohlasy čitateľov ma utvrdzujú v presvedčení, že asi správnou...    

* Vyšetrovateľ Richard Krauz sa počas svojho pôsobenia v policajnom zbore vypracoval z pozície zelenáča na uznávané kriminalistické eso. Inšpirovala vás konkrétna osoba z vášho okolia?

– Inšpiroval som sa vlastnými skúsenosťami, pracovným postupom... až na to kriminalistické eso, to je trochu prehnané.

* Väčšina vašich príbehov sa odohráva v Našom Meste a ich čitateľ nemusí byť Hercule Poirot, aby v ňom nespoznal Bratislavu. Čím sa podľa vás líši „tuzemské“ podsvetie od jakuzy, 'Ndranghety alebo ruskej mafie?

– Neviem, čím sa líšia. S Jakuzou a podobnými odborníkmi som sa ešte do kontaktu nedostal. Buď sme takí malí, že nás na mape nevedia nájsť, alebo sa našich policajtov boja... V každom prípade však ja nehľadám námety v prostredí mafie, ktorú niektorí filmári automaticky spájajú s tonami vystrieľaného olova, potokmi krvi a zdemolovanými horiacimi autami. Násilná smrť človeka je vážna vec. Je smutná a tragická aj bez týchto lacných kulís. Smrť zasiahne aj na obyčajnom sídlisku, v obyčajnom panelovom byte, najbližší plačú a neveriaco krútia hlavami, ako sa to mohlo stať... veď ON by ani muche neublížil! Po takom čine ostávajú plačúce vdovy a vystresované deti a veľa ubolených pozostalých. O tom je život, o tom je práca na oddelení vrážd a o tom píšem. 

* Naša polícia, rovnako ako celá spoločnosť, prešla za posledné desaťročia dramatickým vývojom. Slečna Marplová vyriešila väčšinu svojich prípadov takpovediac z tepla svojho domčeka; moderný detektív má už k dispozícii analýzy DNA, kevlarovú vestu, GPS a najnovšie počítačové technológie. Ako vnímate postavenie a prácu slovenských vyšetrovateľov v minulosti a v súčasnosti?

– Neviem, museli by ste sa spýtať vyšetrovateľov. Pominiem fakt, že zrejme nerozlišujete jednotlivé zložky polície a pokúsim sa odpovedať sám za seba. Slečna Marplová nemá s políciou nič spoločné. Väčšina postáv z románov a televíznych seriálov nemá s realitou nič spoločné. Kevlarové vesty, GPS, počítačové technológie... preboha! Kde žijete? Slovenskí policajti žijú z mizerných platov, ktoré tvoria iba štvrtinu ich rakúskych a pätinu nemeckých kolegov, napriek tomu majú o polovicu vyššiu úspešnosť pri objasňovaní vrážd. Ako sa to dá porovnať s minulosťou, keď každý chce žiť teraz...? A roky bežia! Všetkým starým detektívom. Zomierajú bez možnosti porovnania minulosti so súčasnosťou. Na svete sú iba tri povolania, ktoré sú donekonečna omieľané v románoch a na filmových plátnach, a to sú piloti, detektívi a kozmonauti. Napriek tomu, že detektívi sú ľuďom najbližšie, je vyobrazenie ich práce najskreslenejšie. Čerešničkou na torte sú v súčasnosti vysielané seriály CSI Las Vegas, CSI New York a podobne. Z pohľadu profesionála je to iba science fiction, ale ľudia tomu, bohužiaľ, veria. Preto píšem... vlastne... aj preto, aby som vnímavým a ochotným vnímať ukázal kúsok holej reality. V skutočnosti vraždy objasňujú obyčajní ľudia z mäsa a kostí so všetkými bežnými ľudskými chybami a nedostatkami, a nie supermani s obrovskými svalmi, rýchlopalnými puškami a technológiami z iného sveta... túto robotu robia obyčajní muži a ženy... vlastne neobyčajní... a ja som rád, že som medzi nimi.  Vážim si ich a klaniam sa im. Snažím sa ukázať kus skutočnosti, ale... asi sa mi nedarí...   

* Internet je v súčasnosti najdynamickejšie sa rozvíjajúce médium. Používate ho pri práci? Neuvažujete o vytvorení vlastnej webovej stránky?

– Internet používam na komunikáciu s médiami a ako zdroj informácii. Zatiaľ vlastnú stránku nepotrebujem, naozaj by som nemal čo ponúknuť. S čitateľmi komunikujem prostredníctvom svojich románov. Mne to tak vyhovuje.

* Vaši fanúšikovia sa môžu tešiť na najnovší triler z vašej dielne Červený kapitán. Môžete nám ho v skratke priblížiť?

– Veľmi ťažko v skratke. Ako v stručnosti okomentovať 400 strán textu, ktorého príprava mi zabrala celý rok a písanie pol roka? Zopár ľudí ho už čítalo ako rukopis... iba pozitívne reakcie! Radšej nech ho okomentujú čitatelia. Bojím sa iba jedného..., že niektorí neuveria...

* Mnohé diela detektívneho žánru našli svoju filmovú podobu, ich autori sa často podieľajú na tvorbe scenára. U našich západných susedov si popularitu získal Detektív Martin Tomsa. Dostali ste už ako náš najúspešnejší autor ponuku na sfilmovanie svojich príbehov?

– Nie, nedostal. Teraz píšem ako spoluautor scenár pre televízny detektívny seriál, ktorý by sa na budúci rok mal objaviť na televíznej obrazovke, ale celovečerný film si asi v našich podmienkach vyžaduje väčšiu odvahu riskovať vložené financie do projektu a na to sa ešte nikto neodhodlal. Úprimne povedané, ani sa našim producentom nečudujem. Ide o desiatky miliónov a návratnosť je vo hviezdach. Slováci rozmýšľajú podľa hrúbky (útlosti) svojej peňaženky. Kto by išiel do kina za 150 korún, keď si to môže napáliť načierno z internetu za cenu jedného čistého DVD za 15? Nech žije kultúrna politika a politická kultúra demokratických vlád striedajúcich sa u nás a nech žijú makroekonomické ukazovatele, ktoré sú čoraz lepšie a ešte lepšie!!! (Takmer som sa pomýlil a napísal aj Nech žije 1. máj!)

* Dopísali ste posledný riadok svojej novej knihy a je čas na zaslúžený relax. Pôjdete na ryby, na strelnicu či na golf? Alebo si pustíte jazz a zahĺbite sa do najnovšej knihy Michaela Connellyho?

– Connelly je populárny, ale občas robí logické chyby. Prajem mu však, nech mu to dlho píše! Ja... som pracujúci človek a keď mám chvíľu na relax, tak si sadnem k počítaču a napíšem si nejaký detektívny román. Len tak... pre seba. Tak relaxujem. Na strelnicu musím ísť tak či tak, je to súčasť mojej práce, s golfom začnem až po šesťdesiatke a ryby... mám ich v akváriu 46, vzácnych, z trópov, ale ani raz mi nenapadlo roztrhnúť im ústa oceľovým háčikom, sledovať, ako krvácajú, ako sa zvíjajú, ako sa trápia... asi som chybný... Na ľuďoch tento proces sledujem takmer denne, bežne... a nič... asi som chybný.

Vladimír Radosa