Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu

Profesor Matúš Kučera (28. 10. 1932) patrí k najznámejším slovenským historikom. V roku 1989 zriadil na bratislavskej Univerzite Komenského Katedru slovenských dejín, ktorej sa stal vedúcim. Pôsobil ako poslanec česko-slovenského Federálneho zhromaždenia, v novej Slovenskej republike pôsobil ako minister školstva, potom ako veľvyslanec v Chorvátsku, neskôr aj v Bosne a Hercegovine. Nakoniec bol generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea a prednášal na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra I. a II. triedy. Do povedomia odborníkov i širšej verejnosti sa ako autor zapísal najmä svojimi prácami zo starších slovenských dejín. Po roku 2000 mu vyšli diela Cesta dejinami I – Stredoveké Slovensko (2002), Slovensko okolo roku 1000 (2002), Kalendár Jána z Lefantoviec (2002), Cesta dejinami II – Novoveké Slovensko (2004), Proglas – Konštantín Filozof (spoluautor) (2004), Slováci prežijú (2004), Slovenské dejiny I – Od príchodu Slovanov do roku 1526 (2008), Bratislava a starí Slováci (O počiatkoch mesta a národa) (2009) a najnovšie Kráľ Svätopluk (2010).

Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu

Rozhovor s autorom vedeckej a populárno-náučnej literatúry Matúšom KUČEROM

Profesor Matúš Kučera (28. 10. 1932) patrí k najznámejším slovenským historikom. V roku 1989 zriadil na bratislavskej Univerzite Komenského Katedru slovenských dejín, ktorej sa stal vedúcim. Pôsobil ako poslanec česko-slovenského Federálneho zhromaždenia, v novej Slovenskej republike pôsobil ako minister školstva, potom ako veľvyslanec v Chorvátsku, neskôr aj v Bosne a Hercegovine. Nakoniec bol generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea a prednášal na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra I. a II. triedy. Do povedomia odborníkov i širšej verejnosti sa ako autor zapísal najmä svojimi prácami zo starších slovenských dejín. Po roku 2000 mu vyšli diela Cesta dejinami I – Stredoveké Slovensko (2002), Slovensko okolo roku 1000 (2002), Kalendár Jána z Lefantoviec (2002), Cesta dejinami II – Novoveké Slovensko (2004), Proglas – Konštantín Filozof (spoluautor) (2004), Slováci prežijú (2004), Slovenské dejiny I – Od príchodu Slovanov do roku 1526 (2008), Bratislava a starí Slováci (O počiatkoch mesta a národa) (2009) a najnovšie Kráľ Svätopluk (2010).

* Narodili ste sa v obci Mojtín, obci zovretej vrchmi, odkiaľ ste vyleteli do sveta. Ako sa zrodil váš vzťah k histórii?

– Bol som asi tretí človek z našej dediny, čo mal dostať vyššie vzdelanie. Od piatej triedy ma dali do Trenčína k piaristom. Vo vojne mi zabili otca a moja múdra mať skoro rok ležala chorá. Povedala, ak sa uživí, dajte mu do kufríka bielizeň a nech ide. Tak som sa od svojich trinástich rokov tĺkol svetom s pozašívanými lakťami a na cudzom chlebe. Nebyť záštity štátu, ktorý dával štipendiá chudobným študentom, a nebyť dobrých ľudí, ktorí okolo mňa pôsobili v gymnáziu, dodnes by som len kozy alebo kravy pásol. Každé prázdniny som sa snažil niečo si zarobiť, aby som mal na oblek. Často som vyhladol... Na druhej strane vo mne zostáva romantika môjho detstva, krásny kraj. Kedysi som sa smial môjmu poľskému priateľovi profesorovi Labudovi, že sa mu sníva v kašubčine, to je jeden zo severných slovanských jazykov. Mne sa dnes o detstve sníva v mojtínčine. Je mi ľúto, že tam mám teraz už iba rodinný dom. Pokiaľ to nie je reklama – predám. Na mojich parcelách, rodových grúňoch sú dnes lyžiarske terény.

Moja dedina zaznamenala veľkú premenu. Dúfam, že mi život ešte dopraje napísať aspoň krátku črtu o jej dejinách. Aby aj turisti vedeli, po akej posvätnej pôde kráčajú. Mojtín mal veľmi zvláštny vývoj, čo poznamenalo aj jeho obyvateľov. Potvrdzuje to výskum, ktorý som uskutočnil v Budapešti.

* Kráľ Svätopluk vaše najnovšie ,,útle dielo“, ako o ňom hovoríte, vyšlo pri príležitosti odhaľovania sochy tohto veľkomoravského panovníka na Bratislavskom hrade. Nemrzí vás, že sa z neho takto stáva aktuálne politikum a akoby (v očiach niektorých) strácalo na nadčasovej historickej serióznosti?

– V prvom rade k útlosti. Hovorievali sme: Keď je knižka hlúpa, nech je aspoň hrubá. Tomu som sa chcel vyhnúť. Zároveň som chcel napísať knižku pre svoj národ. Pre spoločnosť. Dnes národ nečíta, iba sa díva do debničky, polopatisticky preberá všetko, čo mu tam naservírujú. Takže ak mu chcete pomôcť, aby sa nad niečím zamyslel, nesmiete ho odradiť hrubou knižkou, musíte napísať knižku stráviteľnú, prijateľnú a najmä dať si záležať, aby bola aj štýlom prístupná. Pritom som ale nezľavil z vedeckej pravdivosti, opieral som sa o overené kritické fakty. Jediná kontinuitná historická tradícia štátnosti Slovákov je tradícia svätoplukovská. Od 11. storočia je zapísaná v niekoľkých archetypoch. Na rozdiel od cyrilo-metodskej tradície sa zachovala aj v ľudovom podaní. Keď sme viacerí sedeli v ateliéri u majstra Kulicha, naraz som zistil, že na otázku, akého Svätopluka chcete mať, nikto nevedel odpovedať. Povedal som: Len nie starca, čo láme prúty, na Svätopluka pristrihli povesť sto rokov po páde Veľkej Moravy. Vravím, ukážte, kým v skutočnosti bol: korešpondoval s pápežom, ba pápež o ňom uvažoval ako o možnom cisárovi, kráľovi kráľov celej Európy, celá vtedajšia Európa o ňom vedela . Po jeho smrti priatelia a seriózne osobnosti hovorili – zomrel veľký človek. Hovorilo sa o ňom, písalo, aj rozprávky vznikali. Svätoplukovská tradícia sa zachovala u Chorvátov, Maďarov i Čechov, zo žartu hovorievam, že na českom tróne sedel ešte pred Husákom. Ale iba slovenský národ ho urobil nesmrteľným. Národ nechá zmiznúť svojho panovníka medzi svojím vojskom, takže sa iba stratí, nezomrie, vráti sa, keď bude národu zase zle. Tento archetyp historickej povesti u nás pretrval. Svätoplukovskú legendu zapísal český intelektuál s univerzitným vzdelaním, dobre fundovaný a skúsený Kosmas. Mal päťdesiat rokov, keď odpočíval v Nitre a počúval rozprávania tamojších ľudí, a na základe toho zaznamenal dve povesti. Zaujala ho legenda o mníchoch na Zobore, druhú, svätoplukovskú, ako veľmi ľudovú, k prvej iba prilepil. Takže keď sa rodila myšlienka sochy, ktorá by symbolizovala počiatky našej štátnosti, kde inde ju postaviť, ako na národnej pamiatke č. 1, na Bratislavskom hrade? Veď to nie je cudzí hrad, po Keltoch a Rimanoch sme si my, Slovania, predkovia Slovákov, starí Slováci, ak chcete, na tom mieste postavili hrad, mestu pod ním dali meno Braslav – po mužovi, ktorý mu vládol. V soche by mala byť zakódovaná myšlienka, že Slováci svoj vlastný štát mali, ale potom ho nie vlastnou vinou stratili. A veľmi ťažko sa k nemu opäť dopracovávali. Vysvetlenie myšlienky predstavuje kniha. Lebo jedna vec je postaviť sochu a druhá vec vysvetliť jej symboliku. Slováci si zväčša neuvedomujú, že kráčajú po tej istej pôde ako Svätopluk, kde sa rozprestierala Veľká Morava, kde sú naše dejiny, korene, kde pôsobili slávni, aj neslávni, zbabelci i víťazi, ktorí všetci tvorili historický korpus nášho štátu. Navykli sme si štát považovať za inštitúciu cudziu, nepriateľskú, okrádaním štátu, domnievame sa, okrádame iného. Nedochádza nám, že okrádame seba a svoju rodinu. Myšlienka štátnosti je našimi médiami, školou, výchovou a rodinou nesmierne zanedbávaná. V tom je politikum mojej knižky. Aby si Slováci uvedomili, že po mnohých komplikovaných obdobiach, keď nemali veľa šťastia, stvorili si nakoniec štát, ktorý je ich štátom, má svoj historický základ a je súčasťou budovania Európy. Z prvých ohlasov sa zdá, že čitatelia to aj tak chápu. Ak nám historické vedomie nevojde do krvi, za chvíľu republiku rozfranforcujeme a rozpredáme. Veď vidíme, ako sa u nás rozsypávajú mravné hodnoty, nielen kresťanské, ale tie, ktoré platili od Chamurappiho zákonníkov a od čias Konfúciových.

* Vraj ste svojich poslucháčov nechávali nahlas deklamovať, že dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí. Nemajú potom títo ľudia právo chcieť dejiny vykladať podľa svojho gusta?

– Nechával. Majú. Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu, pre tú, ktorú žijeme. Len naivní ľudia si myslia, že píšu pre budúce generácie, raz budú veľkí... Nebudú. Dôležité je, čo spravíme pre spoločnosť, ktorá okolo nás je, ktorá môže mať z našej práce trocha úžitku.

* Hovorí sa že história má byť objektívna...

– Nevidím v tom protirečenie. Bežne nevzdelaný človek je schopný vnímať kategóriu času maximálne do troch generácií. Nepoučený historik vníma históriu subjektívne, sám seba reflektuje, sám seba vníma ako toho, čo má dobrý, silný vplyv. Opak je pravdou. Profesionál sa snaží z pocitov objektivizovať, očistiť historické fakty. Nie všetko, čo si zapamätám, je história, až keď to prejde dielňou vnútornej a vonkajšej kritiky, stane sa to historickým faktom a z týchto faktov sa píše kritická, objektívna história. Keby sme z  dnešných novín písali neočistenú históriu, zjančili by sme sa: každé dva týždne píšu o tej istej udalosti inakšie. Sme kultúrni ľudia, noviny čítame, niektorí radšej už zase nie, preto vidíme, že z toho sa história tvoriť nedá. Profesionál by mal byť mravne na výške, poznať otázku starého Rankeho Wie es eigentlich gewesen ist –  ako sa to vlastne stalo? Ale musí ísť ešte ďalej. V mene Maxa Webera, sociológa, sa musí pýtať: A čo na to tie a tie vrstvy národa? Ako tie a tie vrstvy spoločnosti reagovali? Alebo pôjde do historickej školy Annales, francúzskej školy, ktorá hovorí: dejiny sú len jedny – celistvé, dejiny každodenného života, páni, pozdvihnite sa od politických doktrín a od parlamentných lavíc, choďte k bežným ľuďom, píšte dejiny bežných ľudí a dozviete sa pravdu. Môže ísť aj do americkej školy prézentizmu, podľa ktorej platí len to, čo je dnes v tejto chvíli, minulosť už neexistuje a budúcnosť, ktovie aká bude. Odvrátenou tvárou historického prézentizmu je, že mnohí si ho aj u nás vysvetľujú ako carpe diem, odtrhni, čo môžeš, okradni, zabi, len aby si bol úspešný, bohatý a prvý. O týchto otázkach sa, žiaľ, v médiách debata nevedie.

* Pri čítaní viacerých vašich diel, najmä však Bratislava a starí Slováci, som nadobudol dojem, že starí Slováci boli veľmi tolerantní, ale na viacerých miestach tvrdíte, že Slovania vonkoncom nepatrili k holubičím národom. Tak akí boli naši predkovia?

– Človek sa vo svojej podstate veľmi málo mení. Termín národná povaha funguje. Že sme nechávali mnohých ľudí vedľa seba žiť? To svedčí o veľkosti národa. Aj vďaka tomu sme sa zachovali. Lebo podstata identifikácie národa je v jeho vydeľovaní sa. My dobrí – oni zlí, my priatelia – oni nepriatelia. Diferenciačný proces v rôznych historických etapách naberá na rôznej intenzite. Národ sa homogenizuje, upevňuje si kultúrne návyky, výrazové prostriedky, jazyk sčasti aj vďaka susedom. Dokonca sa bojím, že keby nebolo brutálnej maďarizácie v druhej polovici 19. storočia, možno by sme sa ani neboli zachovali. Tlak vyvolal protitlak, a ten nás stmelil. Trošku sme si uvedomili vlastnú výlučnosť.

* Pred pár rokmi na stretnutí bývalých ministrov školstva ste sa vraj vyjadrili, že by ste privítali viacej dobrých kníh v knižniciach. Knihy sa čoraz viac digitalizujú, nepotešili by ste sa, keby ste mali takúto možnosť v časoch, keď mnohé knihy boli nedostupné?

– Vstup digitalizácie do knižnej kultúry veľmi vítam. Len, prosím, neviďme v tom sebaspásu. Iná vec je naučiť deti v školách a školských knižniciach čítať. Náš žiak sa nevie vyjadriť ucelenou vetou. To je dôsledok toho, že nečíta, konzumuje televízny svet a digitálny text. Jedine čítanie knihy formuje fantáziu, vytvára priestory, rozširuje obrazotvornosť, dáva možnosti vyjadrenia, vrátenia sa k veci. Je dobre, že sa už trochu hovorí o úlohe knihy, len mi je smutno, že na televíznej obrazovke o knižkách zase hovoria herci. Vidno niekedy niekde autorov učebníc? Školstvo v tomto smere čosi zanedbalo. Ako starý profesor uvzal som si, že napíšem prvú vysokoškolskú učebnicu slovenských dejín. Ohlásil som, že bude štvorzväzková, pozerali na mňa, čo to ten starec vymýšľa, pravda, medzitým dal starec dokopy svojich žiakov, z ktorých sú už univerzitní profesori, a starec napísal prvý diel. Viete, kto ho najviac kupoval? Slovenská inteligencia, nie vysokoškoláci. Šokuje ma to. Učia z neho páni učitelia, podpisoval som ho desiatkam lekárov, inžinierov. Teraz na jeseň vyjde štvrtý zväzok od môjho žiaka Róberta Letza, potom vyjde odo mňa druhý zväzok a na záver tretí, lebo Miško Očenáš nám mladý zahynul, museli sme hľadať náhradu, už máme tip. Takže štvorzväzkovú učebnicu napíšeme. Či ju študenti prijmú za svoju... Má inú koncepciu, iný jazyk, iný prístup než doterajšie. Niekedy sa niečo podarí na prvý raz, niekedy ani na dvadsiaty... Ale ak sa škole nepodarí vrátiť deti ku knižkám, vyrastú nám jedinci poznačení fachidiotizmom bez citového zázemia a s obmedzenou fantáziou.  

* V najbližšom období plánujete vydať 2. diel Slovenských dejín (v LIC), Cesty dejinami (v Perfekte), venovať sa cezhraničným kultúrno-historickým vzťahom s Chorvátmi, o ktorých napísala niekoľko diel aj vaša manželka Kvetoslava. Čo vás pri práci najviac motivuje?

– Nazval by som to poeticky, že som starý vôl, ktorý si nabral na rohy viac, ako uvládze. Tuším ale, že práve to ma drží pri živote, že mám stále nejaké programy a plány. S priateľmi zo Záhrebu ideme dávať dokopy knižku o slovensko-chorvátskych vzťahoch, ktorá bude mať dve časti: historický výklad a  medailóny osobností, ktoré sa zapojili do jednej aj druhej kultúry. Druhú časť robia Chorváti. Prvú mám napísať ja. Spolu sme žili v jednom štáte vyše 750 rokov, dlhšie ako s Čechmi, o sebe však nemáme žiadne knižky. Už aj z úcty k tomu, že som tam strávil ťažkých päť rokov, lebo zúrila občianska vojna, hoci v diplomacii to bola krásna práca, by som chcel splatiť daň. Náš národ nemal čas na vývin. Chýba nám 19. storočie. Musíme ho prekročiť, len, preboha, nie metódami 19. storočia , ale modernými európskymi metódami, aby sme rýchlo vstúpili do moderného európskeho riečišťa demokratizmu a súťaživosti. Zdá sa mi, že v kultúre zaostávame viac ako v ekonomike.

Ľuboš Svetoň