Prozaik Balla (1967) zaujal psychologickým ponorom do svojich postáv hneď v debute, zbierke poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Odvtedy publikuje pravidelne v časopisoch aj knižne. Vydal: Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008). Aj najnovší titul V mene otca vychádza ako všetky doterajšie Ballove knihy vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu, ktorý ho uvedie na knižný trh začiatkom júla a bude ho prezentovať na festivale Pohoda.

Prozaik Balla (1967) zaujal psychologickým ponorom do svojich postáv hneď v debute, zbierke poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Odvtedy publikuje pravidelne v časopisoch aj knižne. Vydal: Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008). Aj najnovší titul V mene otca vychádza ako všetky doterajšie Ballove knihy vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu, ktorý ho uvedie na knižný trh začiatkom júla a bude ho prezentovať na festivale Pohoda.

  • V mene otca je v poradí už vaša ôsma kniha. Budú v nej poviedky, alebo rozsiahlejšie texty? Aké problémy, otázky či nebodaj varovania predkladáte čitateľom tentoraz prostredníctvom svojich postáv? Čím ste sa inšpirovali?

Som zamestnaný „osemhodinový“ človek – úradník, nuž sa zdá, že forma krátkych poviedok je pre mňa jediná možná, nemám čas na nič dlhšie. Navyše, aj nad jednoduchou krátkou vetou sedím donekonečna. Opravujem, uvažujem, či by nemala byť ešte kratšia. Namiesto toho som mohol už stokrát ,,zbuchnúť“ román. Veľmi rozsiahly a veľmi zlý. Mohol by to byť román o tej jednoduchej krátkej vete. Takže: experimentálny román. No také romány nečítajú už ani spisovatelia. Napriek tomu sa mi jedna poviedka asi pred rokom začala nad očakávanie rozrastať, postavám sa nechcelo zaniknúť. Sledoval som, čo z toho bude. Inšpiráciou mi bolo spočiatku detstvo, samozrejme, z pohľadu dospelého, nesnažil som sa vidieť „autenticky detsky“. Nakoniec som vec preškrtal, pomiešal odseky, zmenil dej, vykopol rozprávača a stvoril nového, pridal dialógy, tragickú atmosféru som prerobil na tragikomickú a pravdu na lož a polopravdy. Pravda je fádna a nezaujímavá, ľudia jej majú plné zuby.

  • Názov knihy odkazuje na požehnanie, čo je požehnaním pre vašu tvorbu?

Názov knihy je zámerné zavádzanie. „Žehnajúci“ rozmer som zažehnal. „V mene otca“ v tomto prípade neznamená začiatok modlitby, ale akejsi kliatby. To slovné spojenie je použité vo význame „hovorené namiesto otca“, ale ani zďaleka nie nebeského. Inak, texty o otcoch bývajú v slovenskej literatúre neraz presiaknuté zbožňovaním, toto bude iný prípad. Môj text sa živí hnevom, trpkosťou, iróniou a sebairóniou. Tému lásky a dojímavých spomienok na rodičov s láskou a istým dojatím prenechávam kolegom spisovateľom a spisovateľkám. Ich diela sú pre mňa požehnaním: vidím, ako nepísať, o čom nehovoriť, do čoho sa nepúšťať, lebo v tom sú doma oni a nie ja.

  • K prekladom vašich próz do slovinčiny, češtiny a poľštiny pribudlo nedávno vydanie vašich poviedok v zbierke Swiadek (Svedok) v poľskom preklade Jacka Bukowského. Aké máte ohlasy zo zahraničia, čo pre vás znamenajú zahraničné vydania?

  • Najpresvedčivejším ohlasom na moju prvú poľskú knižku je možnosť vydať druhú. Poľský trh ma láka, vzhľadom na množstvo čitateľov je tam väčšia šanca aj pre nie celkom konvenčné a nie celkom komerčné písanie. Ale na výraznejší úspech v zahraničí ešte iba čakám, a to tak, ako je to u nás zvykom: so založenými rukami. Prezrel som si však niekoľko poľských internetových stránok, bolo tam dosť pozitívnych ohlasov – recenzií. Pred pár dňami som bol aj v Maďarsku, na festivale Budapest Transzfer čítali okrem iných aj moju poviedku, inšpirovanú Premenou od Franza Kafku. Potom sme chvíľu besedovali s divákmi, bolože to smiechu. Následne ma organizátor zaviedol chodbami Petőfiho literárneho múzea na toaletu a tam mi povedal, že môj text bol fantastický. Takéto ohlasy človeku vracajú chuť do života.

báb–