Rozhovor s básnikom, dramatikom a autorom literatúry pre deti a mládež Jaroslavom REZNÍKOM

Verím na povinnosť spoločenskej funkcie poézie

Rozhovor s básnikom, dramatikom a autorom literatúry pre deti a mládež Jaroslavom REZNÍKOM

Jaroslav Rezník sa narodil roku 1942 v Ružomberku, pracoval v Literárnomúzejnom oddelení  Matice slovenskej v Martine, takmer štyri roky bol nezamestnaný, kým nastúpil do Slovenskej literárnej agentúry (LITA), po roku 1989 tri volebné obdobia zastával funkciu predsedu Spolku slovenských spisovateľov a na samom začiatku pôsobil ako riaditeľ jeho vydavateľstva, neskôr bol šéfredaktorom denníka Slovenská republika, v súčasnosti je redaktorom týždenníka TELE plus. Jeho tvorba predstavuje 25 titulov  – päť básnických zbierok (Váhavosť, 1966, Prijímanie, 1968, S vodou na jazyku, 1970, Horúčava, 1993, Tajomstvo priamky, 2007), päť bábkových hier (Margita a Besná, 1972, Dobrodružstvo medvedíka Macka, 1973, O cárovi Sultánovi, 1974, Živé svetlo, 1983, Ako to naozaj bolo alebo Príhody Janka Hraška, 1989), televízne rozprávkové seriály (Medvedí rok, 1974 a Rozprávky z praveku, 1992), veršované knihy pre deti (Zvieratká píšu deťom, 1994, Len z črpáka s pekným uškom, 1995) a knihu Rozprávky o Mladuškovi (2005), televízne scenáre (Chlapci, 1974, Blízko odpovede, 1980, Nech sa niekto opováži alebo Ako Ďuro Konôpka o fujaru prišiel, 1982, Ján Literát, 1985, Živé svetlo, 1989, Megalé syntaxix, čiže Veľká skladba, 1992) a tri populárno-náučné diela z literárnej histórie Po literárnych stopách na Slovensku (1982), v Čechách pod názvom Literární toulky Slovenskem (1989) a Túry do literatúry (2001). Okrem toho vydal päť ročníkov literárnych kalendárov a pripravil veľa rozhlasových relácií. Jeho poézia bola preložená do ruštiny, ukrajinčiny, macedónčiny, gruzínčiny a angličtiny.

* V prvom zamestnaní v Matici slovenskej si nasiakol vzťahom k osobnostiam Slovenska, čo do značnej miery určilo tvoju názorovú orientáciu, literárnu tvorbu a v mnohom aj životné osudy.

– Troška by som to spresnil: môj vzťah k slovenskej vlasti, k slovenskému národu, jeho kultúre a osobitne literárnej kultúre sa vo mne usadzoval a narastal celkom prirodzene a spontánne už od útleho detstva. Prežil som ho v Liskovej,  prvej dedine na východ od Ružomberka, a napriek tomu, že išlo o päťdesiate roky minulého storočia, nedám naň dopustiť. Bolo to krásne a dobrodružne pôvabné detstvo na brehoch Váhu a v Chočskom pohorí. V porovnaní s dnešnými deťmi bolo poriadne upracované a vystužené výchovou k úcte k starším a prirodzeným autoritám. Keby som si bol aspoň troška istý, že to môže dnes niekoho zaujať, napíšem o tom knihu pre mládež. Povedzme na spôsob Ondrejovovej Zbojníckej mladosti alebo Rázusovho Maroška. Potom prišlo Gymnázium v Ružomberku s nezabudnuteľným profesorom slovenčiny Jurajom Žovincom. Mimochodom, prvé, čo som si všimol pri vstupe do tejto školy, ktorá vynikajúco slúži dodnes, bolo, že ju postavili v roku môjho narodenia – 1942. Po gymnáziu som šiel na Pedagogický inštitút do Martina, kde som vyštudoval slovenčinu a ruštinu. Mal som byť teda učiteľom, lenže... Lenže v Martine je naša najstaršia kultúrna  inštitúcia Matica slovenská, ktorá v širokom spektre svojho kultúrneho pôsobenia mala a doteraz má najbližšie k literatúre. Ponúkli mi v nej miesto, no a – povedané dnešným klišéovitým sloganom – taká  ponuka  sa neodmieta. Inými slovami, do Matice slovenskej som prišiel  celkom slušne pripravený. No keď sa mi postupne otvorili jej dejinné i reálne trezory, pochopil som podstatu duše slovenského  národa a zamiloval som si ju na celý život. V mojom živote to znamenalo, že som nikdy, ani len vo sne nemal pocit príslušníka malého národa. Viem, čím Slováci prešli dejinami a čo všetko vytvorili, a to ma napĺňa pocitom hrdosti a národného sebavedomia. Zákonite sa to muselo prejaviť aj v mojej tvorbe. Jej extraktom je báseň Pieseň o vlasti.

* Vzťah k našej literárnej minulosti a jej osobnostiam rezonuje v množstve básní, ktoré si im venoval. Čo ťa podnietilo venovať sa tejto téme ako literárny historik? Najprv publikáciou Po literárnych stopách na Slovensku (upravená vyšla aj v češtine), potom v piatich ročníkoch literárnych kalendárov a napokon titulom Túry do literatúry, ktorý je s Dejinami slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka v súčasnosti základným literárno-historickým dielom...

– Podnet prišiel na začiatku 70. rokov z vydavateľstva Mladé letá. Ako možného autora ma navrhol zakladateľ teórie literatúry pre deti a mládež Ján Poliak. Dobre vedel, prečo. V Matici som mal okrem iného na starosti aj metodickú starostlivosť o naše nehnuteľné literárne pamiatky a budoval som ich kartotéku, no a z niekoľkých mojich literárnych reportáží zistil, že mám „ľahké pero“, čo je veľmi vítané pri tvorbe pre mládež. Tak som sa do toho sa pustil. No nestačilo len písať, bolo treba vytvoriť koncepciu, ktorá by zodpovedala požiadavke literárneho zemepisu. Potom však normalizačne prituhlo a projekt zostal na polceste. Po rokoch sa ukázalo, že na takéto literárne galeje nie je nikto iný ochotný pristúpiť, a tak ma vydavateľstvo, už v náznakoch gorbačovovskej atmosféry, oslovilo, či by som to nedotiahol do konca. Zdravo som sa nahneval a kniha nakoniec vyšla pod názvom Po literárnych stopách na Slovensku. Všimli si to aj v Čechách a požiadali ma o českú verziu. Literární toulky Slovenskem (1989) však nie sú  doslovným prekladom slovenského originálu, ale z väčšej časti novým textom, zohľadňujúcim vedomostnú pripravenosť mladého českého čitateľa o Slovensku. O desať rokov neskôr vznikli Túry do literatúry. Priznávam sa, že v pozadí všetkých troch kníh bola aj veľká dávka vzdoru a trucu. Aj keď ma tieto publikácie sotili priamo do centra našej literárnej histórie, primárne ich nepísal literárny historik. Tak ako sú napísané, tak ich mohol napísať len básnik. Pred rokmi to už postrehol Milan Jurčo a asi má pravdu.

* Pri osobnostiach našej literatúry často sliediš po neznámych skutočnostiach z ich života a tvorby a vieš o tom zaujímavo rozprávať. Nemáš v úmysle týmto pozbieraným „drobnostiam“ dať podobu ucelenej publikácie?

– Mám. Z podnetu jedného vydavateľa som dal dohromady Literárne vtipárium, teda úsmevné príhody zo života našich spisovateľov. Knižka by mala byť do Vianoc na trhu. No a túto tvoju otázku začínam chápať tiež ako podnet a rozpomínam sa na cyklus Hláskoslovie láskoslovia o životných zemetraseniach slovenských spisovateliek. Možno sa pokúsim ho dotvoriť a skomponovať ako jeden čítavý celok.

* Tri básnické zbierky v rokoch 1966 – 1970 predstavovali razantný vstup do literatúry. Potom však prišiel zlom. Po roku 1968 si musel opustiť Maticu slovenskú, zostal si štyri roky bez zamestnania a ako básnik si sa odmlčal na celých 23 rokov. Iste to bolo veľmi kruté a ako básnika ťa to muselo zasiahnuť na najcitlivejšom mieste...

– Máš pravdu, bolo to veľmi bolestivé, ale na fňukanie nebol čas, tri malé deti si žiadali svoje. Keďže ma nechceli prijať ani za zberača konského trusu, či iného „politického analytika“, zostal som doma pri deťoch a žena sa vrátila učiť do školy. Tak sme žili celé štyri roky a bol to život jedna báseň, ba až poéma, ktorú vedia pripraviť len deti, takže na iné básničky nebol čas. Keď dnes počúvam, ako každý rok vyhlasujú otca roka, iba sa usmievam: v čase pampersiek im je hej!, no mali by si to skúsiť aj v čase plienok ako ja. Možno si na mňa dáky bulvár spomenie, keď budú vyhlasovať „otca storočia“. Mimochodom, keď sa zamyslím nad spoločenským uplatnením mojich dvoch synov Jaroslava a Branislava a dcéry Márie, tak mám dobrý „mladuškovský“ pocit, že sme s mojou obetavou ženou aj tento zlomyseľný čas  celkom obstojne a dôstojne zvládli.

* Z Martina si prešiel do Bratislavy a zamestnala ťa Slovenská literárna agentúra (LITA). Bol ťažký tento prechod? A ako sa z básnikov stávajú autori televíznych scenárov?

– Bolo to ťažké, ale nevyhnutné, ak som sa chcel  ešte ako tak uplatniť v živote a v literárnej tvorbe. Mimochodom, miesto v LITE som dostal na príkaz vtedajšieho ministra kultúry, nášho najcennejšieho básnika 20. storočia Miroslava Válka. Odkázal riaditeľovi LITA, dramatikovi Ladislavovi Luknárovi: Zamestnať bez ohľadu na to, aký príde kádrový posudok. Celé roky premýšľam, prečo sa Miroslav Válek vtedy za mňa angažoval. Okrem súcitu a ľudského pochopenia predsa nemal na to nijaký motív. Až teraz...! Pod vplyvom tejto tvojej vecne nevinnej otázky mi to došlo. Miroslav Válek poznal moju poéziu. Ak už nie debut Váhavosť, tak celkom určite Prijímanie a S vodou na jazyku. A ako človek prenikavého intelektu na jej základe pochopil moju národno-vlasteneckú a kresťansko-humanistickú ideovú orientáciu. A to mu bolo  asi  sympatické, pretože sám bol presvedčený vlastenec so silným sociálnym cítením, ktorý nikdy  nemal  problémy so svojím národným povedomím.   Niet iného vysvetlenia.

   A pokiaľ ide o televízne scenáre, bolo to východisko z núdze v mojej situácii, aby som prišiel k nejakej korune. Techniku písania televíznych scenárov som si odpozeral a osvojil ešte v Martine a tam som napísal aj prvý scenár hry a prvý večerníček. Pravdaže, publikoval som ich pod inými menami. Poézia sa takto publikovať nedala. No a v Bratislave si ma po čase našli dramaturgovia. Hlavne preto, lebo som vedel vtesnať plnohodnotný príbeh do interiérov, čo je vždy podstatne lacnejšie, ako keď sa nakrúca v exteriéroch. Ako vidieť, aj vtedy sa dbalo na peniaze. No možno som dostával šancu aj preto, že kdesi pod košeľou ma stále hladkala báseň, schopnosť básnenia, čo sa opäť prejavilo aj v tomto žánri, či už v Ďurovi Konôpkovi, Jánovi Literátovi alebo v rozprávke Živé svetlo. Nikto nevie, že som asi jediný slovenský básnik, ktorý pôvodné básne z televíznej hry neskôr zaradil do básnickej zbierky. Postavu Jána Literáta som totiž prezentoval aj ako básnika, a tak v hre básničky aj zazneli. Z nich som potom zostavil cyklus Z básní Jána Literáta a zaradil ho do zbierky Horúčava.

* Ďalšou tvojou oblasťou je tvorba pre deti. Vydal si verše i rozprávky, realizovali ti päť bábkových hier. Kde bola inšpirácia pre tento literárny žáner?

– No predsa v mojich vlastných deťoch.  Počúval som ich dialógy v každom vekovom období, osvojil si ich, a tak sa stalo, že v druhej polovici 70. rokov som bol najžiadanejším autorom rozhlasového vysielania pre školy. Isteže tu zohralo istú úlohu aj moje pôvodné pedagogické vzdelanie. No a do tretice: aj v mojej tvorbe pre deti rozhodujúcu úlohu hrá báseň. Okrem Živého svetla sú všetky moje bábkové hry veršované a Rozprávky o Mladuškovi sú tiež postavené na metaforicko-poetickom základe a zarámované  básničkami, tá záverečná chce byť posolstvom pre dospelých.

* Témou tvojej poézie číslo jeden je láska k vlasti a vzťah k rodnému Slovensku. Je to poézia, ktorá rozvoniava človečinou a pozemskosťou. Chýbala mi však v nej „téma spoločnosti“. Predtým, ani keď ťa spoločnosť poslala na okraj priepasti, nepotreboval si sa k nej vyjadriť. Vrchovato, kruto, až drasticky to nahradila tvoja najnovšia básnická zbierka Tajomstvo priamky a najmä jej záverečná poéma Básne na hore.

– Ak pod pojmom „téma spoločnosti“ rozumieš našu súčasnosť, súčasný stav našej spoločnosti, prípadne celého sveta, potom je naozaj pravda, že v poézii som sa na túto tému vyjadroval iba zriedka. A ak, potom v širších súvislostiach. Napríklad v rozsiahlejšej  básni Súvislosti z debutu Váhavosť, ktorá predstavuje prvú básnickú reakciu mojej, vtedy najmladšej literárnej generácie, na obdobie kultu osobnosti. O všeľudský rozmer pochopenia ľudskej dôstojnosti som sa usiloval v zbierke-poéme S vodou na jazyku. Pretože poéma vyrastá z podhubia biblického textu, moja – dogmaticko-vulgárnym ateistickým balvanom privalená generácia ju – až na vzácne výnimky prijala dosť rozpačito, pretože jej nerozumela. A kto to rozoznal, bol radšej ticho, aby neublížil ani sebe, ani mne. V každom prípade to bola viditeľná lyrická rukavica na stole mocných bývalého režimu. Pokiaľ ide o môj osobný osud v rokoch normalizácie, na túto tému som napísal dve či tri básničky, ktoré hneď po prevrate uverejnil Literárny týždenník. No do zbierok som ich nikdy nezaradil a už ani nezaradím. Okrem toho už dávnejšie viem, čo som v pointe jednej básne vyjadril takto: „Len vinu, ktorú na tebe spáchali, / ti nikdy neodpustia“. No a navyše dnes mnou lomcuje celkom iná téma. Téma budúceho, no nie tak celkom vzdialeného osudu Slovenska. Tak ako v rokoch mojej mladosti nám tu zasa niekto vyzváňa o šťastnej budúcnosti, no skutočnosť je taká, že státisíce našich ľudí musia odchádzať za prácou do ďalekej cudziny, a keď sa aj vrátia, zistia, že im patrí čoraz menej a menej Slovenska. Stručnejšie to už neviem povedať. Ba vlastne viem – v básni. O tom je poéma Básne na hore. Možno troška krutá vo svojich vyjadreniach, možno trocha drastická, možno trocha starecky uhundraná, ale – žiaľ, do zbláznenia pravdivá. Je to pokus o lyrickú analýzu súčasného stavu slovenskej spoločnosti, ktorý ma nemôže nechať ľahostajným. Ja totiž  stále verím na „povinnosť“ spoločenskej funkcie poézie. Ba dokonca aj tomu, že poéziu najviac potrebujeme práve v čase, keď sa zdá, že ju vôbec nepotrebujeme. Má totiž nadgeneračný presah.

Viktor Timura     

Foto Peter Procházka