Rozhovor s básnikom Erikom Ondrejičkom

To miesto je niekde v človeku

Rozhovor s básnikom Erikom Ondrejičkom

Foto Jakub Dvořák

Erik Ondrejička, básnik strednej generácie, naposledy oslovil čitateľov knihou hravých veršov pre deti Čo sa skrýva v ceruzke – o zvieratkách a o Zuzke (2009). Predchádzali jej dve básnické zbierky Na vnútornej strane viečok (2004) a Tanec večerných vločiek (2006) a hudobno-slovné CD s názvom Päť dokonalostí a iné básne (2008). Vtipno-vážne múdrosti autor prezentoval v titule (e)Pigramy.

Prvá referencia, ktorá sa k tebe viaže, sa zväčša spája s faktom, že si debutoval neskôr, ako je zaužívaná doba obvyklého debutovania. Nemusí to znamenať vôbec nič, len náš zvykový pohľad na knižné vstupovanie do literatúry... Ale z pohľadu autora to v konkrétnom prípade môže znamenať aj veľmi veľa, pretože to vypovedá o jeho voľbe, motivácii, identite. Takže aj otázka, ktorá vyznieva naoko banálne, môže v tomto prípade byť otázkou podstatnou: ako sa stal Erik Ondrejička básnikom?

Existuje množstvo príkladov na veľmi skoré aj pomerne neskoré knižné debutovanie. V oboch extrémoch registrujem príklady na skvelú a z môjho pohľadu aj na menej vydarenú literatúru. Pravda je taká, že sám seba ako básnika príliš nevnímam. Skôr sa vidím ako človek, ktorý má veľmi rád časť svetovej a vari ešte radšej istú časť slovenskej poézie. A občas nejaké verše aj napíšem. Coelha som zatiaľ nečítal, ale vraj, tvrdí, že každé správne rozhodnutie vzniká v duši sveta. Ibaže ja som si vedome tú hru slov, ktorá mi často beží niekde na pozadí vnímania nevybral. Väčšinou ju neviem príliš ovplyvniť a teda ani iniciovať, alebo zastaviť. To ostatné súvisí so sporadickou potrebou prekonať lenivosť a verše kamsi z hlavy prepísať. A pochopiteľne, aj s autorskými danosťami a vkusom, s ktorými človek nápady selektuje. Dnes je taká móda tvrdiť, že autori (a ešte častejšie autorky) píšu intuitívne. Vždy keď to počujem, sa mi vylepší nálada. Akoby už nejaký ľudský nápad v histórii sveta vznikol inak ako intuitívne. A akoby každý jeden nebol vystavený o. i. autorovmu logickému posudzovaniu.

V druhej zbierke Tanec večerných vločiek píšeš: „A možno tú báseň objavím niekde znova / na mieste / kde sa už nezmestili slová.“ To je to nemiesto, ktoré si nevyberáš a je? Miesto, kde objavuješ báseň a kde báseň hádam ešte intenzívnejšie objavuje teba?

Mám radosť, že si postrehol, že citované verše nie sú z čisto romantickej básne, ale je to v druhej rovine báseň o vzťahu k poézii ako takej. Tieto dve úrovne sa mi občas prepletajú a spájajú, aj keď to špeciálne neplánujem. Asi je to tým, že možno iba ťažko vopred uhádnuť, ako to s oboma nakoniec dopadne. Často práve v pocite, ktorý je mimo sveta slov. To je jedna z vecí, ktoré majú ženy a poézia spoločné. Nevyspytateľnosť. A ešte miesto, kde ich obe v nehmotnej rovine možno vnímať. To miesto je, samozrejme, niekde v človeku. A pri troche šťastia ho možno kvôli prenosnosti umiestniť do medziriadkového priestoru. A znova ho po čase vyvolať, a tým pocitom naplniť niekoho iného, alebo aj seba. 

Poézia má množstvo definícií. A v podstate v každej z nich je niečo zaujímavé. Mne sa asi najviac páči tá, že poézia je to, čo nám ostane, ak z básne odrátame všetky bežné významy slov. Takže znova pocit. Lenže mňa ten podmanivý pocit bez zaujímavej pointy nenavštívi. Aj preto mám rád najmä poéziu s akousi kompozíciou. A ak spomínam pointu, nemusí to byť niečo, čo hneď prudko zasiahne hlavu, alebo srdce. Mám rád aj pointy jemné, ktoré akoby pomaly presiakli cez sito čitateľského vnímania a spojili sa s prežitým a s poznaným. A úplne najradšej mám spojenie pointy s presne nadávkovanou emóciou a zaujímavou zvukovou podporou. Ale to iste nie je nič výnimočné. Mnoho milovníkov poézie tento zázrak premeny slov na sny a naopak vníma podobne.

No ako vidno si jeden z menšiny básnikov, ktorí okrem písania aj čítajú (a nielen seba)... To je dnes fakt pozoruhodné hľadiac na desiatky nových kníh, kde sa vedomky-nevedomky v dôsledkoch iba prepísali iné desiatky kníh už dávno vydaných, a to zvlášť v poézii! Súčasný básnik to nemá ľahké, lebo celá súčasnosť, ako každá súčasnosť v dejinách, nie je ľahká. Navyše, keď sa tak započúvaš, doslova počuješ šumenie textov v povetrí – je toho jednoducho aj zložito veľa. Máš recept na túto situáciu?

Na svete sú podistým milióny básnikov a tomu zodpovedajúci počet básní. Ašpirácie na objavenie niečoho poeticky prevratného by boli preto dosť nerealistické. V čo iné už by mohol autor dúfať, ako že k tomu obrovskému prúdu poézie pridá niekoľko pozoruhodných a originálnych detailov?

V mojom najhlbšom vnútri naozaj verím, že poézia má právo na to, aby bola akákoľvek a že každá cesta niekam vedie. Má to však jeden háčik. Mala by súčasne ostať čítaná, a teda zaujímavá pre čitateľa. Osobne nemám žiadnu chuť mechanicky nadväzovať na niektoré súčasné poetické trendy, ktorých produkty sa vyznačujú častou úspornosťou takmer vo všetkom, čo robí báseň básňou. Riziku, že môj literárny vkus bude označený za resentiment, sa vystavujem rád a dobrovoľne. Moja literárna skúsenosť je totiž taká, že medzi čitateľmi prevažujú tí, ktorí by uvítali akúsi renesanciu poézie, na čítanie ktorej by znova pribudlo viac dôvodov.

Ale aby som sa vrátil k receptu na zorientovanie sa v zložitosti a početnosti textov. Nekonečno tém, na ktoré sa dá písať zaujímavá poézia nie je až také veľké, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Sú to v zásade všetko témy blízke človeku. Čím viac sa poézia uchyľuje k prekomplikovaným a efemérnym témam, tým viac sa vzďaľuje od čitateľa. Zároveň som bezvýhradne presvedčený o tom, že ak chceme tradíciu niekam posúvať, alebo ju celkom poprieť, je potrebné ju najprv ovládať. To ale nie je tá ľahšia cesta. To čo považujem za umenie, vždy vzniká v neopakovateľnom a dobrodružnom kontakte s neznámom, vo vzácnej chvíli univerzálnej otvorenosti. Zároveň by sa mi nechcelo napísať báseň bez pointy, ktorej súčasťou by nebolo niečo, čo by som nazval akýmsi etickým a estetickým posolstvom. Cítim, že to môže znieť ako fráza, tak to spresním na niečo, čo ma robí vnímavejším, lepšie si uvedomujúcim a chápajúcejším súvislosti, hlbšie prenikajúcim pod povrch vecí a javov a tým pádom aj lepším čitateľom a spisovateľom, a teda, v konečnom dôsledku (a prečo to nepriznať) aj človekom.

Treba však dodať, že aj varianty niečoho zaujímavého vedia občas potešiť. Koľko je napríklad variantov piesne Ave Mária a z hudobného hľadiska ma zaujali skoro všetky. Kto vie vopred odhadnúť, kam až nás môže dostať pilovanie technického? Tí, čo v hudbe majú radi presne zvládnutý zvuk cítia, že k večnosti, alebo povedzme k akejsi forme premeny (o ktorú aj v literatúre nakoniec ide) je vždy akosi bližšie pri variantnom virtuóznom opakovaní. A tak by sme sa mohli dostať až k fenoménu modlitby a túžbe dotknúť sa najvyššieho tajomstva, ktorá je tu prítomná od starozákonných textov, cez, povedzme, chasidskú tradíciu z 13. stroročia, podľa ktorej obuvník Henoch bol Bohom premenený na anjela Metatrona po tom, ako pri každom vpichu šidla  nielen spájal kožu s podošvou, ale v každom momente sprevádzal prácu svojich rúk meditáciou, pri ktorej sťahoval emanáciu z horného na spodné a menil tak profánne konanie na rituálne. Alebo cez príbeh iného obuvníka z indicko-tibetského tantrického textu (patriaceho do Príbehov 84 kúzelníkov), ktorý dostane od jogína pokyny o koži, šidle, nitiach a topánkach, ako o samostvorenom plode, načo potom 12 rokov vykonáva meditácie o svojom obuvníckom remesle, až dosiahne osvietenie. Až po dajme tomu Salingerovu Franny, ktorá chce zažiť premenu na vlastnej koži a donekonečna opakuje magickú krátku modlitbu k Ježišovi. Čiže znova opakovanie. Sú to iba tri príklady, ktoré mi prišli na um ako prvé, ale v literatúre je ich dostatok iste aj preto, že táto možno najstaršia túžba drieme vo vnútri každého človeka, prichystaného rozlišovať a pomenovávať to, čo nie je zjavné. A ani nemusí byť obuvníkom.

Ako čitateľ tvojej poézie môžem potvrdiť, že tvoj autorský postoj naozaj verne odzrkadľujú básne: si ontologický, vnútorne sa identifikujúci básnik. Zvlášť by som pripomenul CD projekt Päť dokonalostí a iné básne, ktorý je priam nabitý podobnou filozofickou atmosférou a zároveň dáva vyznieť „reči“ tvojich veršov...

Teraz som si po prvý raz uvedomil, že termín ontológia je zvukovou podmnožinou takých slov, ako je paleontológia, alebo gerontológia. Ale aby som odpovedal na otázku, myslím si, že keď človek niekde objaví niečo (aspoň podľa neho) dobré, mal by to chrániť a asi aj nechať rásť. Spomínam si, že pred napísaním Piatich dokonalostí som pocítil moment harmónie medzi úlomkami múdrosti a krásy tohto zvláštneho sveta a bolo to (ako vždy, keď sa ten pocit dostaví) čosi ako dobrodružné a veľmi intenzívne šťastie z objavovania, z účasti a z existovania. Tak som rýchlo za 5 dní počas jednej Veľkej noci tých 5 dokonalostí napísal. V noci som sa vtedy budieval s pocitom, že ak tam nejaké slovko nevymením, už do rána nezaspím. A to sa udialo aj tri razy za noc. Dôkaz toho, že dobrodružstvo cítenia a myslenia presahuje nielen bdenie, ale aj snívanie, spánok a túžby...

Polohu, v ktorej sú napísané spomínané dokonalosti (ale aj viaceré iné nepublikované básne) mám rád natoľko, že ju považujem za akúsi moju domovskú pozíciu. Je to ale asi zároveň aj poloha do istej miery kontroverzná. Na jednej strane ma o odvysielanie cyklu požiadala Vltava a odznel aj v Slovenskom rozhlase. Jeho anglická mutácia bola s naozaj pozitívnym ohlasom prezentovaná V National Bohemian Hall v Newyorskom Manhattane aj v belgických Antverpách. Nášmu literárnemu mesačníku sa ale ten cyklus na publikovanie dostatočne zaujímavý nezdal. No nie je tento svet vo svojej mnohorakosti zázračný?

Cítim ale potrebu zdôrazniť, že z tejto mojej obľúbenej polohy vyrážam na stále iné výlety do iných oblastí literatúry. A tak asi pôsobí každá moja kniha trochu inak. Keď mi vyšla prvá zbierka, Jozef Bžoch vo svojej recenzii napísal, že ústredným motívom mojej tvorby je žena. O druhej napísali Chorváti v antológii slovenskej poézie, že sa v nej zaoberám kresťanskou metafyzikou. Keď mi vyšli veselé epigramy, Kornel Foldvári mi prezradil, že mu v tejto guľometnej paľbe pripadajú ako povzdych človeka, ktorý už všetko prežil. A keď vyšla moja knižka pre deti, napísal časopis Bibiana, že sa rutinérsky pohybujem práve v oblasti detskej poézie. A keď som nedávno na podporu Haiti čítal vlastnú prózu, celú moju poéziu odstrelil s úsmevom Anton Hykisch pochvalou, že sa mu to páčilo natoľko, že by som mal asi radšej písať prózu. Tak ako to všetko spojiť a čo si z toho vybrať? Vybral som si z toho, ako vždy, to najpoučnejšie, a síce, že by som mal aj naďalej písať v rámci mojej autorskej slobody presne tak, ako sa mi práve chce.

Neraz som ťa počul rozprávať o poézii a iných zverejniteľných a i nezverejniteľných veciach, takže viem o tom, že si výborný rozprávač, a práve som ťa chcel osloviť, že či náhodou nepokúšaš prózu! A ty mi takto ukradneš otázku! Pravdepodobne sa dočkáme knižky... Ale opýtam sa niečo pozemskejšie, na tvoju prácu so zemou, teda na občana Ondrejičku.

Na písanie prózy treba mať o. i. aj čas. Tie moje doterajšie pokusy sú akýmsi programovo zvoleným zvláštnym druhom poviedky, ktorá je beletristickou interpretáciou konkrétnej vlastnej básne. Písal som ich tak, aby mohli existovať v prípade potreby aj samostatne. Ale patria k sebe. Nedávno som uvádzal debut mladého básnika, ktorý mal v jednej básni výrok, že slovami by sme mali hovoriť len to, čo nevieme povedať inak. Myslím si, že tak trochu trafil klinec po hlavičke. Ak by som sa aj venoval próze vo väčšej miere ako doteraz, zrejme by som ani v nej neopustil istú úspornosť vo výraze.

A čo povedať o mojej profesii? Geodéziu a kartografiu som išiel študovať preto, lebo aj v mladosti som mal rád nedokončené legendy a k nim patriace starobylé mapy – originálne umelecké diela, v ktorých sú zvláštnym spôsobom zakódované príbehy slávnych objaviteľov, moreplavcov, géniov a dobrodruhov svojej doby. Táto profesia mi poskytuje aj ekonomický rozmer už spomínanej slobody pre písanie a obsahuje v sebe naozaj veľa. Od výpočtu dráh planét a družíc až po presnú výstavbu tunelov a mostov. Ja som si však vybral kataster. Je to práca na najrôznejších miestach, ktorú potrebujú najrôznejší ľudia. Musím s nimi byť v kontakte a to je často naozaj inšpiratívne. Niekedy mi to prináša ako bonus podobný pocit, ako keď sa s autorom komplikovane spájajú čitatelia len preto, aby si skopírovali jeho vypredanú knižku. Skrátka pocit z niečoho urobeného najlepšie ako viete. Pre iných aj pre seba. A to by malo dodávať práci jeden z jej zmyslov. A zdá sa mi, že u mňa ho tuším aj dodáva.

Radoslav Matejov