Rozhovor s básnikom, esejistom a publicistom Tiborom KOČÍKOM

Poézia nie je len správa o dnešku

Hovorí básnik, esejista a publicista Tibor KOČÍK

Tibor Kočík (5. 12. 1952) vydal sedem básnických kníh a knihu esejí o výtvarnom umení (Fragmenty z medzičasu, 2000). Debutoval básnickou zbierkou Vnútrozemie (1995), nasledovali Premenlivé dno (1996), Pohľadnice & skice (1997), Stretnutie voľných pádov (1998), dlhá jazda/ružová záhrada (1999), Medirytiny duše (2000), Byť namiesto mať (2004). V roku 2002 mu vyšiel básnický výber Vnútorný pohyb, ktorý zostavil Igor Hochel. Pôsobil ako vydavateľský redaktor, editor a novinár, na prelome 80. a 90. rokov spoluvytváral výtvarný život na východnom Slovensku, spolupracuje so Slovenským rozhlasom. Venuje sa aj literárnej a výtvarnej recenzistike. Poldruhadesaťročia pracuje ako liečebný pedagóg s deťmi so špecifickými vývinovými poruchami správania a učenia, od roku 1993 ako zástupca riaditeľky Liečebno-výchovného sanatória v Košiciach. Je členom Obce spisovateľov Slovenska a PEN klubu.

● V prvých dotykoch s literatúrou je podľa mňa vždy ukotvený počiatok každého začínajúceho autora. Ako si spomínaš na svoje literárne začiatky?

– Viažu sa na obdobie, keď kulminovala éra Beatles. Ich hudobnej podmanivosti a sile textov sa nedalo vyhnúť. Sám ako bývalý hudobník vieš, aká to bola zázračná mana, ktorú sme sa pokúšali pretaviť: niekto do iluzívnych životných pocitov a životného štýlu, niekto do príznačného protestu, aj proti režimu, iný do básní alebo výtvarných prejavov. No z ešte skorších dotykov s literatúrou na mňa silne zapôsobilo Sväté Písmo. Najmä v období, keď som mal možnosť súkromne študovať tvorbu našich výtvarných umelcov, hlavne maliarov 20. storočia, taktiež čo-to okúsiť z tvorivých procesov aj na vlastnej koži. Neustále mi bolo zdôrazňované, že bez poznania Biblie, bez pochopenia Starého a Nového zákona nemôžem správne porozumieť literatúre, nemôžem preniknúť do hĺbky maliarstva a umenia vôbec. Osvojil som si tento názor a beriem ho s plnou vážnosťou.

● V súčasnosti sa okrem spisovateľskej aktivity venuješ aj výtvarnému umeniu ako jeho teoretik, estetik. Ako uplatňuješ svoje poznatky z Biblie?

– Môj vzťah ku Knihe kníh nikdy nebol a ani nie je dogmatický, nie som k nej beznádejne upnutý, ako sa môže na prvý pohľad zdať, hoci si myslím, že vzťah k Svätému Písmu by mal byť pre každého umelca, ale aj teoretika či kritika umenia povinný, ako je povinný vzťah k vlastnému bytiu, k dejinám osobným, rodovým, národným, svetovým, literárnym, umeleckým, kultúrnym…

● Ovplyvnilo poznanie Biblie aj to, k akej názorovej platforme sa prikláňaš?

– Neustále v sebe riešim osobnú dilemu, či som liberálny konzervatívec, alebo konzervatívny liberál.

● Ktorá zložka pocitového vnemu v tvojom verši skôr „zaiskrí“ – obraz, alebo empirická dogma, vypovedaná akoby v počínajúcom polčase rozpadu hodnôt v dnešnom svete?

– R. M. Rilke sa vyjadril, že poézia je skúsenosť. A skúsenosť, ako vieme, je neprenosná. Chvalabohu. Inak by sme sa hneď po narodení nudili a unudili sa na smrť. Básnici sa vďaka tejto neprenosnosti môžu vždy po svojom vracať k nadčasovým témam a vyslovovať sa k nim nanovo. Preto skúsenosť ako takú beriem. Ale dogmu, dogmatickosť? Dogma predstavuje vazalský postoj autora k niekomu, či k niečomu. Postoj, ktorý je definovaný poučkami, neraz vieroučnými, na ktorých nie je možné nič meniť. V našej poézii sme to tu už mali v podobách rôzneho druhu. Naše vyspelé čitateľstvo takto ponímané básnictvo vždy chápalo ako formu nátlaku.

● A ako môže autor dosiahnuť iskrenie vo svojej poézii?

– Domnievam sa, že raz je v popredí zmyslové vnímanie, inokedy myslenie alebo emočné prežívanie, intuícia. K výslednému tvaru básne ma privádza isté duševné rozpoloženie, reflexia, predstavivosť, obraznosť, imaginácia, meditácia, kontemplácia... Napokon i dnes môžem s úsmevným sebaironizujúcim zveličením konštatovať, čo som už kedysi napísal v jednej zo svojich básní: „…dopracoval som sa / na jemný civilno-meditatívny typ / bezvýznamného básnika“. Touto schválnosťou som chtiac-nechtiac nahral na smeč kritikom.

● Aký je tvoj vzťah k literárnej kritike?

– Stále u nás chýba autentická kritika, v rámci nej recenzistika, z ktorej by vyžarovala hodnotová celostnosť i osobnostná celistvosť autora, schopnosť text korektne vnútorne diferencovať z filozoficko-estetického pohľadu. Neraz mi pri posudzovaní diela chýba ochota aspoň načrtnúť horizont, odkiaľ autorovo dielo prichádza a kam smeruje, bez čoho prezentovaný posudok často vyznieva ako subjektívny odsudok.

● Chýba ti hĺbkový ponor kritika?

– Kritik by mal byť, nepateticky povedané, boží človek. Hĺbkový ponor do hodnoteného diela je ťažko zvládnuteľný, ak nečíta, čo je pod textom, nad textom, za textom. Aj ateisticky orientovaný kritik by mal vedieť, čo v autorovom texte súvisí s Bibliou, hoci aj sám tvorca je ateista. Kritik by mal preniknúť k tomu, čo autora inšpirovalo, s akým vedomými či nevedomými súvislosťami tvoril a podobne. Neviem, prečo by mala byť báseň hneď podozrivá, ak sa v nej objaví narážka, súvislosť s veršom zo Starého alebo Nového zákona, alúzia na hlbinnú psychológiu a pod. Kritický ohlas bez analytickejšieho myšlienkového kontextu mňa ako autora neformuje a čitateľa len deformuje.

● Profesionálne pôsobíš ako liečebný pedagóg, pracuješ teda s deťmi, ktoré sa nachádzajú kdesi, povedal by som, na sociálnom a psychickom rázcestí. Ako ovplyvňuje toto povolanie tvoj osobný život, akú stopu zanecháva na tvojom literárnom videní?

– Stretávam sa s deťmi často bezradnými a frustrovanými. Nevedia, čo so sebou, ich správanie je deformované často pre problematické rodinné vzťahy. Toto povolanie sa ťažko vykonáva bez aktívneho vzťahu k sebe samému, bez vnútornej harmónie, bez duchovnej, ale i osobnej kultúry a kreativity. Dieťa, a navyše dieťa zranené, je veľmi citlivý seizmograf, často citlivejší než básnik. Hneď vybadá rozdiely medzi slovami a činmi a dáva to patrične, niekedy aj neptarične najavo. Zaiste, moje nazeranie na dieťa prešlo istým vývinom. Aj ono je osobnosť, ktorú treba akceptovať, má svoju pravdu, čo treba rešpektovať. Či chceme, či nechceme, aj dieťa nás vychováva. Táto práca mi denne pripomína, že nie som cieľ ani ako človek, ani ako básnik, že som tu ako prostredník pre službu blížnemu svojmu.

● Je pre teba literatúra hmatateľným odrazom predstavy súčasného stavu vecí okolo nás?

–     Neviem, či by literatúra mala byť len o hmatateľnom odraze a či jej ide vždy o odraz hmatateľnej skutočnosti. Asi to nie je natoľko dôležité. Skôr by som akcentoval fakt, že literatúra momentálne nie je tou hnacou silou, ktorá by vyvažovala rôznorodé disharmónie nášho rozkolísaného osobného i neosobného sveta. Kredit v zmysle vážnosti, dôveryhodnosti však predsa len ešte má. Zaiste, tento stav nie je definitívny. Je taký, aký je, s čím by sa spisovateľ nemal uspokojiť.

● A čím je pre teba poézia? Stala sa pre teba len explozívnym okamihom inšpirácie, alebo aj prejavom dokonca osobnej katarzie?

– Okamih inšpirácie som neraz filtroval racionálnou úvahou, čím som v zárodku zapudil nejednu možnú báseň. Z pyšnosti som si vravel, príde ďalšia a lepšia. Takto hriešne plytvajúc talentom mi pomedzi prsty pretieklo veľa poézie - z okamihu pre báseň nezostalo nič, lebo som ho nechal uplynúť. Takto poučený, okamihy už nefiltrujem. Nie som ani explozívny, ani eruptívny typ básnika. Nie som ani básnik s prívlastkom frenetický, ako ma počastoval istý mladý kritik, čím ma skutočne pobavil. Pokiaľ sa mi podarí „vykecať“ sa na papier tak, že to, čo vyslovím, sa identicky kryje s mojím vnútorným pocitom, prežívam čosi ako očistu duše, čo má na mňa aj psychoterapeutický účinok.

● V nihilistickej samoľúbosti dnešnej doby možno ešte hovoriť o poézii ako o hodnote každodenného človeka?

– Tvoja formulácia dnešnej doby ako nihilistickej samoľúbosti pôsobí skľučujúco, až stiesnene, no nestrácam realistický pohľad, lebo v dejinách, podobne aj v ľudskom živote, dýchajúci vesmír rozvlní rôzne periodicity, synchrónnosti, rytmy. Cyklicky dochádza k posunom duševných dominánt, ku ktorým môže patriť aj tebou vyslovená téza o nihilistickej samoľúbosti, čo je niečo ako kolektívna depresia. Básnik prostredníctvom vlastného katarzného zážitku môže, a aj by mal v čitateľovi vzbudiť obdobný zážitok. Preto je svojím spôsobom zvláštnym druhom psychoterapeuta. V tom spočíva jeho hodnota, aj keď hodnotu poézie ako autor vnímam relatívne. Na porovnanie: pre básnického pustovníka z pohoria Karpát môže byť čvirikanie vrabcov na osamelom šípkovom kre inou poetickou hodnotou, ako je pre anonymného sídliskového rockera čvirikanie vrabcov na kontajneroch s odpadkami.

● Ako vnímaš poéziu vo svete globalizácie? Myslíš si, že veľkí bardi poézie sú už iba vzdialenou minulosťou a ľudstvo si dnes hľadá už úplne inú formu komunikácie, ako je napr. SMS, MMS, večne svietiaca plazmová obrazovka, 3D – virtuálnu realitu?

– Bardi? Nevážime si ich šediny. Sme ako tie neposlušné deti. Možno aj preto sa tvária ako básnici vo výslužbe, ktorí už „nemusia“. A práve oni „musia“, ako to „musia“ múdri, milujúci otcovia. Dnes sa čoraz viac všetci chvejeme, aj keď si to nepripúšťame. Pribúdajú zranené, choré duše. Je tu jedna znetvorená, hnisavá rana spoločnosti, ktorá denne nekompromisne oslovuje naše svedomie – bezdomovci. Upadáme duchovne, až načisto padneme na kolená. Poézia to nie je len forma komunikácie a do básne pretavená správa o dnešku. Je čosi viac.

● Mohol by si konkretizovať, v čom je viac?

– Poézia odhaľuje prázdnotu, povrchnosť, ktorú žijeme, odhaľuje náš exteriér aj interiér, ktorý je nakašírovaný, vyvoňaný, a teda falošný. Tak, ako doba, aj poézia kamsi kráča. Niekedy sa zdá, že je ťavou, ktorá, prejdúc uchom nevidiacich a okom nepočujúcich, kráča rozsiahlymi púšťami ľudského ducha.

● Je podľa teba literatúra a kniha mŕtva, prekričaná agresívnou silou médií?

– Kto dnes, hoci v naivite, podľahne magickému vábeniu poézie, nechá sa očariť jej fluidom a pokúsi sa o básnický čin? Báseň, aj keď je neviem ako provokatívna, neviem ako neestetická, je o čistote. Aj preto poézia mala a ešte aj dnes má svoju vážnosť. Nie je mŕtva, aj keď ju denne prekrikuje sila medií.

● Môže spisovateľ dnes ľuďom ešte niečo povedať a byť možno „tým“ zrozumiteľnejším médiom?

– Spisovateľ, osobitne básnik, dokáže minuciózne vyberať situácie, triediť fakty, vytvárať originálne konfigurácie svojho vesmíru ako starostlivo vycizelovaných kryštálov. Tým vie byť inšpiratívny nielen pre vnímavé či zranené duše, ale aj pre tých, pre ktorých je otázka duševna a duchovna profesionálnym poslaním. V závere budem trochu patetický: Básnik ako človek viditeľný kráča púšťami ducha, aby na svojich prieskumných cestách rozosieval duchovný život.

Pripravil Ireney Baláž

Foto Gabriel Bodnár