O prežitom a premlčanom v básnickom živote

Hovorí básnik Ján Motulko

Ján Motulko (nar. 1920 v Malej Lodine) je básnikom vynúteného mlčania. Ako autor kresťanskej orientácie, tematicky i duchovne spriaznený s básnikmi katolíckej moderny, po vydaní zbierok Blížence (1944) a V mimózach vietor (1947) sa po februári 1948 odmietol pripojiť k básnikom ospevujúcim šťastné socialistické zajtrajšky. Vojnové zážitky reflektoval v zbierke noviel Z ohňa a krvi (1948). Pracoval ako redaktor Spolku sv. Vojtecha v Trnave a takmer tri desaťročia ako redaktor Katolíckych novín (1959–1987).  V krátkom období dubčekovskej jari stihol pripraviť zbierku básní Zobúdzanie popola (1971), ale vzápätí znova nastal pre kresťanského básnika čas mlčania. Jeho nové zbierky Fialové žalmy, Havrania zima a Strmé schody vyšli až v 90. rokoch. Vlani koncom roka vyšla po 55 rokoch od svojho vzniku jeho veľká cyklická báseň Čas Herodes.

* To prežité sa na začiatku spájalo s vašou redaktorskou prácou v časopise Plameň, s prvými básňami, publikovanými v zborníku Pozdrav mladých. Napriek začínajúcej vojne vznikali v slovenskej poézii  nové diela, vychádzali zbierky katolíckych básnikov R. Dilonga, J. Silana, P. Hlbinu, J. Haranta, S. Veigla, ale aj silnej skupiny nadrealistov. Čo z toho malo vplyv na vašu poéziu, na vaše básnické vnímanie sveta?

Myslím, že sa treba ponoriť do detských rokov a tu hľadať klíček, ktorý časom rozkvitol. Neviem ako môj otec, železničiarsky robotník, prišiel na nápad kúpiť mi v predškolskom veku zázračnú knižočku Viazanička veršíkov pre školáčikov. Veršíky mi predčítaval a ja som žasol nad tým, čo som až neskoršie poznal: rýmy...rýmy... Také čarokrásne to bolo. V  prvých rokoch gymnázia som sa dozvedel, že najväčší slovenský básnik bol Hviezdoslav. I vzal som do rúk hrubizné vydanie jeho lyrických básní Lýra. A začal som čítať – stranu, dve, tri... Nič som nerozumel. Odložil som Lýru, ale po pár dňoch som sa k nej vrátil. Zasa nezrozumiteľná cudzia reč. Nevedel som sa chytiť myšlienky, hádal som slová, ale keď je Hviezdoslav „najväčší“, zúfalo som sa prehrýzal až do poslednej strany. Ale muselo sa na mňa čosi nalepiť, lebo čítanie veršov sa mi stalo už zážitkom. Ján Haranta, vedúci básnickej rubriky v mládežníckom časopise Plameň, mi podal ruku a skúmal prvé veršovnícke pokusy. Po čase básnickú rubriku odovzdal pod moju kuratelu. Nasledovalo očarenie Dilongom, „piesenkárom“ (tak som si ho pre seba nazval) Silanom, ihravým Hlbinom a vmestil sa do môjho obdivu aj Oliva. Veigl sa mi prihováral už osobne. So „šľachticom“ (tiež môj krst) Šprincom som si často nevedel rady, akosi ťažko sa mi čítal. Ale upísal som sa všetkým slovenským básnikom, prirodzene aj surrealistom-nadrealistom. To bol prvý domáci okruh, ktorý ma sýtil. V druhom slede český, z toho som si uvil veľkú kyticu. Na Harantovu radu som sa láskal s francúzskymi básnikmi, tu len v prekladoch. V Čapkových prekladoch z francúzskej poézie si rád listujem i dnes.

* Vaša prvá básnická zbierka Blížence vyšla až po vašom návrate z ruského a talianskeho frontu a niektoré básne sú už reakciou na vojnu. Báseň Ja vznikla na Kryme a začína sa: „Tak málo som bol včera deckom / snáď ešte menej ako Dilong mních...“. Predstavoval aj pre vás Rudolf Dilong „zázračné dieťa múz“? Aký vplyv mal na vašu básnickú poetiku, a ako ste ho vnímali ako človeka?

– Dilong bol mojím ľudským osudom ešte skôr, ako sme sa osobne spoznali. Vedel, že píšem. Keď som nastúpil na vojenčinu, bol vojenským kurátorom v hodnosti stotníka. A predpokladám, že jeho pričinením v začiatkoch vojenčiny ma odvelili do Bratislavy na kultúrno-propagačné oddelenie Ministerstva obrany. Tam sme sa poznali osobne, on pre mňa vysoká šarža, ja obyčajný vojak. A stretli sme sa aj na Kryme. Pojal ma do jednej z krymských básní ako – rým! Citujem len z pamäti, ale zmysel je rukolapný. V básni je reč o guľkách, teda: „... nás guľka. / Netrafí Dilonga, obíde Motulka“. Dilong je mi blízky ako človek, ako františkánsky páter, aj ako bezbrehý básnik. Rád som to „zázračné dieťa múz“ čítal, ale nezdá sa mi, že by bol mal na moje veršovanie vplyv. Som iná nátura.

* Zbierka V mimózach vietor vyšla roku 1947 v Košiciach a jej redaktorom bol Janko Silan. Označil vás za rodeného lyrika, ktorý „pianissimom svojho slova, obdivuhodne úsečného a zadúšajúco plného, dosahuje očarujúci účinok“. Je to veľmi výstižná a presná charakteristika nielen tejto zbierky, ale aj vášho básnického prístupu k svetu. Aj Janko Silan bol básnikom vynúteného mlčania. Ako vám utkvel v pamäti – v rokoch, keď redigoval vašu zbierku, a potom počas tých dlhých desaťročí básnickej izolácie, do ktorého aj jeho ponoril komunistický režim?

– Silanove verše mi lahodili i lahodia. Silan „piesenkár“, nie pesničkár. Piesenkárom som si ho nazval pre spevnosť a lahodnú recitačnú kadenciu verša. Ale ten milý piesenkár vedel byť aj rebel ako človek, básnik, aj ako kňaz. Ako člen predsedníctva Spolku slovenských spisovateľov urobil kus užitočnej práce. Jeho pričinením mi SSS poslal prihlášku na vstup do spolku. Vrátil som ju vyplnenú so sprievodným listom: „ Na Vašu žiadosť posielam vyplnenú prihlášku...“ Prirodzene, týmito slovami, ako som sa dozvedel, som sa „preslávil“. Moje členstvo sa stalo bezpredmetným. A už boli časy, keď bol Silan nepotrebný. Nasledujúci úsek jeho života možno charakterizovať krátko: trpel. Trpel kňaz, trpel človek i básnik. Našťastie, neprestal písať.

* Februárový prevrat znamenal vynútený zlom vo vašej básnickej tvorbe. Vaša tretia zbierka vychádza až po vyše dvadsiatich  rokoch a má príznačný názov Zobúdzanie popola. Verše z titulnej básne zbierky sú výrečné „Koľko mi hlavou prešlo tém. / Umreli mŕtve. Škoda. Nemal kto ruku podať...“ Aké bolo to dvadsaťročie vo vašom živote, v ktorom nemal kto podať ruku vašej poézii?

Zobúdzanie popola bolo slaboduché dieťa, o ktorom sa nevedelo, či bude mať právo na život. Pôrodníkom bol Škamla, asistentom Stankovský, ktorý v tom čase sedel vo vydavateľstve Smena. Kritika na zbierku bola protirečivá. Mladý básnik kritik ju „znosil pod čiernu zem“. Renomovaný kritik ju prijal veľmi priaznivo. V Poľsku v Lodži jej čítanie (ešte z rukopisu) vyvolalo nadšené aplauzy. Hoci zbierka vyšla v čase „odmäku“, rukopis prešiel viacerými amputáciami. Už pri autocenzúre vypadol istý tematický okruh veršov. Viaceré z nich som neskoršie, keď som sa dostal pod drobnohľad Štátnej bezpečnosti, pre istotu zničil. Ale nesmútil som, ani neplakal, ako si to myslel ten prvý kritik. Citát vo vašej otázke je len vecné konštatovanie. Po tie dve desaťročia som sa neľutoval. Žil som síce ako Robinson na pustom ostrove, ale zariadil som sa tak, že som ani nebedákal, ani nikomu nezávidel. Našiel som si „náhradnú lásku“, s ktorou mi bolo dobre.

* V čase vášho básnického mlčania ste sa začali venovať fotografovaniu. Stala sa fotografia pre vás niečím ako obrazovou básňou?

Bolo to ako v porekadle: klin klinom. V tomto prípade láska láskou. Oprášil som zabudnutý študentský fotoaparát a prišiel som na to, že viem obrazy vidieť, vycítiť, postaviť sa k snímanému objektu tak, že výsledky zaujali poroty. Prišli úspechy v súťažiach, na výstavách a zrodilo sa akési „motulkovské videnie“. A kurátor mojej prvej výstavy v Bratislave, ktorý nemal ani poňatia, že som kedysi napísal dajakú básničku, tie obrazy intuitívne pomenoval: poézia vo fotografii. Potvrdilo sa, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Ako som bol nechcený v poézii, tak akoby z ničoho nič našla ma Cena Ministerstva kultúry za fotografiu na medzinárodnej výstave Fotoforum v Ružomberku.

* Cyklická báseň Čas Herodes vznikla v lete 1948, len niekoľko mesiacov po nástupe komunistického režimu k moci, a napriek tomu sa vám v nej v sugestívnej lyrickej skratke podarilo postihnúť jeho „herodesovský“ rozmer. Ako vznikla táto báseň, ktorá je alegoricko-apokalyptickým obrazom vlády bezprávia, a ktorú ste venovali básnikovi Andrejovi Žarnovovi ? A aké boli jej ďalšie osudy?

Už som spomenul, že som bol nechcený v poézii, ale treba povedať, že som nemal nijaký zákaz, ani písomný, ani ústny. Ešte dávno pred februárom 1948 sa stalo len to, že mi šéfredaktor literárneho mesačníka vrátil rukopis so slovami: ,,Vieš, Janko, nikto proti tebe nič nemá, ani Mráz nie, ale...“ Tá nechcenosť bola vyjadrená v troch bodkách za nedopovedanou vetou. Rozmýšľal som, čo by sa stalo, keby som sa odrazu stal „iný“, ako napríklad Mihálik či Válek, moji odchovanci z Plameňa. I napísal som po februári básničku Prvý máj. Dve štvorveršia. Uverejnili ju aj vysielali 1. mája. A napísal som ešte do detského časopisu o vrabčekovi-kulakovi. Uverejnili ju. Nielen to. Vzápätí som dostal výzvu: na dvoch husto popísaných stranách mi predložili aktuálne témy, ktoré treba zveršovať. Bol to pre mňa šok. Nad slnko mi bolo jasné, že tade moja cesta nepovedie. Možno to už bol zárodok Času Herodes, ktorý začal kysnúť čítaním. V nasledujúcich dňoch som sa dostal k publikáciám o udalostiach dramatických rokov ruskej revolúcie a následnom besnení tajnej polície. Boli to dokumenty a autentické spomienky, knižky dávno zabudnuté, domáce i zahraničné, sčasti parížskej proveniencie. Hltal som ich ako v tranze. Museli mať na mňa halucinačný vplyv. Pravdepodobne pod týmto vplyvom som písal aj riadky Času Herodes a prenášal vízie na naše predpokladané pofebruárové následky. Možno to bolo tak, možno inakšie, neviem. Písanie akoby v tranze mi trvalo pár dní, na konci júla a začiatkom augusta 1948. Ani vtedy som nepokladal, ani dnes nepokladám Čas Herodes za dokončenú báseň. Sú to podľa mňa len akési napochytre načrtnuté improvizácie, ktoré som plánoval po odstupe času sformovať do konečnej podoby, ale na „rozkaz“ Žarnova som sa ich už ani nedotkol. Uvedomil som si, čo som napísal, až keď som sledoval trpké osudy priateľa, mladého básnika Aleša Stankovského: domáce prehliadky, strata všetkých rukopisov a korešpondencie ako usvedčujúceho materiálu, kruté vyšetrovanie, väzenie. Čakal som, že som na rade ja. Prvý nápad: Čas Herodes zničiť. Potom – skryť. Ostal zašitý a zabudnutý v halde starých novín, sám som ho roky hľadal. Potom ho skrývala manželka v ovomaltinovej škatuli v špajzke. Ani nevedela, čo to je. Ani jej som rukopis nedal čítať. Veď kto nič nevie, nič nemôže povedať. Ale prežil. A po dvoch samizdatoch je aj „úradne“ na svete.

* V rozhovoroch či na stretnutiach s čitateľmi sa bránite tomu, aby vás literárna kritika priraďovala ku katolíckej moderne. V čom vám prekáža toto – hoci len formálne skupinové zaradenie? Ako by ste definovali svoje miesto v slovenskej  poézii 20. storočia?

– Roku 1947 vyšli v košickom vydavateľstve Verbum tri zbierky veršov autorov Silan, Haranta, Motulko. Dvaja kňazi, jeden laik. To bude počiatok môjho priraďovania ku katolíckej moderne. Dokumentuje to aj citát z recenzie mojej neskoršej zbierky: „Motulko, známy katolícky kňaz...“ V mojom poňatí katolícka moderna sú katolícki duchovní: Hlbina, Dilong, Haranta, Šprinc, Oliva, Veigl. No pestrosti názorov sa medze nekladú. Sám si však neviem predstaviť, do akej bezbrehosti by sme došli, keby sme k týmto šiestim radili ďalšie a ďalšie mená. Tých ďalších by som pokladal za duchovne spriaznených. A moje miesto v poézii 20. storočia? Budem veľmi úprimný a odkryjem aj svoje tajomstvá. Ešte stále neviem, čo je to báseň, čo je to básnik, ako báseň písať. Som presvedčený, že väčšinu svojich textov som nevymyslel ja. Prišlo to akoby samo od seba. Predstavujem si to takto: vo vesmírnych svetoch krúžia neutróny, či dosiaľ ešte neobjavené nekonečne malé až nehmotné častice, nahustené vševedomosťou z bezčasu, času a svetov. Na svojej ceste stretajú náhodných (či cielených?) prijímateľov. A tí len reprodukujú drobučké štipky z vesmírneho vedenia. Tak ma hnetie otázka: autor, či reproduktor? A čoho? Čohosi, čo pozazmyslové ľudské antény zachytili z bezčasu i z ľudských časov, teda i z 20. storočia? A ja v ňom? To som si zapísal ako 23-ročný v roku 1943 na Kryme v cykle Postskriptum: Zabudnutý prášok v kozme.

* V básni Otázky zo zbierky Zobúdzanie popola máte verše: „V tesákoch psích škrípe stará kosť. / Neprídu spravodliví na milosť?“ Premýšľate, v súvislosti s vaším básnickým osudom, ale aj osudom takých básnikov, ako boli R. Dilong, J. Silan, P. Hlbina, J. Haranta, A. Žarnov o dejinnej spravodlivosti? A aké otázky si vo svojej poézii aj vo svojom živote kladiete dnes?

– Spravodlivosť a milosť. Koľko, či aká miera spravodlivosti a milosti „postihla“ ľudstvo v jeho celoživote? Keď sa pokúsim podstatu týchto pojmov (len ako pars pro toto) vydolovať zo života spomínaných osobností, budem ju z trpkosti  ich životných osudov vyberať ako omrvinky. Ale i pri podstatne veľkom diele ne-spravodlivosti a ne-milosti má ľudský rod a v ňom životy jednotlivcov výsostne pozitívny zmysel. Predsa ho dopredu pohýna – láska. A to je poézia. Alebo sa mýlim?

Pripravil Anton Baláž

Foto Peter Procházka