Rozhovor s básnikom, literárnym vedcom a prekladateľom Jánom ZAMBOROM

Mnohotvárnosť je život

Rozhovor s básnikom, literárnym vedcom a prekladateľom Jánom ZAMBOROM

Ján Zambor (9. decembra 1947 v Tušickej Novej Vsi) vydal básnické zbierky Zelený večer (1977), Neodkladné (1980), Kôň na sídlisku (1983), Plné dni (1988), Pod jedovatým stromom (1995) a Soprán dažďových kvapiek (2000) a výber z poézie doplnený o nové básne Melancholický žrebec (2003). Je autorom knižných literárnovedných prác Ivan Krasko a poézia českej moderny (1981), Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Preklad ako umenie (2000) a Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005). Knižne mu vyšli preklady poézie: ruskej (A. S. Puškin, M. J. Lermontov, V. Briusov,  A. Blok, V. Chlebnikov, A. Achmatovová, M. Cvetajevová, B. Pasternak, G. Ajgi), ukrajinskej (I. Franko, P. Tyčyna, D. Pavlyčko), španielskej a hispanoamerickej (sv. Ján z Kríža, výber z poézie španielskeho baroka Zaľúbený prach, M. Hernández, F. García Lorca, V. Aleixandre, J. L. Borges, J. J. Padrón) a  českej (J. Seifert). Pracuje ako profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na čiastkový úväzok v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave.

• Boli by zaiste dôvody pýtať sa ťa na jednotlivé obdobia tvojej literárnej práce, takmer štyridsaťročná viacdomá prítomnosť v literatúre i blížiace sa jubileum na to poskytuje dosť podnetov, ale zamerajme sa na tvorbu z posledného obdobia. Ako by si charakterizoval nové polohy svojej poézie, ako ich predstavuje posledná časť tvojej knihy Melancholický žrebec s názvom Nádhera zmesi a tiež básne nedávno uverejnené v Romboide (2006, č. 10)? 

– Jedným z momentov, ktorý sa v mojich básňach dostáva do popredia, je to, čo nazývam kulturalizmom. Ide o jeho živú podobu, vyrastajúcu z toho, čo prežívame, o stretnutia s inými kultúrami, s kultúrnou viacvrstvovosťou, s multikultúrnym prostredím, s prestupovaním (kreolizáciou) kultúr, o stret vysokej a bulvárnej kultúry... Už pomenovanie ,,nádhera zmesi” v sebe skrýva rozmery fascinácie a tolerancie; nehlásim sa k rozplynutiu menších či iných kultúr v dominantnej, súvisiacej s jej mocenským postavením, hoci dejiny na to prinášajú dosť príkladov, ale k uvedomovaniu si kultúrnej diferencovanosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že náš odstup od inej kultúry i predsudky voči nej sa zvyčajne strácajú, keď sme konfrontovaní s jej nositeľmi – konkrétnymi jednotlivcami. K cyklickej básni Nádhera zmesi ma inšpiroval trojmesačný študijný pobyt v multietnickom prostredí v Španielsku a návšteva Portugalska, navyše v čase vpádu vojsk do Iraku, na čo Španieli odpovedali mohutnými protestnými demonštráciami (nebol som iba nestranný pozorovateľ, ale účastník toho všetkého). Stretanie a kreolizácia kultúr sa v mojej tvorbe nepremietajú iba na tematickej rovine, ale aj v poetike. Využitie prvkov poetiky inonárodnej poézie vnímam aj ako diskrétne ústretové gesto voči inej kultúre.

Objavovanie kultúrnej viacvrstvovosti sa vynára i v mojich básňach s domácimi námetmi. Podnietili ma k tomu historiografické a archeologické knihy o Zemplíne. Existenciálny dôraz v týchto veršoch tak dostáva ďalšie časové rozmery. Hľadanie individuálneho uzmierenia, túžba po ňom sa uskutočňujú zoči-voči príbehom jednotlivcov, spoločenstiev a kultúr v priestore tisícročí. V takýchto polohách sa dostávam k predstave poézie ako útechy, čo vo svojom terajšom písaní pociťujem ako jednu z  nástojčivých výziev.

• Súčasne naznačuješ, že sa nezriekaš básne ako výpovede...

– Áno, ako výpovede o ľudskej situácii, vrátane výpovede o situácii človeka v súčasnom svete, ktorý je neprehľadný a zámerne zneprehľadňovaný. Od básne očakávam správu o autorom prežívanej životnej skutočnosti, vyjadrenie súčasnej pocitovosti, pokus o orientáciu, poznanie. Prirodzene, jestvujú aj iné koncepty poézie, i esteticky zaujímavé, ale tento uprednostňujem. Moja predstava poézie súvisí so skúsenosťou a s jej reflektovaním. Zároveň sa mi žiada dodať, že lyrika sa mi spája s emotívnosťou: je to spôsob, ako sa dotknúť vecí, aby to v nás vyvolalo emotívny ohlas.  

• Pri istej príležitosti si písal o viacerých podobách vlastnej poézie i o jej ,,poetologickej viacsmernosti”. Mnohoraký je aj priestor premietnutý v tvojej poézii (v Slovníku slovenských spisovateľov 20. storočia je nešťastná formulácia, ktorá ťa ako básnika spája iba so Zemplínom). Ak by sme hľadali tvoju špecifickosť v rámci súčasnej slovenskej poézie, ktorá je nepochybne pluralitným systémom, nemohli by sme ju vidieť práve tam?

– Zaiste. Ak u mňa možno sledovať istú inklináciu k prírode a ku krajine (jej pamäť sa mi osobitne odkrýva v Zemplíne, kde som vyrástol, kde žili moji predkovia, kde dodnes žije moja mama a moji príbuzní), musím dodať, že je to aj príroda a krajina mestská. Priestor mojej poézie nie je ohraničený. Popri rozličnom horizontálnom priestore, ktorý je nielen domáci, lebo pomerne časté sú u mňa básne z ciest, sa objavuje aj priestor vertikálny – metafyzický. Pobyt autora v iných krajinách, vo veľkých mestách môže viesť k zostreniu básnického zraku, k prenikavejšiemu postihnutiu subjektu a sveta. Nemyslím tým, pravdaže, naháňanie sa za novými a novými dojmami, lebo tvorba predpokladá predovšetkým samotu a sústredenie. Po pestrých zážitkoch z nášho i vzdialenejšieho sveta sa uzatváram do samoty. Väčšinu svojho času trávim v nej.

V mojej predstave môže v jednom súbore koexistovať rustikálna báseň s urbanistickou, čistá  s nečistou (teda s básňou zainteresovanou o osud ľudí a sveta), takpovediac ,,fyzická” s metafyzickou, minimalistická s ,,prozaickou” atď., mnohé z toho sa môže prestupovať, a pritom to všetko, rôznorodé, má ambíciu byť integrálnou poéziou s modernou optikou a poetikou.

Pokiaľ ide o tvarovanie mojich básní, každá chce byť osobitou stavbou. Určujúci je materiál, z ktorého vyrastá, a aký tvar si tento materiál v mojej predstave žiada. S tým súvisí širšia výrazová škála, na ktorej sa dozaista podpisuje moja prekladová a literárnovedná interpretačná skúsenosť s rozličnou poéziou. Jestvujú predsa básnici, ktorí od básne k básni ani od zbierky k zbierky svoj výrazový aparát zreteľnejšie nemenia, napríklad píšu tým istým veršom. To nie je môj prípad. Povedal by som, že moja báseň vzniká aj na pozadí  revitalizácie pamäti poézie (jej rozpätie nijako neohraničujem), pričom toto oživovanie chce byť funkčné. Aj na tejto rovine sa tu vynára súvislosť s borgesovským chápaním poézie ako rozpamätávania či pripamätúvania. V poslednom čase sa na výstavbe mojej básne výraznejšie podieľajú výtvarné prvky. Dôležité je pre mňa aj zvukové tvarovanie básne, mnohými dnes zanedbávané, jeho diferencovaná funkčnosť.

• Stavebnosti venuješ pozornosť v najnovšej literárnovednej knihe Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia...

–  Názvom, ale najmä knihou som chcel upozorniť na dôležitosť poetiky pri písaní o poézii. Pritom interpretáciu od poetiky neoddeľujem. Ide mi o komplexnosť interpretácie, ktorá sa nezaobíde bez reflektovania poetologických zreteľov. Bezprostredne to súvisí s potrebou prirodzeného literárnovedného charakteru interpretácie, s jej reflektovaním poézie ako umenia. Prekvapilo ma, že niektorí slovenskí literárni vedci moje interpretácie upozorňujúce aj na poetologické zretele označujú za teoretické. Takto sa môžu veci javiť z hľadiska slovenskej literárnej vedy, ale z hľadiska širšieho literárnovedného kontextu to neobstojí.

• O ktorých slovenských básnikoch v knihe píšeš a ako ich charakterizuješ?

– Vedľa seba sa ocitajú symbolista Ivan Krasko, tentoraz ako žalmický básnik a tvorca naznačujúci významy aj zvukovou organizáciou básne, umiernený avantgardista a básnik ústretového slova Laco Novomeský, obrodzujúco sa premieňajúci, proteovský Valentín Beniak, spontánny spirituálny lyrik a básnik protitotalitného odporu Janko Silan, s tragickým životným pocitom zápasiaci Pavol Horov, Miroslav Válek, ktorý od kresťanských prvotín a  komorných básní prvej časti debutu došiel k žánrovo odlišným komplexným pásmovým skladbám Príťažlivosti a k dvom zbierkam krutého poznania, prísny reflexívny obnažovateľ pravdy o človeku, svete, domove a vlastnej situácii Milan Rúfus, básnik bolestných úškľabkov subjektu zoči-voči násiliu Ján Ondruš a neoavantgardný Ivan Laučík, básnik vratkej situácie človeka a sveta, liptovských krajín, civilizačno-ekologických rozmerov a kritik neslobodnej spoločnosti. V interpretácii poézie slovenských autorov pokračujem, najnovšie som svoju kolekciu rozšíril o Jána Stacha, ktorého vnímam ako básnika rozvíjajúceho barokové, modernistické a avantgardné podnety (Romboid, 2006, č. 10).  

• Súčasťou tvojej literárnej práce je editorstvo, pracoval si na vydaniach poézie Pavla Horova a Laca Novomeského v edícii Zlatý fond slovenskej literatúry vo vydavateľstve Slovenský Tatran a Esejí Františka Andraščíka vo vydavateľstve Modrý Peter. V čom vidíš prínos týchto edícií?

– Poézia P. Horova podľa mojej mienky pretrvala, pričom oproti doterajším vydaniam som autorove prvotiny obohatil o básne uverejnené v časopisoch Slovenské kalvínske hlasy a Lúč a zbierku Ponorná rieka z roku 1972 som doplnil o dve básne reagujúce na okupáciu Československa v auguste 1968 a na smrť Jana Palacha, ktoré vyšli časopisecky a pôvodne boli súčasťou rukopisu zbierky. Vydanie Novomeského poézie je jej doteraz najúplnejším vydaním: prinieslo zvýšenie počtu prvotín z doterajších 23 básní na 51, rad ďalších básní a dôležitých verzií (v časti Rozličné básne), spresnenie chronológie a členenia autorovej poézie, novozrekonštruovaný cyklus Dom, kde žijem a pokus o určenie umelecky optimálnej podoby básní; súčasťou edície sú aj kompletné autorove preklady poézie Borisa Pasternaka. V prípade Novomeského za editorsky inovačný postup pokladám zaradenie rozsiahlejšej úvodnej štúdie, ktorá je vlastne malou monografiou. Vydanie Andraščíkových esejí, z ktorých najdôležitejšie vznikli v druhej polovici 60. rokov, sa môže vnímať ako splatenie jedného edičného dlhu nonkonformnému slovenskému básnikovi, ale aj ako objav. Eseje charakterizujú antropologicko-existencialistické rozmery, filozofická optika, prenikavé myslenie,  prekvapujúca sloboda, inšpiratívnosť a aktuálnosť.  

• Významné miesto v tvojej tvorbe má básnický preklad. Naposledy ti vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ knižne vyšiel preklad Cigánskych romancí Federica Garcíu Lorcu, za ktorý si dostal Cenu Jána Hollého. Ako by si   charakterizoval svoje úsilia v prekladaní ruskej, španielskej a hispanoamerickej poézie?

–  V ruskej poézii som mal vždy bližšie k jej komornejšej línii. Básnici, ktorých som prekladal, nestratili na svojej reputácii ani dnes. Ak v týchto prekladoch mi šlo o obohacujúci posun v našom poznaní ruskej poézie, v prekladoch španielskej a hispanoamerickej poézie som sa usiloval o podstatnú zmenu slovenského prekladového obrazu básnickej tvorby písanej po španielsky. Pritom preklad takmer pravidelne spájam s reflexiou diela a často aj prekladovej problematiky. K prekladu Lorcových Cigánskych romancí som napísal predslov a poznámky a o prekladovej problematike diela som uverejnil článok v RSL a štúdiu v zborníku venovanom pamiatke Jána Košku. Niekedy podnety prekladanej poézie využijem vo svojej poézii. Isté prvky Lorcovej poetiky som rozvinul aspoň v dvoch zatiaľ neuverejnených básňach. K niektorým autorom sa vraciam – najnovšie som sa v Romboide a vo Fragmente novými prekladmi, básňami a štúdiou znova vyrovnával s lyrikou a osobnosťou Gennadija Ajgiho.

• Aké posuny vidíš v našom umeleckom, najmä básnickom preklade posledného obdobia?

– Upozorním iba na jeden z nich. Preklad vždy osciluje medzi exotizáciou, teda zachovávaním cudzieho, a domestikáciou, teda zdomácňovaním. Otvorenosť, čoraz príznačnejšia aj pre náš slovenský svet, oslabuje potrebu v preklade domestikovať a vyvíja tlak na zachovávanie toho, čo niekedy pôsobilo ako exotické. Týka sa to nielen reálií, ale (osobitne v básnickom preklade) aj poetiky diela. U Lorcu sa to v tejto rovine týkalo najmä potreby čo najadekvátnejšieho prenosu štruktúry metafory a funkčnej nepretržitej asonancie.   

• Javí sa ti personálna únia básnika, literárneho vedca, prekladateľa a vysokoškolského učiteľa ako produktívna?

– Isteže. Podnecujúcu spoluprácu týchto subjektov som čiastočne naznačil. Pravda, takáto únia je energeticky náročná. Pre mňa je dôležité zariaďovať si veci tak, aby som mal na túto spoluprácu čas.   

• I tento rozhovor ukázal, že tvoja tvorba je skutočne bohatá a mnohotvárna.

– Mnohotvárnosť je život.

• Aj v našej spoločnosti začal prevládať konzum, básnické zbierky vychádzajú v malých nákladoch, poéziu číta naozaj úzky okruh ľudí. Nezmocňuje sa ťa niekedy skepsa, keď premýšľaš o zmysle básnickej tvorby?

– Stále pracujem napriek všetkému. Napriek bulvarizácii slovenskej kultúry, ktorá čiastočne zasahuje aj poéziu, prózu a kritiku. Mnohí, ktorí nepoznajú skutočný stav vecí, si myslia, že Západ, to je samý bulvár, a že sa to nevyhnutne prenáša aj k nám. A že bulvár zaplavuje aj Východ. Moja skúsenosť zo Španielska a čerstvá z Ruska je iná. Nie že by tam nebol bulvár, ale je tam predovšetkým obrovská mnohotvárna ponuka ozajstných umeleckých hodnôt a ich vážnej reflexie. Uverejňovanie poézie a serióznych kritík v hlavných španielskych denníkoch je bežnou vecou.

Uvediem aj ďalšie dobré správy. V poslednom období som absolvoval autorské komentované čítania pôvodnej a prekladovej poézie a prednášky o poézii v knižnici v Liptovskom Mikuláši, na Obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne, na Katolíckej univerzite v Ružomberku, v Dome kultúry v Senici, na Prešovskej univerzite, na Lisabonskej univerzite, na Univerzite Complutense v Madride, na Stružských večeroch poézie, na Moskovskej univerzite, v Slovenskom inštitúte v Moskve a všade bola veľmi dobrá atmosféra, cítil som rezonanciu a zaznamenával som aj jej verbálne a iné prejavy. V mestečku Alexandrov, nachádzajúcom sa 120 km od Moskvy, v Múzeu Mariny a Anastasie Cvetajevových ku mne po skončení prednášky o Marine a čítania mojich prekladov jej poézie podišli dvaja mladí ľudia, chlapec a dievča, aby mi dali podpísať vlastnoručne vyrobenú bibliofíliu s mojimi básňami v ruštine. Moju poéziu našli na ruskom internete – boli to preklady Olega Maleviča, ktoré vyšli v sanktpeterburskom literárnom časopise Neva. Nie je to krásny doklad o zmysle našej práce a o budúcnosti poézie? 

  Igor Hochel