Rozhovor s básnikom Miroslavom BRÜCKOM

Prekvapiť sám seba

Hovorí básnik Miroslav BRÜCK

Miroslav Brück sa narodil 9. júla 1964 v Skalici. Žije a pracuje v polygrafickej  firme v Skalici. Vydal básnické zbierky Noc, tráva v pozadí (1989), Pokušenie veriť (1993), Nočné ostrovy a iné záchrany (1997), Orientačná mapa na zimu (2001), Hraničná cesta (2005). Jeho básne boli preložené do poľštiny, maďarčiny, bulharčiny, chorvátčiny a francúzštiny. Príležitostne sa venuje kratším prozaickým žánrom, recenziám a kultúrnej publicistike.

* Od polygrafie, ktorú si študoval, k literatúre nie je až tak ďaleko. Publikovať si začal tuším v Novom slove mladých. Spomínaš si ešte na svoju prvú uverejnenú báseň a na sprievodné pocity?

– Od polygrafie k literatúre je blízko len relatívne, aj keď obidve činnosti sprostredkúvajú šírenie tlačeného slova, pravda každá z inej východiskovej pozície. SOU polygrafické v Bratislave malo kvalitnú a rozsiahlu náplň výučby, v čase, keď som doň chodil, to bola jediná škola svojho druhu na Slovensku. Neviem, ako je to teraz, ale počas môjho štvorročného štúdia tu vychádzal školský časopis Mladý polygraf, ktorý mal špičkovú grafickú, ale i obsahovú úroveň, niektoré študentské literárne práce boli veľmi zaujímavé. Približne v tomto období sa aj vo mne začalo ozývať tvorivé vlnenie, ale moje prvé pokusy mali význam výlučne pre mňa a vôbec som nepomyslel na ich zverejnenie. Poéziu som vtedy vnímal ako intímnu záležitosť a prelomenie tejto krehkej hranice čo i len medzi svojím najbližším okolím som považoval za neprípustné. Tento stav však u mňa netrval dlho, možno po roku sa ohlásila nesmelá ambícia alebo zvedavosť a svoje verše som poslal do stredoškolskej literárnej súťaže. Začiatkom 80. rokov minulého storočia boli publikačné možnosti pre nastupujúcu generáciu značne obmedzené a väčšina autorov bola vďačná za každú príležitosť. Náhodou som sa dozvedel o existencii Nového slova mladých, ktoré vychádzalo ako mesačná príloha týždenníka Nové slovo, a po dlhšom zvažovaní som poslal do redakcie pod vedením Vojtecha Kondróta tri či štyri básne a s nádejou som čakal. Samozrejme, že na prvýkrát som sa nedočkal ich uverejnenia, len krátkeho odkazu v rovnomennej rubrike, ale aj to bolo pre mňa nesmierne cenné a povzbudzujúce. Moje prvé dve básne sa objavili v tomto periodiku v máji 1983. O pár dní som úspešne zmaturoval a na chvíľu ma zaplavil klamlivý pocit absolútneho šťastia a povznášajúcej dôležitosti. O komplikovanej a nevyspytateľnej ceste, ktorá bola predo mnou ešte zastretá snovým oparom, som mal len minimálnu predstavu.

* Svoj debut Noc, tráva v pozadí si vydal vo vydavateľstve Smena v čase, keď sa ešte v Bratislave sústreďovala väčšina literárneho života. Tvoje ďalšie zbierky už vyšli v mimobratislavských vydavateľstvách (Modrý Peter, Solitudo, Arkus), čo svedčí aj o istej diverzifikácii či decentralizácii literárnych aktivít po revolúcii. Spomeňme v tejto súvislosti napríklad levočské festivaly poézie, ktoré organizuje Peter Milčák a ktorých bývaš pravidelným hosťom. Aký máš názor na myšlienku Františka Mika, že stred sveta je tam, kde sa tvorivo pracuje?

– Áno, básnický debut mi vyšiel v Bratislave, ale treba brať do úvahy všetky dobové súvislosti – spoločenské, kultúrne a v neposlednom rade politické. Tieto aspekty výrazne ovplyvňovali literárne dianie na Slovensku. Všetko podstatné vychádzalo v Bratislave a z Bratislavy, knižky z produkcie vydavateľstva Osveta Martin alebo Východoslovenského vydavateľstva Košice sa prijímali takmer ako okrajová literárna záležitosť. Tento jav bol iste nezdravý a neprirodzený. Po roku 1989 sa literárny život rovnomernejšie rozprúdil, tým jeho obraz nadobudol ucelenejší a reálnejší ráz. Samozrejme, že by to nešlo bez zanietených nadšencov (skôr by sa žiadalo povedať fanatických dobrodruhov), ktorí vydávajú pôvodnú poéziu, prózu či dokonca literárnu vedu. Tvoria vydavateľstvá jedného človeka, čo je obdivuhodné a pre väčšinu z nás až nepredstaviteľné. Aj vydavateľstvo Modrý Peter je jedným z hmatateľných dôkazov toho, že literatúra nie je primárnou otázkou teritória, ale osobného nasadenia, tvorivej invencie a organizačnej vytrvalosti. Preto s tézou Františka Mika sa môžem len stotožniť. Tvorivosť je ťažiskom plnohodnotného vývinu, nech sa uskutočňuje na akomkoľvek mieste. Festivaly poézie v Levoči pod taktovkou Petra Milčáka to len potvrdzujú. Tieto stretnutia sú vskutku stretnutím autorov s vnímavým publikom najautentickejšieho dotyku so sebou samým. Ich hodnotu vyzdvihuje rovnocenné prepojenie poézie a hudby za účasti takých interpretov, ako Jarek Nohavica, Jiří Dědeček, Pavel Dobeš. A aby sme sa nepohybovali len domácom piesočku, pravidelne sem prichádzajú básnickí hostia z Európy, ale aj z Kanady, USA či Mexika. V tejto súvislosti si spomínam na výrok Petra Repku spred niekoľkých rokov, podľa neho sme všetci básnici, ale píšeme len niektorí. Obrátil sa na obecenstvo s výzvou, aby sme spoločne vytvorili báseň na tému ticho, vtedy sa zaplnenou sálou Mestského divadla rozľahlo zmysluplné a očisťujúce ticho. Z Levoče vždy odchádzam nabitý energiou a skeptické úvahy o budúcnosti básnického umenia odkladám na neurčito.

* Názov tvojej najnovšej básnickej zbierky Hraničná cesta naznačuje tvoj životný priestor – pohraničnú slovensko-moravskú oblasť. Ako pociťuje básnik, ktorého poslaním je okrem iného stierať hranice, ich geografickú blízkosť?

– Najideálnejší stav je, ak básnik nepociťuje žiadne hranice a obmedzenia. Aj on ich však musí v reálnom prostredí rešpektovať. V roku 1993 dostala Skalica neželateľný prívlastok hraničná. Jej obyvatelia nemohli túto náhlu zmenu hodnotiť inak ako negatívne. Ťažkosti, ktoré z toho vyplynuli, boli nepredvídateľné a nepochopiteľné. Aj z pokojnej moravskej dedinky Sudoměřice sa stalo rušné miesto s dymiacou kolónou kamiónov. Tieto problémy paradoxne obidve strany ešte viac stmelili. Iná je reflexia hranice v tvorbe. Všetky bariéry v nej padajú a výpoveď plynie svojím prirodzeným tokom. Všetko absolútne je nedeliteľné. Z dvoch pohraničných krajín sa stáva jednoliata krajina, z hraničnej rieky (výstražné tabule s upozornením, že hranica prechádza stredom rieky, sú v tomto momente irelevantné) je súvislá rieka voľnosti. Len ona udáva rýchlosť a smer plynutia. Poézia v tomto prípade zaceľuje zlovestnú trhlinu a vytvára si vlastnú predstavu o slobodnom priestore a pohybe v ňom.

* Tvoja poézia je pre mňa symbolom stálosti. Zbierky vydávaš v pravidelných štvorročných intervaloch, ich poetika je konzistentná, ideš si svojou cestou, nepúšťaš sa do básnických experimentov (ak za ne v rámci tvojej tvorby nebudeme pokladať niekoľko básní v próze z novej knižky). Pokiaľ ide o životný pocit, aj pomer medzi skepsou a nádejou stále stojí na strane nádeje, viery v jestvovanie záchranného ostrova, ktorým môže byť priestor detstva, sad s vtákmi alebo ženské telo. Jedným slovom azda láska? 

– Štvorročný odstup medzi vydaním zbierok sa dá pokladať za súbor náhod, spôsobených priaznivými či menej priaznivými vydavateľskými okolnosťami. Od istého času túto edičnú pravidelnosť nepopieram, napokon aj na mňa pôsobí harmonizujúco. Máš pravdu, nikdy som nebol horlivým prívržencom tisíckrát aplikovaných básnických experimentov, radšej som si v tichosti prešliapaval svoju cestu, aj keď som ju niekedy len inštinktívne tušil. Moju životnú a básnickú púť výrazne poznačilo priateľstvo s Pavlom Bunčákom, možno aj preto mi od začiatku imponoval surrealizmus ako mohutná imaginačná vlna, ktorá jednostaj dokáže udivovať. Nesnažil som sa však vo vlastnej tvorbe vychádzať práve zo surrealizmu, moja sympatia k nemu zostávala v rovine vďačného prijímateľa. Súčasné umelecké trendy, nielen v poézii, ponúkajú rôzne „progresívne experimenty“, kultúrna verejnosť sa na ne veľakrát pozerá s účelovým nadšením, ale o ich obsahu či o ich prípadnom posolstve nemá často ani potuchy. Som teda zástancom poctivej a neprešpekulovanej línie prameniacej zo spontánnosti a úprimnosti. Neskúmal som vo svojich textoch pomer medzi skepsou a nádejou, ale podľa intenzity životných vánkov a vetrov sa tam striedavo vyskytuje jeden i druhý fenomén. Poézia musí za každých okolností (aj za tých najtragickejších) ponúkať aspoň štipku nepredstieranej nádeje, samozrejme, aj skepsa má svoje opodstatnenie, ak je produktívna a podložená. 

Absolútna absencia skepsy by zákonite v poézii vytvorila falošný obraz o živote a o svete. Záchranným ostrovom môže byť konkrétny životný alebo geografický priestor, ale u mňa je to predovšetkým krajina detstva, čo sa neustále vracia ako pretrvávajúca hodnota. Detstvo sa u mňa nezlieva len do spomienok, ale tvorí pevnú pocitovú základňu, ktorá ma neustále formuje a posúva. Ženské telo, ktoré sa často objavuje v mojich básňach, vnímam ako absolútny estetický výraz vyvažujúci tmavé dni nášho bytia. Samozrejme, nad tým všetkým prebleskuje láska ako jediný emocionálny, ale i racionálny dôvod, ktorý dáva zmysluplný impulz nášmu konaniu. Rovnako v živote i v poézii.

* Pri viacerých príležitostiach si poéziu charakterizoval ako „najneškodnejšiu úchylku“. Väčšina populácie si vystačí bez nej, no T. S. Eliot sa kedysi vyjadril v tom zmysle, že ak by sa v niektorom jazyku poézia prestala písať, bolo by to znepokojujúce. Čo dáva poézia tebe? Do akej miery ťa zaujíma jej recepcia, čitateľský ohlas?

– Ako som už spomenul, poéziu som zo začiatku prijímal ako osobnú výpoveď senzitívneho a kontroverzného jedinca. Za jediného svojho spojenca som pokladal samotu, prirodzene pero a papier. Domnieval som sa, že ju píšu len nešťastní ľudia s komplikovaným osudom a je to ich jediný prostriedok na zmiernenie osobnej traumy. Z tohto omylu som bol onedlho vyvedený, bolo by predsa dehonestujúce prisudzovať poézii takúto oklieštenú dimenziu. Poézia je pre mňa dávno synonymom tajomných zákutí, dobrodružstiev a slobodného myslenia. Biely hárok papiera je vždy originálnou alternatívou, ako prekvapiť sám seba, autor nikdy nemôže dopredu proklamovať svoje tvorivé výsledky. Poézia ma nasmerovala vidieť takpovediac aj za roh, prenikať pod povrch ustálených javov, objavovať nečakané spojenia. Uvedomovať si potrebu ľudskosti a tolerancie, precítiť, precítiť plnohodnotnosť zážitku z každého dňa, hoci navonok bežného a nezaujímavého. Napokon nijaký deň nie je banálny, banálne je len naše videnie a vnímanie. Písanie je aj lákavý pokus o komunikáciu s čitateľom, o nádeji stotožnenia sa s jeho uhlom pohľadu. Poézia nikdy nemala masový zástup obdivovateľov, najlepšie jej svedčí komorné prostredie. Z tohto treba vychádzať pri reflexii čitateľského ohlasu, ktorý mi však určite nie je ľahostajný. Každé stretnutie s čitateľmi je pre mňa povzbudzujúce a tak trochu aj zaväzujúce. Naposledy som zažil príjemnú atmosféru počas čitateľskej besedy v Okresnej knižnici G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši na jar tohto roku. Na okná podkrovnej miestnosti dopadal silný dážď, poézia ho načas odsunula do úzadia a vytvorila akési elektrizujúce spojivo medzi mnou a poslucháčmi. Tieto chvíle sú pre mňa nesmierne vzácne a dlho si ich pamätám.

*Na pozadí tvojich básní často stojí nejaký konkrétny zmyslový vnem, zväčša vizuálny. Opakovane v nich zdôrazňuješ videnie, vnímanie („Ak to vnímaš, / nie si zbytočný“). Ich východisko by som nazval akousi básnickou impresiou smerujúcou k reflexii lyrického subjektu. Naznačuje táto charakteristika tvoj bližší vzťah k výtvarnému umeniu? Ako vnímaš z tohto hľadiska produkčný priestor svojej tvorby?

– Už pri mojej prvej básnickej zbierke ktorýsi kritik konštatoval „výrazné výtvarné videnie“ a myslím si, že jeho úsudok pomerne presne pomenúva môj vizuálny postoj k okolitému svetu. Vždy ma priťahovala skôr „farebná“ kompozícia, či už krajiny, mesta, fasády alebo lavičky v parku. Tento spôsob videnia sa čiastočne prekrýva s mojím vnímaním priestoru, preto práve farby, ale najmä ich kontrast a prelínanie vytvárajú nezanedbateľnú zložku v celej mojej tvorbe. Výtvarné umenie bolo vždy úzko prepojené s básnickým slovom a platí to azda až doteraz. Sám som jeho obdivovateľom, oslovuje ma takmer všetko, no najviac vari impresionizmus, kubizmus a surrealizmus. Občas ľutujem, že som nedostal od sudičiek do vienka dispozíciu vyjadrovať sa takouto formou. Z tohto hľadiska produkčný priestor mojej tvorby vnímam ako otvorený, aj keď si naplno uvedomujem nebezpečenstvo opakovania a obmieňania týchto motívov. Vlastné videnie je však určujúce a je nemožné pretransformovať ho do inej polohy.

* Medzi ústredné motívy tvojej poézie patria cesta, putovanie, fascinácia krajinou, ktorá je inšpiráciou i útočiskom. „Smer putovania nie je rozhodujúci,“ píšeš v básni Postupnosť rozpadu. Aj odchod môže byť návratom. Dôležitejší je cieľ? Alebo sama cesta?

– U mňa je určujúca sama cesta, mobilizujúca istota z toho, že vedie. Cieľ býva často v nedohľadne a pri putovaní ho vypúšťam z hlavy. Cieľ je tak trochu aj zradný, môže byť konečný a nezvratný a z toho mám skôr tiesnivé pocity. Z neho opätovne vyrážam po svojej ceste, vyznávam pohyb vo všetkých smeroch. Cesta je osud i znamenie, tajomstvo i skrytá energia. Pochopiteľne z nej plynie odchod i návrat. Z tohto putovania sa odvíja moja nemiznúca fascinácia dôvernou krajinou, ktorá sa však donekonečna obmieňa a posúva. Zbožňujem jej vyvážený stereotyp zelenej a žltej farby najmä na jar a v lete. Tento údiv smerujúci k pokore u mňa vytvára trvalý zdroj, akési klíčiace jadro, z ktorého prerážajú konkrétne pocity. Priznávam, príroda je pre mňa aj bezpečný azyl pred nástrahami mesta, povrchnými vzťahmi a tlakom prázdnych informácií. Jej nadhľad, vernosť a vyrovnanosť vytvárajú pre mňa primeraný protipól k životnej rýchlosti a k nezmyselnému konzumu. A na záver by som tvoju otázku azda mohol dopovedať svojou najnovšou básňou.

K domovu

Orol si sadá na vodu

a úzka cestička v pozadí

sa môže zdať ako východisková

len v prvotnom náčrte

Ale čím závažnejšia výpoveď

tým viac sa stenčuje

až v mrazoch úplne zaniká

Tak ostáva seno poprevracané slnkom

jašterica miznúca medzi odovzdaným drevom

divozel upokojujúci svojou stavbou

chvenie vody až do konca

Pripravil Marián Andričík

Foto Júlia Olejňáková