Krátka trať medzi dlhými tunelmi

Peter Repka, najstarší zo skupiny Osamelí bežci, sa narodil 14. januára 1944 v Bratislave. Študoval na SVŠT v Bratislave, športoval a reprezentoval ako dorastenec Československo v šprinte. V roku 1970 sa usadil so svojou manželkou Angelou v Nemecku, kde žije doteraz a venuje sa obchodnej činnosti. Prvé básne uverejnil v Mladej Tvorbe v roku 1962, kde neskôr pracoval ako redaktor. Knižne debutoval v almanachu siedmich mladých básnikov Dúfam, že nevyrušujem, Eva... (1963). Samostatná zbierka Sliepka v katedrále mu vyšla v roku 1969. Roku 1970 vydal knihu reportáží z Ruska, Poľska a Československa z rokov 1967 – 1969 Vstaň a choď, ale knihu nedovolili distribuovať. Čitatelia sa k nej dostali až roku 1998 vďaka vydavateľstvu L. C. A. Druhú knihu poézie Že-lez-ni-ce publikoval roku 1992. Formálne i tematicky na ňu nadviazala Priateľka púšť (1996). Zobrané vydanie jeho Básní vyšlo vo vydavateľstve L. C. A. roku 2005.

Krátka trať medzi dlhými tunelmi

Rozhovor s básnikom Petrom Repkom

Peter Repka, najstarší zo skupiny Osamelí bežci, sa narodil 14. januára 1944 v Bratislave. Študoval na SVŠT v Bratislave, športoval a reprezentoval ako dorastenec Československo v šprinte. V roku 1970 sa usadil so svojou manželkou Angelou v Nemecku, kde žije doteraz a venuje sa obchodnej činnosti. Prvé básne uverejnil v Mladej Tvorbe v roku 1962, kde neskôr pracoval ako redaktor. Knižne debutoval v almanachu siedmich mladých básnikov Dúfam, že nevyrušujem, Eva... (1963). Samostatná zbierka Sliepka v katedrále mu vyšla v roku 1969. Roku 1970 vydal knihu reportáží z Ruska, Poľska a Československa z rokov 1967 – 1969 Vstaň a choď, ale knihu nedovolili distribuovať. Čitatelia sa k nej dostali až roku 1998 vďaka vydavateľstvu L. C. A. Druhú knihu poézie Že-lez-ni-ce publikoval roku 1992. Formálne i tematicky na ňu nadviazala Priateľka púšť (1996). Zobrané vydanie jeho Básní vyšlo vo vydavateľstve L. C. A. roku 2005.

  • V jednom dávnom rozhovore pre Kultúrny život ste sa charakterizovali ako „básnik, obchodník, zajtra naopak“. Zmenilo sa na tom čosi?

– Bolo to poetické vyjadrenie skutočnosti. Naďalej ale zostávam pre Nemecko reprezentantom dvoch skvelých slovenských privátnych kovospracujúcich firiem.

  • Uplynulo takmer 36 rokov, čo ste emigrovali do Nemecka. V čom vás táto skúsenosť zmenila? Ako sa na tento odchod pozeráte z odstupu?

– Zbytočne asi, už koľký raz (?) opakujem: Neemigroval som, šiel som si založiť rodinu. Keď som sa vtedy sťahoval – pol roka pred nadviazaním diplomatických kontaktov medzi vtedajšími Československom a SRN – akosi to akceptovali i vtedajšie vrchnosti. Z odstupu sa na ten odchod pozerám ako na príchod, ktorý, ako dúfam, ma negatívne nezmenil.

  • Spomeniete si ešte, čo vás kedysi dávno „ukradlo“ pre poéziu a celkovo pre písanie?

Dorastenky Slovanu Bratislava, študentky umeleckej priemyslovky nám chalanom nosili na ľahkoatletické tréningy knihy o umení, aj poéziu. Robinsona Jeffersa, napríklad. Nechceli sme sa pred dievčatami blamovať, knihy sme si prezreli, aj prečítali. Bolo pochmúrne jesenné popoludnie, športová sezóna sa už končila, lialo ako z krhly, na tréning ani pomyslieť, a ja som v tom súmraku napísal svoju prvú báseň. Veľmi som sa za to hanbil. Aj neskôr som si občas niečo napísal, ale až po dvoch rokoch som sa akosi „odhanbil“ a poslal som to do Mladej tvorby. Odpoveď prišla obratom: ,,Príďte nás navštíviť.“ Tak som šiel a stálo to za to.

  • Podľa Ivana Štrpku ste ako „bežci“ nikdy netrvali na označení skupina. Tá je vo vašom prípade založená aj na silnom priateľstve. Kedy ste sa vlastne spoznali s Ivanom Štrpkom a Ivanom Laučíkom? Ako to vtedy bolo?

– S Ivanmi som sa stretol po prvý raz v redakcii Mladej tvorby. Či to zorganizoval Jano Buzássy, či to bola náhoda, už neviem. Krátko po tom, ako sa Márii a Ivanovi Laučíkovcom narodil prvorodený Ivan, bol som v Liptovskom Mikuláši a vôbec som nevedel, čo darovať. V hračkárstve som kúpil bakelitovú kačičku, s ktorou sa deti rady kúpu. Zaplatil som vtedy dve koruny a po takmer štyroch desaťročiach mi Ivanov Ivan oznámil: moje dcéry sa s tou kačičkou rady kúpu.

  • Za názvom Osamelých bežcov stojí poviedka anglického prozaika Alana Silletoea Osamelosť cezpoľného bežca. Prečo práve ona?

– Ak sa dobre pamätám, nik z nás tú poviedku nečítal. Anglicky sme nevedeli, v slovenčine nebola, v češtine neviem. Film sme videli, ale asi to nebolo rozhodujúce. Všetci traja sme akosi športovali a vlak práve vychádzal z tunela na vysoký most v krásnej slnečnej krajine. Bol to silný pocit. „Nikdy nám to nezabudnú“, povedal Ivan Laučík a mal pravdu. Vtedy sme ešte nevedeli, že je to iba krátky úsek medzi dvoma dlhými tunelmi.

  • Podľa viacerých kritikov, ale aj podľa verejnosti ste čitateľsky najprístupnejší. Ako sa pozeráte na pokusy interpretovať vašu poéziu a celkovo poéziu Osamelých bežcov?

– Zrozumiteľný je aj Ivan Štrpka s jeho textami, ktoré Dežo Ursíni zhudobnil a vyspieval pre tisíce mladých i starších. Nie menej zrozumiteľný je aj Ivan Laučík, ktorého pozvania k autentickej interpretácii autoriek a autorov poézie v Liptovskom Mikuláši mnohí tak priaznivo prijali. Interpretácia básne je aj recitácia, ozvučenie. Môj priateľ Sepp Held, Bavorák z Offenbachu nad Mohanom, architekt, maliar a klavirista, zhudobnil niektoré časti Že-lez-níc. Nad Seppovými klávesmi verše recitovala profesionálna herečka. Po predstavení sa technik hessenského rozhlasu priznal: „Nečítam básne, ale toto ma oslovilo.“ Vlani na jar, na festivale poézie, ktorý usporiadal Peter Milčák v Levoči, sa niektoré básne recitované po slovensky dotkli kanadskej poetky Adréy Jarmak. „Andréa, ako je to možné, veď nevieš po slovensky!“ Andréa si položila dlaň na srdce a na brucho a povedala: „Takto! Takýto spôsob interpretácie poézie je mi blízky.“

  • Čo pre vás znamená literárna kritika?

– Ctím si literárnych kritikov, lebo to nemajú ľahšie ako tí, ktorí so stopkami, viac menej presnými, merajú čas bežcov. Čo by bola literatúra bez literárnej kritiky? Ale ako to u mnohých býva, i  ja poznám ten pocit po odovzdaní rukopisu, akoby rukopis nebol. Pred štartom i za cieľom má bežec veľa súperov i priateľov. Na dráhe je ale sám, i keď šprintérom to trvá iba pár desiatok sekúnd. Krátko. Možno preto píšem básne. Okamihy poézie sú intenzívne krátke, kritika to skutočne nemá ľahké.

  • Ivan Laučík v jednej svojej básni – nielen v súvislosti s poéziou – povedal, že „aj cesta môže byť cieľ“. Čo znamená poézia a samotná poetická cesta pre vás – aj ako autora, aj ako čitateľa?

V roku 1969 som Jánovi Stachovi na obal Sliepky v katedrále napísal: „Poézia, rovnako ako viera, je obdivuhodný druh nevedeckého poznania. Pomáha nám k okamihom, ktoré nás presahujú. Možno teda naozaj chcem poéziou chváliť Boha: Poézia činu a čin poézie má poľudšťovať svet.“ Pre mňa to platí dodnes.

  • Keďže už dlhšie žijete v Nemecku, predpokladám, že poznáte tamojšie literárne dianie. Vedeli by ste povedať, v čom je rozdiel vo vnímaní literatúry čitateľmi  oproti nám?

– Nepoznám literárne dianie v Nemecku lepšie ako tí, ktorí sa tým na Slovensku zaoberajú. Nemčina poskytuje množstvo prekladov z celého sveta. Pokiaľ môžem, využívam túto vymoženosť. Čitateľka, čitateľ sú asi na celom svete rovnakí. V tom súhlasím s Italom Calvinom. (Keď cestujúci jednej zimnej noci... v brilantnom preklade Márie Štefánkovej).

  • Ako je to tam s vydávaním kníh?

– Takmer tak ako na Slovensku. To, čo vychádza v najvyšších nákladoch, ma väčšinou nevyzýva na čítanie.

  • Viem, že vaša zbierka Že-lez-ni-ce je preložená do nemčiny. Ako bola prijatá?

– Vyšlo niekoľko recenzií, pre mňa bola najzaujímavejšia v Neue Zürcher Zeitung. Dostal som dva listy od čitateľov. Môj vydavateľ mi nevyčítal nepredajnosť knihy. Viac neviem. Niekoľko rokov predtým ma oslovil iný nemecký vydavateľ, ibaže s neprijateľnými podmienkami pre mňa: bez honorára, ale s účasťou na zisku pri druhom vydaní (smiech), a to v čase, keď i laureáta Nobelovej ceny za poéziu vydávali v tisíckusových exemplároch. Okrem toho túžil redaktor po doslove od Angely Repka, ktorý chcel podpísať jeho vlastným menom.

Christianovi Thanhäuserovi, umelcovi drevorezov, grafikovi a fajnovému vydavateľovi v Rakúsku, sa po rokoch rukopis zapáčil a urobil z toho krásnu knihu s jeho vlastnými ilustráciami. Vyplatilo sa čakať.

  • Ako sa na preklad pozeráte vy?

– Umelecký preklad je podľa mňa umenie rovnocenné pôvodnej tvorbe, ak nie viac. „Dobrý preklad musí byť čistý, bez prekladateľských omylov a čitateľný tak, akoby text bol napísaný v reči, do ktorej sa prekladá,“  povedala šéfredaktorka vydavateľstva S. Fischer vo Frankfurte nad Mohanom, keď som sa spýtal, prečo chváli preklad Johanidesovho Holomrázu, keď nevie po slovensky. V nemeckom preklade Že-lez-níc sa mi niektoré texty, ktoré som v slovenčine cítil azda iba podvedome, celkom jasne upresnili vedome. Cyklus ABECEDA z Básní som začal z trucu. Chcel som prekladateľke Angele Repka ukázať básne, ktoré nemožno preložiť. Latku formálnych obmedzení som postavil skutočne vysoko. A ona ju preskočila a niektoré básne super preložila. Za jej preklad Ei-sen-bah-nen som jej veľmi vďačný.

  • Skúšali ste niekedy písať v nemčine?

Pokúšal som sa, aj som napísal esej o pocite domova, aj som za to dostal cenu, ale bez zredigovania mojej ženy by cena nebola. Azda by som mohol písať i po nemecky, ale v slovenčine som doma.

  • Ako som už spomenul, Osamelí bežci sú hlavne priatelia... Tak, či onak ste všetci svojské básnické individuality. Kto je vám poetický bližší – ak sa vôbec dá takto postaviť otázka – Ivan Laučík alebo Ivan Štrpka?

– Ak mám byť v stretnutí Ivan Laučík – Ivan Štrpka rozhodcom, je to pre mňa jednoznačne nerozhodne.

  • Jeden z vás už do svojho cieľa dobehol. Ako to ovplyvnilo vašu skupinu?

– Patrím k tým, ktorí veria v posmrtný život, ale nechcem to nikomu vnucovať. Ivanovo telo nie je medzi nami, ale jeho Duch. Pre tých, ktorí sú to ochotní prijať, získalo naše priateľstvo vesmírnu dimenziu. Mimozmyslovo, nevysvetliteľne, môžeme komunikovať naďalej. Zostala Mária-Maud, traja synovia, vnučky. Spoločenstvo pretrváva. Aké teda ovplyvnenie?

  • Vydanie Básní prinieslo i texty, ktoré boli napísané „vonku“. Čo pre vás toto vydanie znamená?

Čo je už dnes „vonku“, keď sme Európanmi? „Vonku“ toho bolo napísané viac, urobil som výber a vôbec nie som si istý, či som sa trafil správne. Vydanie pre mňa znamená: môj vydavateľ Kali Kertész Bagala v spolupráci s Petrom Milčákom splnili dohovor zo Silvestra 2004, keď sme s Kalim  pri otvorenom okne fajčili fajnovú cigaru, ktorú mi Kali podal spolu s ponukou vydať Básne.

  • Ako sa dnes pozeráte na to, že ste nemohli publikovať na Slovensku?

– Vlastne ani neviem, či som nemohol. Nič písomné sa o tom, pokiaľ viem, nezachovalo. Faktom ostáva, že ma v tom čase o texty nik nepožiadal a texty som ani nikomu neponúkal.

* V knihe ste akoby prechádzali básnickým vývinom ku koncíznejšiemu výrazu, čitateľsky prístupnejšiemu, až po kratučké texty – i vo forme haiku. Napokon však vyhral znova pocit osamelosti – aj vo výraze. Kam podľa vás „bežíte“ teraz?

– Kompliment vašim doterajším otázkam. I táto je super. Rád by som poznal už dnes odpoveď. Ale zajtra sa ju, dúfam, dozviem.

  • Vo svojich začiatkoch ste sa venovali aj reportážam. Ako sa na ne pozeráte dnes? Nepriťahuje vás znova takáto „novinárčina“?

– Básnik si môže dovoliť básniť i bez objednávky, novinári s tým majú problém. Keď som sníval o reportážach z celého sveta, teda i zo Slovenska, nebol pre moje sny objednávateľ bez ideologicko-politických obmedzení. Dnes má Slovensko viacero mladých talentovaných žurnalistiek a žurnalistov, ktorí vedia hľadať a nájdené pripraviť tak, aby to vzbudilo záujem. V „novinárčine“ zostávam amatérom, ak však čosi uverejním, nebude to bez nároku na profesionalitu.

  • Myslíte si, že básnik môže počas svojho života stihnúť napísať všetko?

– Samozrejme, môže. Presne tak ako môže inžinier skonštruovať všetky stroje, architekt navrhnúť všetky stavby a sestrička ošetriť všetkých pacientov.

  • Predpokladám, že vydaním Básní sa váš poetický beh nekončí. Čo chystáte do budúcna, plánujete čosi?

– Uskutočnené sny vytvárajú priestor na nové. V tomto roku má vydavateľstvo Petra Milčáka Modrý Peter vydať Relikvie anjelov, poslednú časť Že-lez-níc. Ich kompletnú verziu na CD-ROM pripravuje L. C. A., mala by to byť ponuka pre priaznivcov poézie s dosiaľ neobvyklými možnosťami. S bratom Paľom máme napísanú knihu Národný lunapark. Vznikla e-mailovou korešpondenciou medzi Starou Lesnou v Tatrách a Offenbachom nad Mohanom. Materiálu je viac, ako kniha unesie, redigovanie bude zrejme časovo náročné. Chcel by som napísať knihu o mojich rodičoch a knihu z denníkov, ktoré si píšem už vyše štyridsať rokov. Panebože, či čosi plánujem?

Pripravil Radoslav Tomáš