Vyhľadávanie
Všetko, čo po sebe nechám, nesie pečať tohto mesta
Rozhovor s básnikom, poviedkarom, scenáristom Agda Bavi Painom
Pochádza z Košíc, žije v Bratislave. Knižne debutoval básnickou zbierkou Kosť&Koža (Drewo a srd, 2002), je autorom bábkovej hry Pes Hugo a ukradnuté Vianoce (Bábkové divadlo Žilina, 2002), je laureátom takmer všetkých slovenských literárnych súťaží. Prozaický debut mu vyjde vo vydavateľstve L.C.A.
* V renomovanej poviedkovej súťaži ste päťkrát skórovali. Na vyhlasovaní ostatného ročníka súťaže jeden z porotcov prečítal váš (v súťažnej obálke objavený) odkaz: Szia, Kali, hogy vagy? (Ahoj, Kali, ako sa máš?). Kali sa má dobre, kedy vám vydá prozaický debut?
– Babie leto si vo vydavateľstve L.C.A. vylihuje prinajmenšom tri roky. Tak dlho totiž knihu dokončujem, vlastne doťahujem. Všetky obsiahnuté texty zatiaľ stihli získať viaceré ocenenia. Ale kniha tento rok bude. Mám prisahať?
* Žijete v Bratislave, tvorili ste v Žiline, vďaka scenárom, ktoré ste napísali, vás čakajú projekty v Čechách. Nakoľko sú Košice ešte stále vašim mestom?
– Všetko, čo po sebe nechám, nesie pečať tohto mesta. Veď nakoniec ja sám som opomínaný a nenávidený ako toto mesto. Aj keď nepatrím medzi pomstychtivých ľudí, toto nikomu nezabudnem – čo je iba prirodzenou podvedomou reakciou všetkých menších či utláčaných. A nezabudnem pritom ani na svoje mesto. Už len to, koľko Košičanov dnes obsadzuje najvyššie posty, svedčí o určitých kvalitách a miere ignorancie tohto – pripomínam, že druhého najľudnatejšieho – mesta. Košice, rovnako ako východ a juh, predstavujú voči západu a Bratislave alternatívu, ktorá im nielenže dokáže konkurovať, ale ich hravo pošle niekam... Riadne hlboko.
* Chce byť maďarčina, ktorá sa vám často vplieta do poviedok, čírym jazykovým exotizmom, alebo je to ,,váš" jazyk, ktorý vnímate relatívne neutrálne, resp. ako element, ktorý k vašim príbehom a postavám patrí?
– Ako bolo zvykom v starých košických rodinách, naučili ma najprv po maďarsky, po slovensky som sa naučil sám až v škole. Táto reč patrí ku mne aj k mojim postavám. Košický slang – ako zmes niekoľkých jazykov – sa prirodzene dostal do slovníka mladých ľudí. Aj vďaka tomu, že na ulici čoraz častejšie počujem „das“, „šráci“, „love“ či „čaje“, sa v Bratislave cítim relatívne doma. Do tohto slangu patrí aj maďarčina; veď nikto z nás tu nesídli odjakživa.
* Zo zverejnených poviedok sa zdá, že ich nezjednocuje autorská poetika v tom zmysle, ako u viacerých autorov rôznych generácií: totiž, že už po niekoľkých riadkoch sa dá s určitosťou povedať, kto je autor. Znamená pre vás tematická a štruktúrálna mnohotvárnosť, rozmanitosť, koexistencia viacerých postupov a prístupov k textu a tvorbe skôr predpoklady na voľnejšie a spontánnejšie písanie, alebo je to prejav hľadania vyhovujúcej polohy?
– Ďakujem za poklonu. Aj keď ja sám v tomto smere nemám o sebe najlepšiu mienku – poznám sa až priveľmi dobre – preto na mňa moje písanie veľakrát pôsobí jednotvárne či monotematicky. Písané slovo je vždy iba tieňom predstavy, myšlienky a jedno od druhého sa nemôže v skutočnosti ničím líšiť. Nič, prázdnota a ticho stoja odjakživa za každým slovom. Sú jeho stimulom aj následkom. No ale prázdne slová – to je koniec koncov vždy moja silná stránka.
* V súčasnej literatúre sa objavuje čoraz viac literárnych mystifikácií – vydávaní kníh pod cudzími menami (Doktorov) aj opačného pohlavia (Samko Tále, Petra Malúchová, Anna Snegina), dokonale utajení autori (M. E. Matkin), autorské značky (Balla) či väčšie-menšie literárne škandáliky. U vás je mystifikácia permanentná a systematická a zdá sa, že vás ešte neprestala baviť... Z núdze cnosť či (auto)zábava?
– Vy mi neveríte, že som Agda? A kto iný by som mal byť? Ja svoje poslanie vidím práve v sebe. Práve človek je jediným božím antipódom; sám sa musí stvoriť, aby mohol tvoriť iné, iných. A písať za seba a o sebe sa iste vyplatí – už len kvôli tým niekoľkým jednotlivcom, ktorým urobí radosť, že v tom nie sú sami. Potom mi už len zostáva, aby mi zastal rozum nad tým, aký som mal fantastický život. Veď kto by sa zaujímal o prácu autora so životopisom takého laboranta na parazitológii alebo študenta scenáristiky?
* Apropo, ako sa darí Aladárovi Hrčovi?
– Nikto iný nevie o mne toľko ako práve on. Bol to on, kto prišiel na myšlienku, že môj turecký pôvod by som mal medializovať. Obdobne stál pri mojej temnej minulosti, ktorou by som sa ja sám určite nechválil. Aladár vie veci dotiahnuť do konca. Veď aj píše recenzie, kritiky či upravuje texty do dramatickej či filmovej podoby. Stojí v pozadí mnohých vecí a sám vôbec nepozerá na vlastný prospech. A pritom to nie je hlúpy človek. Hlúpy som ja. Ale fakt.
* Reflektujete súčasné literárne dianie aj čitateľsky? Existuje nejaký autor, po ktorého diele opakovane siahate? Alebo naopak, ktorého temperament je vám taký vzdialený, že ho beriete za odstrašujúci príklad?
– Nerád pochlebujem a, naopak, ale keď to už musí byť, len tak narýchlo: z mladších ma vždy osloví Balla či Habaj, zo starých určite Vilikovský, Rakús a mnohí ďalší, ktorí vedia, čo chcú povedať, a vravia prinajmenšom priamo, ak nie úprimne. Príklady z opačného tábora nebudem uvádzať. No výslovne neznášam bardov s bradou a iných záchrancov slovenskej kultúry, čiže všetkého obmedzeného a prostoduchého, čo môže dostať priestor iba v nemenovanom skalnom vydavateľstve. U mladších autorov sa mi zas občas zdá, že im chýba koncepcia. Ako môžem veriť človeku „vyobliekanému“ v značkových teplákoch, ktorý sa kriticky vyjadruje na adresu značiek. Práve tu mi chýba ten tradičný autorský prínos – priniesť vlastnú kožu na trh. Všetci sa hráme – hráme niečo a hráme sa na niekoho – ale ich pózy akoby nemali chrbtovú kosť a už vôbec nie kožu, ktorá by po sebe nechala nejakú trvalejšiu stopu, nejaký odtlačok. Akoby ich jedna alma mater mala. A opakujú sa. Keď už nečítajú, mali by čítať aspoň vlastné knihy. Aj taká Barbarská generácia (a najmä K. Zbruž), ktorá spočiatku sľubovala určité oživenie, zakrátko kľakla pod váhou vlastných slov. Mimochodom – výzva na osobný súboj, ktorú sme pred niekoľkými rokmi Barbarom adresovali prostredníctvom Literárneho týždenníka, stále platí.
* Píšete poviedky, poéziu, scenáre, dramatické texty, vaše zamestnanie tiež nemá od kreatívneho písania ďaleko. Nedostaví sa u vás niekedy pocit ,,vypísanosti"? Ako riešite prípadné stavy deficitu inšpirácie?
– Sex, ... a rock-and-roll liečia všetky boľačky. A čo pokiaľ ide o to zamestnanie – nepredstavujte si písanie pornografických scenárov a poviedok ako nejaké obzvlášť kreatívne písanie.
* Ako tvorca detského divadelného predstavenia, burtonovského thrilleru, ako ste boli spokojný s výsledným produktom režiséra Dezorza? Skončil sa pre vás tento projekt napísaním dramatického textu, alebo ste sa zúčastnili aj na predstavení? Videli ste reakcie detského publika?
– Po autorskej práci prichádzajú v divadle, vo filme, no koniec koncov aj v literatúre na rad iní. A na konci reťazca je predsa vo všetkých prípadoch percipient – divák, čitateľ, ktorý si s výsledkom aj tak naloží, ako sa mu zachce. Preto za dielo nemôžem niesť absolútnu zodpovednosť, preto sa od neho tak trochu dištancujem. Svet je v konečnom dôsledku kolektívne dielo. Na predstavení Pes Hugo a ukradnuté Vianoce som sa však niekoľkokrát zúčastnil a aj vďaka môjmu alibistickému prístupu som sa na ňom – spolu s deckami, ku ktorým inak nemám vzťah – dobre bavil.
* Po Psovi Hugovi chystáte knižku pre deti. Ako sa u vás prejavila táto dispozícia, prípadne čo bolo prvým impulzom, že ste sa zapojili aj do tejto periférnej literárnej odnože?
– Niekedy v polovici 90. rokov ma mladí košickí divadelníci poprosili, či by som nenapísal niečo aj pre nich a – pre deti. Viac neviem, teda – čo s pôvodným textom podnikli. Ja som na ňom neskôr trochu popracoval. Chcel som si udobriť matku mojej dcéry, tak som im, vždy keď som zavítal, niečo pekné prečítal. Potom sa text posunul opäť do dramatickej roviny, keďže sa dostal do rúk už spomínanému rómskemu režisérovi. Tak sa akčná bábková hra, venovaná všetkým Mikulášom, Ježiškom, Dedom Mrázom a Hugo Bossovi dostala na dosky, ktoré znamenajú svet. Respektíve Žilinu a tamojšie Bábkové divadlo. Rozprávka sa následne zapáčila aj ľuďom z literárnych kruhov. Je to výzva. Aj ja som bol dieťaťom a mal som z mnohých rozprávok traumu či neidentifikovateľné pocity, ktoré sa môžu v neskoršom veku prejavovať určitým druhom správania. Aj tomu vďačím za to, čím som. Deti sa museli „strašiť“ odjakživa. Zakomplexovaní jednotlivci, v porovnaní s presýtenými deckami narobia – nielen v budúcnosti – určite menej škody.
* Vaša webstránka je v súčasnosti azda najlepšou (seba)prezentáciou slovenského spisovateľa. Z textov necítiť veľké vplyvy cyberkultúry a informačných technológií. Je to preto, že pre vás je prioritou, na ktorú sa sústredíte a ktorú modelujete, ľudský príbeh?
– Najvýznamnejšími a zároveň najobľúbenejšími príbehmi sú z hľadiska ľudstva prirodzene príbehy o ľuďoch – v tomto teda nemôžeme poprieť kvality biblie. Sci-fi nám z tejto perspektívy môže maximálne poskytnúť iba ak kulisu, ktorá na troskách starého sveta rozvíja určitú fabulu. Ja sám sa nebránim akémukoľvek žánru, veď niečo vzdialene pripomínajúce priestor či poetiku sci-fi som už publikoval, niečo ešte len dozrieva na harddisku môjho personálneho kompjútra. Vo všeobecnosti ma ale táto predstava zastúpená dnes kultúrou hudobných videoklipov dosť rozčuľuje. Jeho vyprázdnená idea našu dobu predstihuje už natoľko, že môže zvádzať na slepú cestu, do falošných ilúzií o ružovej hmlovine budúcnosti. Ja radšej stojím na zemi a robím z mojich čitateľov nanajvýš bláznov, ale nie stroje.
* Istý denník nedávno odmietol uverejniť vašu poviedku pre jej údajnú nevhodnosť, časť kritiky krúti hlavami nad pestrým jazykovým výrazivom a zobrazovaním násilia vo vašich textoch, k tomu sa pridalo anulovanie vášho víťazstva v Poviedke LCA 2004... Ako vnímate, že sa (vám) dejú takéto veci?
– Denník iba dokázal svoju liberálnosť. Žiaden z inkriminovaných textov neobsahoval vulgarizmus, ibaže zobrazoval prítomnú realitu či pocit z nej v trochu tmavších odtieňoch. Priznávam: v mojej tvorbe teror vystrkuje rožky spoza každého rožku a aj sa tu prelieva možno o trochu viac krvi – ale to my, Turci, máme v krvi. Pozitívnych javov je na svete dosť, stačí otvoriť oči. Pozitívny je stereotyp. Ľudia predsa chcú „zažiť“ niečo vzrušujúce, niečo, čo je im absolútne cudzie, vzdialené. Tak im to umožňujem. Pokiaľ ide o vulgarizmy – v tomto smere sme ďaleko za niektorými inými národmi, keby len národmi – aj za opicami. Práve tí, čo neustále vytýkajú vulgarizmy, sú vulgárni. Jediné, čo im je blízke a známe, sú oplzlé slová, a to podstatné im uniká. A stále čosi melú o pozitívnych hodnotách. Tvorca však nemusí deformovať neutešenú realitu, aby obšťastnil či zmenil svet. Veď ja osobne som mohol byť už dávno niekde inde, keby som myslel len na seba a podriadil sa tradícii či trendom.
* Známejšie boli vaše prozaické texty. Ako to, že poetická knižka vyšla skôr? Má v tom prsty vydavateľ, bolo poetických textov viac, je to vaša osobná preferencia alebo to malo celkom iné príčiny?
– Je jednoduchšie napísať báseň ako širší epický text. Báseň máte od jej zrodu pred sebou celú; vidíte ju od hlavy po päty, preto sa s ňou ľahšie manipuluje. Navyše nemusí silou-mocou dávať na prvý pohľad akýkoľvek evidentný zmysel. Aj zo strategického hľadiska bolo, myslím, pre mňa výhodnejšie začať poéziou ako naopak.
* Hravosť, nutkanie meniť, tvarovať, vyťažiť z jazyka jeho dreň tým, že šokovou terapiou zmením zaužívané výrazy, prekvapivé vyzlečenie, odhalenie slova, z ktorého sa tým z neutrálneho stáva invenčné, prekvapivé, to všetko charakterizuje debutovú zbierku Kosť & Koža. Zarezonovala dobre, bude ju nasledovať skôr či neskôr ďalšia zbierka?
– Skôr neskôr ako skôr. Ale už teraz môžem s istotou povedať, že pôjde o ďalšiu „egoterickú“ zbierku s názvom Rytier bez baasne a Hany, ktorou budem zároveň kódovať i kodifikovať novú písanú podobu jazyka. Nasledovať bude určite aj mnoho ďalších básní, no ja si nikdy a nič vopred neplánujem. Snáď iba to, že by som rád ochutnal aspoň raz v živote ľudské mäso.
* Inklinácia k vizuálnemu, výtvarnému má viditeľný odraz vo vašej poézii, v niektorých prípadoch tematizuje vaša poézia samotný tvorivý akt: ,,vytetovať ďalšie znamienko ošklivosti", ,,premietam v duchu detstvo na stenu". Na zdobenie kože sa pýtať nebudem, ale čo by ste si zavesili, prípadne máte na stene zavesené?
– Mám okno.
Zhovárala sa Zuzana Ferusová
