Rozhovor s básnikom a prekladateľom Jánom Gavurom

Literatúru by som učil aj zadarmo

Rozhovor s básnikom a prekladateľom Jánom Gavurom

Vysokoškolský učiteľ, básnik a prekladateľ Ján Gavura sa narodil v Poprade roku 1975. Vyštudoval odbor slovenčina a angličtina na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity a odbor katolícka teológia na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí (KU Ružomberok). Ako odborný asistent na Filozofickej fakulte vyučuje literárnu históriu, teóriu a metodológiu. Vydal básnické zbierky Pálenie včiel (2001) a Každým ránom si (2006), prekladá z angličtiny (S. Heaney, J. Sutherland-Smith, R. Welch a ďalší), naposledy C. A. Duffyovú pod názvom Nesvätá žena (2006). Je ženatý a v čase, keď vznikal tento rozhovor, poslal nám do redakcie správu: ,,Už je tu. 11. 1. 2007 o 17. 17 v Prešove. Našej tretej princeznej sme dali meno Elenka. Doma ju netrpezlivo čakajú Hanka a Paula. A ja, samozrejme.“

* Od vydania tvojho debutu Pálenie včiel, za ktorý si dostal Cenu Ivana Kraska, uplynulo päť rokov. Čo sa odvtedy v tvojom živote zmenilo a aké korekcie by si dnes urobil na svojej prvej knihe?

– Viem len o jedinej korekcii. V knihe som prehliadol jedno nespisovné slovo, ktoré by som dnes rád zobral späť a nahradil ho správnym výrazom. Tuším však, prečo sa pýtaš na „korigovanie“. Pálenie včiel je inou, v niektorých ohľadoch náročnejšou knihou ako druhá zbierka – Každým ránom si. Pálenie včiel si vyžaduje hľadanie vhodného spôsobu uchopenia, a tým na seba prijíma riziko, že recepcia tejto zbierky bude nedostatočná. To riziko som však musel podstúpiť. Zatiaľ čo v prvej pristupujem k básni z pozície jazyka a semiotiky, v druhej zbierke z pozície obsahu, myšlienok a ideí.

* V akom slova zmysle? Aký je podľa teba rozdiel medzi semiotickým a obsahovým prístupom?

– Semiotický prístup sleduje vzťah jazyka a skutočnosti, možnosť slova a básne ako média sprostredkujúceho významy, krása metafory takejto básne je v jej originalite, výraze, otvorenosti viacerým interpretáciám. Pri zdôraznenom myšlienkovom uchopení poézie sa hovorí o vzťahoch sveta a jazyková realizácia sa dostáva do úzadia. Metafora takejto básne sa usiluje byť presná a interpretačný kľúč sa doplňuje z našej skúsenosti. Vtedy si povieme: áno je to tak, len doteraz som si to neuvedomil. Prechod medzi jednotlivými prístupmi je voľný a niekedy ťažko oddeliteľný.

* Si vysokoškolský pedagóg, básnik, prekladateľ, otec rodiny. Popri doktorandskom štúdiu si stihol vyštudovať druhú vysokú školu. Ako sa tieto roly dopĺňajú, respektíve, dá sa v takomto zhone vôbec žiť?

– Niekedy je toho naraz priveľa, ale rád žijem na doraz. Je príjemné uvedomovať si, že sa nepremrhal ani okamih nášho vzácneho času. Štúdium druhej vysokej školy, katolíckej teológie v Spišskej Kapitule, bolo náročné popri zamestnaní a rodine. Myslím si však, že to bolo nesmierne prospešné štúdium a jeho dopad v mnohom ešte neviem presne doceniť. Pre prácu v škole aj pre môj súkromný život však považujem za nevyhnutné dopĺňať si vzdelanie vo viacerých odboroch: v psychológii pre jej aktívny vzťah k riešeniu ľudských problémov a vysvetlenie našich motivácií, vo filozofii pre naznačenie možností ľudského myslenia, v teológii, lebo učí, že „prvé má byť prvé“ a dáva nášmu životu večnú (eschatologickú) orientáciu a v umení pre vynikajúce príklady všetkých predošlých náuk (aj posledný citát je vlastne verš, od Cz. Miłosza). Bez tohto štvorlístka sa podľa mňa nedá prežiť (naplno).

* Tvoj debut bol prijatý pozitívne, menšie výhrady boli voči jeho prílišnej sofistikovanosti, sémantickej „preťaženosti“. Druhá zbierka sa mi vidí čitateľnejšia, nie však menej ambivalentná. Je komunikatívny posun vedomý, alebo súvisí s faktom, že človek (básnik) sa časom usiluje byť presnejší a paradoxne aj menej zložitý?

– Kritické ohlasy boli veľmi opatrné, vyhýbavé alebo sa sústredili na niečo iné ako na jadro poézie. Nemyslím si však, že by išlo o náročnejšiu poéziu ako napr. u Osamelých bežcov, konkretistov či Rúfusa v zbierke Zvony. Aj po piatich rokoch som si istý, že pri písaní Pálenia včiel som volil legitímnu cestu a je len otázkou času a chuti (s možnosťou nikdy), kedy sa niekomu bude chcieť v knihe hľadať. Zjednodušenie v druhej knihe súvisí s tým, že ľudské skúsenosti zaznamenané v básňach sú nám bližšie a spoločné.

* Čo si myslíš o porovnávaní nielen tvojho debutu s cudzím vzorom? Každý má predsa svojho Válka, Buzássyho, Laučíka... 

– V 21. storočí je ťažké nepodobať sa na niekoho. Aj napriek jedinečnosti máme zrejme stále veľa spoločného. Podobnosť môže byť epigónska, keď neprináša hodnotu, býva však aj typologická, vychádzajúca zo zhodného videnia sveta. Ak niekto čerpá z  kresťansko-antického základu, len ťažko sa ubráni podobnosti so staršími duchovnými autormi.

* Si jedným z najvýraznejších kritikov súčasnej slovenskej poézie, mnohé texty svojich generačných rovesníkov neprijímaš pozitívne.

– Ďakujem za vyznamenanie, viem, že nelichotíš často, o to viac si cením tieto slová. Zdá sa však, že pravdivejšie by bolo hovoriť v minulom čase. Napísal som už síce takmer stovku recenzií, z toho 90 percent boli hodnotenia poézie, v posledných rokoch sa však k recenziám dostávam sporadicky. Dôvodom je, že píšem čoraz pomalšie a že sa môj produkčný kontakt s literatúrou presunul k teoretickým, historickým a prekladovým priestorom. Žiaľ, čítanie súčasnej slovenskej literatúry je nesmierne skľučujúce. Predovšetkým kvalitou a nedostatkom podnetov, ktoré by ma zaujali. Pred časom som urobil rozsiahlejší výskum básnickej tvorby autorov z mojej generácie (Romboid 3 a 4/2002) a jeho prínos pre mňa bol minimálny. Keď sa teraz venujem tvorbe moderných metafyzických básnikov (Miłoszovi, Szymborskej, Silanovi, Grochovi) alebo tvorbe Heaneyho, Novomeského či Buzássyho, akcelerácia smerom ku kvalite je závratná. Trvá síce istý čas, kým sa čitateľ k tejto svetovej špičke priblíži, len čo sa však ocitnete za prvotnými prekážkami, otvorí sa vesmír.

* Nestalo sa ti, že by ťa autorstvo limitovalo pri posudzovaní diametrálne odlišných poetík?

– Autorstvo ma nikdy nelimitovalo. Naopak, dovoľovalo mi často presnejšie pochopiť autorovu stratégiu, kódovať texty aj odhaľovať, o aké zisky tvorcom išlo. Vyskúšať si, čo znamená vytvoriť „niečo z ničoho“ (princíp poésis), je pre mňa skúsenosť na nezaplatenie.

* Čomu sa ako literárny kritik usiluješ vyhnúť, respektíve, čo sa ti v cudzích recenziách zdá neprofesionálne?

– Prvé čítania sa usilujem absolvovať bez kontextového rámcovania. Nechám dielo prirodzene plynúť, aby sa mi postupne ukázala jeho hodnotová orientácia, stratifikácia dôležitých a minoritných motívov a poetické preferencie. Toto považujem za jadro poriadnej recenzie. Za neprijateľné považujem povrchné prebehnutie textom bez úsilia o konvergenciu (niekedy sú však knihy také zlé, že sa to naozaj nedá) a za nezvládnuté považujem recenzie, kde sa spolu s odborným posudzovaním mieša balast, ktorý má predstavovať zasvätenie do zákulisných tajov literárnej (de)mág(og)ie. Vidím za tým pokus o vybudovanie si imidžu prísneho kritika literatúry a jej pomerov. Nemožno nič zlé namietať voči kritike založenej na presnom pozorovaní a pravde. Imidž má však vyvolať zdanie, že ktosi je viac, ako mu prirodzene prislúcha. Meno recenzenta je značkou vo svete názorov a vybudovanie si príslušnej pozície trvá dlho, dlhšie ako pri dielach primárnej, umeleckej literatúry. Veľa by o tom vedel hovoriť J. Bžoch, V. Mikula a napokon aj ty. Imidžoví kritici sa podobajú politikom v nedeľných debatných reláciách, kde sa navzájom protichodné strany „žoviálne osočujú a obviňujú“. Prenesené do literárneho priestoru: títo recenzenti si kompenzujú jednak nedostatočnú štylistiku a jednak pocit menejcennosti. A pritom je poctivá práca recenzenta rovnako dôležitá a aj náročná ako tvorenie hodnotného literárneho diela.

* Nie je to dávno, čo si sám študoval na prešovskej filozofickej fakulte, kde teraz pôsobíš ako odborný asistent. Vnímaš nejaký posun u študentov alebo u učiteľov?

– Literatúru by som učil aj zadarmo (platiť by som si dal len za tie nepríjemné administratívne úkony). Dokonca som si na to tak zvykol, že väčšinu tém a otázok svojich literárnovedných výskumov musím predostrieť ako súčasť seminárov a prednášok. To, že niekomu sprostredkovávate slovami čosi, čo len cítite a tušíte, vás posúva ďalej. K mnohým z mojich pozorovaní a objavov som prišiel na vyučovaní na univerzite, niekedy aj s prispením poslucháčov. Za to im touto cestou ďakujem. Literatúra sa za posledných pätnásť rokov dostala na okraj záujmu, ľudia majú viac možností, ako sa realizovať a tráviť voľný čas. Čítanie a písanie umeleckej literatúry je do veľkej miery záležitosťou talentu, no naše školstvo ráta s tým, že literatúru môže chápať každý. Z vyučovania literatúry na školách sa stávajú predovšetkým dejiny literárnych udalostí a výkonov, súhrn nespojitých mien, názvov a dátumov, ktoré majú so samotným umeleckým textom a zážitkom z neho veľmi málo spoločné.

* Ku ktorým osobnostiam z literatúry a literárnej vedy sa hlásiš?

– Literatúru si neviem predstaviť bez troch vynikajúcich osobností literárnej vedy: Milana Hamadu, Stanislava Rakúsa a Albína Bagina. Všetci traja predstavujú vzácnu symbiózu literárnej teórie, histórie a kritiky. Čítanie literárnych diel týchto pánov – vedcov má nielen teoretickú precíznosť a hĺbku, ale zároveň aj ťah na aktuálnu a univerzálnu hodnotu. Pri recepcii ich vedeckých prác nám je odrazu jasné, že literárna veda je právoplatnou vedou a že v nej platia zákonitosti, ktorých nedodržanie vedie k narušeniu ideálneho obsahu alebo tvaru literárneho diela. 

* Na základe akých kritérií si vyberáš preklady a čo ti dáva prekladanie literatúry?

– Prekladanie poézie ma nesmierne napĺňa. Je to niečo ako riadená tvorba; predloha je ako vodiaca čiara, ale zároveň poskytuje veľkú slobodu. Ten, kto chce napísať vlastnú knihu, sa na začiatku vždy ocitne pred prázdnou stránkou a tento ohromný priestor vie poriadne zaskočiť. Pri preklade odpadá strach z prázdneho miesta, prekladateľ sa skôr obáva, že to, čo číta a následne píše, nemusí byť tým jediným alebo najvhodnejším ekvivalentom. Prekladanie prináša rovnakú radosť ako vlastné písanie, sprístupňuje niečo utajené. Pracujete a venujete časť svojho života niekomu, kto je pre vás výzvou, prípadne vaším doplnením. Medzi výzvy môžem určite rátať prekladanie Seamusa Heaneyho, ktorý je v mnohých ohľadoch preložiteľný len približne. Veľmi zaujímavé bolo prekladanie populárnej britskej poetky Carol Ann Duffyovej (Nesvätá žena). Pri prekladaní jej poézie som sa musel nanovo pozerať na svet, a to očami ženy takej odlišnej odo mňa a mojich názorov. No a som rád, že sa po niekoľkých rokoch vraciam k prekladaniu básní Jamesa Sutherlanda-Smitha, pretože tento aberdeenský rodák žijúci dlhodobo na Slovensku dokázal do svojich veršov vložiť veľa múdrosti a skvelých postrehov, nezriedka o jedinečnej slovenskej povahe.

Pripravila Marta Součková