Vyhľadávanie
Báseň zostáva čistým štítom
Hovorí básnik a prekladateľ Ján ŠVANTNER
Ján ŠVANTNER sa narodil 24. 9. 1949 v Banskej Hodruši, po maturite v Žarnovici vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na FFUK v Bratislave. Vydal básnické zbierky O snežnom srdci (1972), Hviezdny úder (1975), Neviditeľná hudba (1980) a Lampa (1986). Do literatúry sa zapísal aj významnými prekladmi (Ch. Baudelaire, P. Valéry, J. Cocteau, J.-P. Sartre, A. de Saint-Exupéry, N. Boileau, Y. Bonnefoy). Ján Švantner je nositeľom viacerých ocenení (okrem vydavateľských cien aj Cena Jána Hollého 1994, Pocta K. Strmeňa, Cena Slovenských pohľadov za poéziu za rok 2004) a zakladateľom medzinárodného festivalu frankofónnej poézie Cap a l´Est, ktorý sa každoročne koná v Banskej Štiavnici.
* Vždy som vás vnímala ako bytostného lyrika, u ktorého je poézia plne krytá životom. A ak je život, banálne povedané, ustavičným nachádzaním a strácaním, cítite to takto v poézii? Alebo v nej čosi stratíme, aby sme to vzápätí – v celkom inej podobe – našli, lež kdesi inde a inak, ako sme čakali? Viete ho vnímať ešte ako snom presýtený džbán? Je taký život, je taká poézia, ste taký vy sám? Je vo vás ešte želanie vyspievať si dušu pod stromy?
– V poézii, zdá sa mi, by nemala platiť primitívna účtovnícka logika, vyjadrená v kolónke má dať/dal alebo stratil/našiel. To je dobré pre kšeftárov, handliarov s textami nevynímajúc. Poézia – ak je tvorbou, a nie postmodernistickým zívaním – je vždy stavbou neviditeľnej hory, na ktorú musíme vystúpiť. Výstup môže byť uskutočnený v jase alebo v úplnej tme, to je jedno. Ale musí byť! A čím ostrejšie sú hrany, ktoré oddeľujú básnickú tvorbu od triviality pragmatického a technokraticky naskrze degenerovaného sveta, tým lepšie pre poéziu a tým horšie pre básnika. Nehľadajme harmóniu vo svete, ktorý ju nikdy nepoznal, nehľadajme rovnováhu so svetom, ktorý si ju nezaslúži a ktorý o to ani nestojí. Výraz snom presýtený džbán je z obdobia, keď som ešte hľadal harmóniu. Hľadal som hlbinnú, absolútnu rovnováhu. Azda som ju aj našiel, keď o nej tak zľahka hovorím.
* Mnoho vašich básní – najmä z prvých dvoch kníh O snežnom srdci a Hviezdny úder – sprevádzajú venovania konkrétnym osobám, žijúcim i nežijúcim. Ak si teraz čítate svoje staršie básne, ako vnímate ich spojenie s konkrétnymi menami; predstavujú pre vás vzácnu spomienku, alebo akoby to ani nebol tento svet?
– Venovania sú dosť ošemetná vec. Pripútavajú báseň v priestore a čase k určitým reáliám, k ľuďom, ktorí sa môžu pominúť (lepší prípad) alebo sa môžu zmeniť na nepoznanie (to je ten horší prípad). Báseň sa nesmie stať vazalom toho, komu je venovaná. Moje venovania, ktoré spomínate, boli vždy výrazom vrúcnosti, možno naivnej, ale čistej.
* „Dlho som hľadal slovo, / presné a čisté... slovo neohmatané, a pritom čisté,“ píšete. Akýmsi emblematickým pojmom pre vás zostáva čistota – v srdci, v sebe, vo vzťahoch, v slovách i mlčaní. Ak je pre vás naozaj dôležitá, čo ju dnes pre vás zabezpečuje? A ako si ju zachovať?
– Keď som báseň Slovo, z ktorej citujete, čítal na medzinárodnom festivale poézie v Kanade, presnejšie v Quebecu, v mestečku Trois-Rivières, uvedomil som si rozdiel medzi naším a tamojším kultúrnym prostredím, a rýchlo som ju zmenil na zreteľnú sebairóniu, čo zabralo, a čítanie tejto básne (vo francúzštine) som musel viackrát opakovať. U nás je to inak, u nás je hľadanie (a nachádzanie) čistoty slova tým najvnútornejším a najpríznačnejším úsilím takmer všetkých básnických generácií. Ani slovenskej poézii nechýbal a nechýba vtip, svieža a prenikavá obraznosť, ale ani pochybnosť a úzkosť. V zovretí histórie, ktorou slovenská poézia prešla, je to obdivuhodná výdrž. Tejto tradícii som bytostne verný. Vyslovil som časť tajomstva, na ktoré sa pýtate.
* Od akoby zhlboka vyvretých textov ste sa už v nateraz ostatnej zbierke Lampa, no najmä v časopisecky uverejňovaných básňach dostali k zhlboka vyzretým básňam trpkosti, kde „z krivých zrkadiel -- iných niet – popol veje“. Ako znášate, keď rovno vedľa vás, dávajú „suchý kvet do vázy“, bez vône, bez farieb, bez nežnosti? Predstavuje dnes pre vás poézia aj možnosť nie obrany krásy, lež obžaloby tých, ktorí na ňu siahajú? A ide ešte o krásu?
– Urobili ste časový skrat, lebo medzi Lampou a básňami, ktoré som uverejnil v Slovenských pohľadoch, pretieklo dosť vody nielen v Dunaji. Napriek tomu máte pravdu. Trpkosť ako výraz zrelosti, dajme tomu básnickej zrelosti, je zákonitá, je nevyhnutná, je takpovediac nezmeniteľná... Suchý kvet do vázy je každodennosť pseudoskutočnosti, v ktorej sme a v ktorej musíme žiť. Niekto si to uvedomuje a niekto nie. Básnik nemá na výber. Inak je to iba priekupník, postmodernista. Nejde mi o obranu, napríklad o obranu krásy, ale nejde mi ani o obžalobu. Kohože mám obžalovať? Nie som žalobca. Som viac, som ten, čo neodpúšťa ani sebe. Čo mi pamäť siaha a čo viem, básnici nikdy neboli žalobcami v právnom zmysle slova. Oni sami boli obžalúvaní, pochybne a pokútne súdení a reálne trestaní, perzekvovaní a neraz i žalárovaní a vešaní. Teraz sú na Slovensku trestaní nevšímavosťou a tupou ľahostajnosťou. Sú vysotení na perifériu tzv. lepšej spoločnosti. Napriek všetkým obmedzeniam a úskaliam báseň zostáva čistým štítom. Je to nebezpečná zbraň ako každé šťastie, s ktorým ľudia nevedia žiť. Je veľmi podobná láske, ktorá sa nám marí v diaľke, a pritom je v nás.
* Ako výrazný prekladateľ z francúzskej literatúry máte za sebou hodnotné tituly, spomeňme Boileauovo Básnické umenie, výber z poézie J. Cocteaua Obrazy a sny a predovšetkým Baudelairove Kvety zla. Po nich ste siahli v čase, keď s ich transponovaním do slovenčiny mali už skúsenosti tvorcovia ako E. B. Lukáč, P. G. Hlbina, K. Strmeň, v knižných výberoch J. Kostra či J. Števček. Ako sa vám na takomto pozadí prekladalo a nazdávate sa, že súčasní mladí básnici by si znova mohli Baudelaira preložiť pre seba? Ako sa pozeráte na problém aktualizácie v básnickom preklade? Za všetkých, ktorí sa na tejto rovine pohybujú pomerne smelo, spomeňme Ľ. Feldeka, ktorý neváha aj Shakespeara v Sonetoch obohatiť celkom súčasnými asociáciami.
– Francúzska poézia mi bola oporou v čase, keď som bol v hnusnom obkľúčení, ba v zovretí veršovou a útočnou ideologickou makalatúrou. Z tejto opory sa u mňa vyvinul vzťah k francúzskej poézii, ktorý pretrváva dodnes a môžem s istotou povedať, že sa nikdy nezruší. Napokon, je to najbohatšia a najvýznamnejšia poézia európskeho Západu. Baudelairovská lektúra, s ktorou som žil od mladosti, musela u mňa zákonite prerásť do prekladu, čiže do pokusu uchopiť Baudelaira v slovenčine. Ten pokus mi vyšiel a vyšiel mi čistým spôsobom. Čitateľská rezonancia môjho Baudelaira bola až prekvapivo úžasná (tri vydania v krátkom čase) a trvá dodnes. A prekladateľský kontext, ktorý uvádzate a v ktorom sú zašifrované podstatné vývinové pohyby vnútri slovenskej poézie, mi nebol prekážkou... skôr naopak, lebo slovenskú poéziu mám v krvi... Možno by bolo treba zmapovať ohlasy Kvetov zla v celej slovenskej literatúre. Nájdeme ich u Novomeského, u Rúfusa, pravdaže aj u Lukáča a Kostru a v dielach ďalších našich autorov. Slovenská poézia je originálnou a autentickou spojnicou medzi západným (francúzskym) básnickým myslením a jeho východným (ruským) európskym protinožcom. Treba si to konečne uvedomiť a podľa toho sa aj správať k slovenskej básnickej tvorbe. Keby sa stalo to, čo naznačujete, totiž to, že by sa mladí slovenskí básnici (A kdeže sú? A sú vôbec?) začali hlbšie zaujímať o Baudelaira, bol by som spokojný a želal by som im veľa invencie a majstrovstva. Znamenalo by to, že postmoderna zastala, zhrdzavela a konečne skapala. Znamenalo by to návrat k najčírejším prameňom poézie a k čistému, hlbinnému videniu vecí, bez ktorého sa básnik nezaobíde. S aktualizáciou treba v preklade nakladať veľmi opatrne. Do poézie to doniesli viťúzi z divadla a filmu. A často vidíme, že filmová (aktualizovaná) podoba diela je na celé míle vzdialená od jeho originálu. Vidíme, že je to paškvil a nepodarok, ktorý dodatočne zdôvodňujú rozliční teoretici a iní šarlatáni. Do básnického prekladu by to nemalo prenikať a prekladatelia by mali hľadať cestu, ktorou ide svetlo do hĺbky originálu a zároveň aj do súčasnosti v tom najširšom zmysle slova. Som presvedčený, že na tomto základe je postavená tradícia slovenského umeleckého prekladu. Padol mýtus či – presnejšie povedané – roztrúsená fáma, že slovenské preklady sú o stupienok nižšie ako napríklad české. To už dávno neplatí a v mnohých prípadoch sú slovenské preklady presnejšie, účinnejšie a lepšie.
* Charakterizuje vás kritická náročnosť rovnako pri výbere autora na preklad, ako aj pri prekladaní samom. Pri práci neobyčajne sviežo a invenčne pracujete s jazykom, využívajúc všetky jeho objavené i skrývané polohy. Ako sa – v úsilí zachovať hĺbku a krásu originálu – odpútavate od súčasného plytkého jazyka médií, bezobsažného jazyka ulice, neumeleckej všednosti?
– A práve tu sa vynára jedna z podstatných funkcií poézie a predovšetkým básnického jazyka: Postaviť mocnú a nepresiaknuteľnú hrádzu medzi autentickým žijúcim jazykom a verbálnym balastom, ktorým nás každý deň, každú hodinu zaplavujú médiá, ktorých zhubný vplyv na slovenčinu je očividný. Báseň vždy vyvierala z hlbín jazyka. Bola to záruka jej životaschopnosti, ako aj reč bola vždy cibrená v poézii. Básnický preklad sa tak stáva obranným valom pred nájazdmi troglodytov, ktorí vyliezli z jaskýň, aby obsadili priestor, meniaci sa pred našimi očami na kopu hnoja. Je to konštatovanie, ktoré by som radšej nikdy nevyslovil. Bránim sa proti tomu hnevom, uvzatosťou... a jasnou mysľou.
* Takmer čerstvý je váš preklad poézie francúzskeho básnika Yvesa Bonnefoya, lyrika, ktorému sa časopisecky venoval aj Jozef Mihalkovič, knižne vyšiel v roku 1967 vo výbere a preklade Michala Bartku. Bartko v doslove píše o Bonnefoyovom úsilí o „omladenie slova“, o jeho návrat k akejsi „svätej nevinnosti“. Pociťujete tohto básnika tak aj vy? Ako ste koncipovali svoj výber, prihliadali ste aj na spomínanú knihu?
– Pokúsim sa odpovedať čo najstručnejšie. Bartkov preklad som nikdy nemal v rukách, hoci o ňom viem. Bartko prekladal Bonnefoya v období, keď tento básnik mal za sebou iba prvé tri knihy poézie. Kdesi v časopise som náhodou zachytil dve či tri básne v Mihalkovičovom preklade, ale nič to pre mňa neznamenalo. Je to pre mňa irelevantné a nepodstatné. Podstatný je pre mňa vždy originál a kontext, v ktorom je autor so svojím dielom zasadený. To sú pre mňa dva najvýznamnejšie momenty, ktoré určujú moju ďalšiu prácu. Básnické dielo Yvesa Bonnefoya som tak mohol uchopiť celistvo a mohol som urobiť výber, ktorý dá čitateľovi komplexný obraz o celej básnickej tvorbe tohto autora. Je to v podstate uzavreté dielo. Básnik Bonnefoy sa narodil v roku 1923, a to znamená, že som mal k dispozícii všetko, vrátane esejí, rozhovorov a prekladov. Bonnefoy preložil do francúzštiny takmer celého Shakespeara. Bartkov preklad z roku 1967 je teda iba upozornením, avšak vzácnym upozornením na tohto výnimočného básnika. Z Bonnefoya sa časom vyvinul jeden z najväčších zjavov európskej poézie. Je to komplexná univerzálna osobnosť, ktorej unikátne dielo je hlboko zrastené s najvýznamnejšou básnickou tradíciou od Baudelaira cez Mallarmého a Valéryho až po súčasnosť. Preklad tohto diela bol náročný z viacerých hľadísk. Predovšetkým to bolo hľadisko, ktoré by som nazval vecným. Musel som pristupovať k prekladu s poznaním mnohých reálií z oblasti filozofie (sám Bonnefoy je pôvodným vzdelaním filozof a matematik), antiky, výtvarného umenia a psychológie. Takisto rytmicko-metrický pôdorys jeho básní je dosť komplikovaný. Bonnefoy zakomponoval napr. alexandríny do jednej básne spolu s voľným veršom. V preklade to môže vyznieť ako neumelosť alebo ako zlé, chybné prečítanie originálu. Napokon som to riešil asonanciami, sporadickými rýmami a tým, čo ja nazývam ozvučením a scelením celého textu básne. Podľa reakcie čitateľov, medzi ktorými sú aj recitátori, herci a hudobníci, ktorých poznám a ktorým som knihu venoval, môžem usudzovať, že to bolo správne riešenie. Tento preklad, ktorého sa ujala Literárna nadácia Studňa a najmä pán Miloš Ondrus, brat nášho veľkého básnika Jána Ondruša, znamenal pre mňa nóvum v tom, že som vkročil do súčasnosti francúzskej poézie, hoci práve v tomto básnikovi som opäť objavil bohatstvo tradície a vývinovú kontinuitu francúzskej poézie.
* Vaše Balady (SP 7 – 8/2005) svedčia ani nie tak o zúfalstve zo sveta mocných a tupých, ako skôr o odvahe vzoprieť sa mu. Vaša poézia vždy okrem krehkých snivých obrazov prinášala aj moment vzbury, živelnej, prudko nadýchnutej, akoby rozčesnutej vôľou žiť aj so „srdcom, ktoré trhajú“. Čo vám dodáva silu, nádej, možno vieru?
– Teda žeby ste mi vy, poetka slovenská, dávali ľahké otázky, to povedať nemôžem. Kde beriem silu, vieru? A či ja viem, kde ich mám brať? Hlúpi vedia všetko, múdri premýšľajú. Chcem patriť do tej druhej kategórie, a tak budem premýšľať spolu s vami. Poďme k tým mojim baladám, ktoré uverejnil básnik a šéfredaktor Štefan Moravčík v Slovenských pohľadoch. Nebudete mi veriť, ale ja si to vydanie úprimne vážim a cením. Jednak preto, lebo Slovenské pohľady majú absolútnu váhu v dejinách slovenskej literatúry a sú najstaršou vychádzajúcou literárnou revue v Európe a jednak preto, lebo viem, že Štefan má cit a zmysel pre ozajstnú poéziu. Vravíte o zúfalstve a ste veľmi blízko k pravde. Lenže svet mocných a tupých si to neuvedomuje, to musíme za nich urobiť my, musia to urobiť ľudia, ako ste vy alebo ja. Zvolil som si villonovskú baladu, lebo táto básnická forma sa mi vidí primeraná, aktuálna a zároveň trvácna ako drahý kov. V posmechu, trpkom smiechu a irónii je skryté zúfalstvo, ale zasa v zúfalstve, ktoré ste dobre vystihli, zasvieti iskrička smiešku, ktorá nám nedovolí padnúť. A vzbura a odpor s tým zákonite súvisia. Na druhej strane krehkého a nežného obrazu je víchrica a búrka. Som zvedavý, či poézia bude sledovať tieň zúfalstva až po okraj priepasti, do ktorej sa rúti svet. Bol by som šťastný, keby poézia vedela sceliť rozkálané bralá a keby vedela zastaviť temnú ničotu, ktorá pohlcuje človeka. Viem, že to činí od čias mýtov a antiky, ibaže dnešní ľudia akosi stratili zrak i sluch. Počúvajú bľabot a vidia besy. Kedy v sebe pocítia hrejivú pieseň, ktorá ich privedie k prameňu večného života?
Pripravila Viera Prokešová
