Rozhovor s básnikom a prekladateľom Jozefom Mihalkovičom

Poézia pomáha človeku žiť

Rozhovor s básnikom a prekladateľom Jozefom Mihalkovičom

Jozef Mihalkovič (30. 1. 1935 Veľké Kostoľany) –študoval na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach, pracoval ako chemický inžinier, neskôr ako redaktor v literárnych časopisoch (Revue svetovej literatúry, Romboid), v Čs. rozhlase, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Vydal básnické zbierky Ľútosť (1961, Cena Ivana Krasku), Zimoviská (1965), Kam sa náhlite (1974, cena ZSS), Približné položenie (1978), Príležitostné básne (1988), 20 básní (2000). V roku 1972 vyšiel výber Albá a v roku 1985 výber Plodnosť.

Je aj známy prekladateľ. V roku 1958 participoval na vydaní výberu z poézie Demiana Bedného Môj spev a v roku 1976 na vydaní výberu mladej bulharskej poézie Chvíľa slnka. Okrem toho preložil – Robert Desnos: Od mramorovej ruži k ruži železnej (1965), Henri Michaux: Lazar, spíš? (1968), Blaise Cendrars: Elastické básne (1970), William C. Williams: Asfodel (1974).

* Vo výbere Plodnosť, ktorý zostavil Štefan Strážay a obsahuje vaše prvé štyri zbierky, ste charakterizovaný ako „pútnik skutočnosti hľadajúci jednotu jej tváre“. Cítite sa tak stále?

– Ja som sa za pútnika skutočnosti nevydával, ale uznávam, že je to zaujímavé priblíženie. Dalo by sa dokonca zovšeobecniť a povedať, že každý človek podľa toho, čo robí a nerobí, svojím spôsobom putuje skutočnosťou. Vec sa dostáva do iného osvetlenia v súvislosti s písaním. Skutočnosť nie je čosi, čo je tu k dispozícii, čo možno ľahko získať alebo jednoducho vyfasovať. Existujú pozoruhodné, priam klasické formulácie, ktoré problém vystihujú ako fenomén: skutočnosť sa vydobýva, vyzískavame ju zo suroviny života asi ako sa ťaží kov z rudy. Je nepredstaviteľné ocitnúť sa v kontakte so skutočnosťou bez vlastného pričinenia, samospádom, bez rizika, bez toho, aby sme sa namáhali, za niečím uvzato išli alebo sa niečoho zúfalo domáhali.

* Ide teda o to, vydobyť zo všetkého čo možno najviac a vtesnať do slova, ak sa dá, aj celý svet?

– Ste trochu hrrr. Netreba mať veľké oči. Keď píšeme, ide o to, zvoliť pravé slová, pokúšať sa uchopiť a vysloviť to, čo v nás väzí. Treba vedieť aj nevedieť. V hre je aj presnosť pomenovania a trpezlivosť pri hľadaní primeraných prostriedkov. Keď sa to podarí – povedať čosi, čo sme chceli povedať – vždy je to tak, že povieme v skutočnosti viac. Štefan Strážay v jednej svojej básni našiel pre tento jav nasledujúce slová: „Niečo hovorím ja a niečo reč.“

* Približujeme sa k tomu, čo by sa dalo nazvať jedinečnosťou výpovede. Ako teda vnímate to, že mnohí autori dnes suplujú túto jedinečnosť premysleným, no predsa len lacným šokom? Nebojíte sa o jej ďalší osud?

– Nadobudol som skúsenosť, že už len chcieť napísať báseň stačí na to, aby sme ju pochovali. Báseň sa pýta na svet, ohlasuje sa a mali by sme pri jej uchopení postupovať opatrne, aby sme ju nezakríkli alebo nepomýlili. Šokovať básňou nie je zakázané, ale malo by sa to skôr prihodiť, ako sa o to usilovať nasadzovaním fanfarónskych alebo ľahtikárskych gest a nevážnym narábaním s prostriedkami reči. Vyvolanie šoku nemôže byť pri písaní cieľom. Aspoň ja takto uvažujem. Okrem toho, najskôr aj autor básne by mal byť prekvapený tým, čo našiel.

Ďalší osud poézie? Nie som pesimistom, ani katastrofikom. Verím, že poézia pomáha človeku žiť. Nemali by sme ju preto pozbavovať takých atribútov, ktoré jej umožňujú túto jej misiu napĺňať.

* Veľa vašich posudzovateľov sa zhodne na tom, že jedna z najlepších kníh, aké čítali, sú Zimoviská. Strážay sa raz vyjadril, že pre neho „najkrajší dokument“ predstavuje zase zbierka Ľútosť, so všetkými atribútmi, ktoré prvé knihy mávajú. Ktorá je vaša obľúbená?

– Neviem, či to môžem povedať a vztiahnuť na jednu knižku. Čosi na tom je, že vydanie prvej knihy je veľkou udalosťou v živote autora. Prinajmenšom v prípade, ak sa mu knižka vydarí. Ja som si dovtedy, kým som knihu nevydal, nebol istý, či budem písať básne, či to budem vedieť, či tie básne budú naozajstné a či budem môcť počítať s ich uverejnením. Vydanie debutu bolo pre mňa markantným povzbudením. Verím, že v každej zo svojich kníh by som vedel vyčleniť skupinu básní, spĺňajúcich moje predstavy. Som taký – okolitý svet potrebujem prežívať na vlastnej koži, vonkajšie skutočnosti sa u mňa dostávali aj do básne. Ľútosť bola prvá knižka, prvý raz som mal možnosť uvedomiť si, do istej miery aj overiť, že sa to dá, vyjsť zo skúsenosti, prepodstatniť ju, dostať sa nad ňu, aj nad seba. Takéto autorské uvedomenie som v druhej knižke, v Zimoviskách, vystavil ešte väčšiemu materiálovému náporu. Išiel som až na pomedzie istej exaltovanosti, najmä v básňach reflektujúcich mladý manželský život. Pri stretnutiach s čitateľskou verejnosťou v knižniciach i školách som mal príležitosť presvedčiť sa, že som sa nemýlil. I počas nedávnej cesty vo Francúzsku niektoré z básní tohto cyklu vyvolali spontánny ohlas najmä medzi mladými ľuďmi a študentmi. No na druhej strane s každou napísanou knihou sa musíme vedieť rozžehnať, lebo veď ona viaže priestory intimity, v ktorých sa akiste budú odohrávať a chcieť zabývať nové básne, nové emócie, nové skutočnosti.

* No ak to porovnávame takto – je pravda, že vaše prvé dve knihy sú ešte spojené s Trnavskou skupinou, no po tretej nastal výrazný zlom. Nebolo to práve kvôli presťahovaniu?

– Celkom isto sa dá povedať, že nastal zlom. Lebo veď udalosť, akou presťahovanie (z mesta na vidiek alebo naopak) bezpochyby je, nevyhnutne musí znamenať zmeny (v živote, v nazeraní naň, vo všetkom možnom). Trnava je i nie je vidiekom, podľa toho, odkiaľ sa pozeráme. No a mestský život Bratislavy je predsa určujúcim fenoménom s platnosťou pre celé Slovensko (civilizačným, národnohospodárskym, kultúrnym). Áno, bolo tu čosi ako predel, zaznamenaný koniec koncov aj holými biografickými dátami. Otras v rodinnom živote vyvolal vtedy nevyhnutnosť zmeniť pôsobisko, opustil som prácu v cementárni, presťahoval som sa do Modry, potom do Trnavy, odtiaľ do Bratislavy a napokon opäť do Modry. Vždy aj so zmenami zamestnaní (pôsobenie v Múzeu Ľ. Štúra v Modre, v literárnej redakcii rozhlasu, v Romboide, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ). O súvislostiach písania a Trnavskej skupiny asi toľkoto: toto zoskupenie sa zakladalo na priateľstvách, nie na plnení programu, s výnimkou spoločne zdieľanej požiadavky, ktorej sme zostali verní všetci bez rozdielu – báseň musí byť básňou. Trnavskú skupinu nik nerozpustil, rozpustila sa v literárnych aktivitách v priebehu rokov. Časom sa skupina neformálne „rozšírila“ o sympatizantov z radov vrstovníkov a viacerých mladších autorov. Súdržnosť zoskupenia vyplynula podľa mňa z odlišnosti individualít. Každý bol iný. No a komunikovali sme ako rovní s rovnými, s individualitami, akými bezpochyby boli Ján Šimonovič so Štefanom Strážayom, Marián Kováčik s Vojtechom Kondrótom, Miki Kováč s Jožom Mokošom, Rudo Sloboda, Vlasto Kovalčík. K najhodnotnejším rezultátom pôvodného programu, ktoré sa podarilo uviesť do života, bolo prekladanie a písanie pre deti. Tichým priaznivcom aktivít bol Miroslav Válek, ale i Mihálik, Turčány a Rúfus, ktorých totálne prekladateľské výkony znamenali pre všetkých ohromne mnoho. Museli sme byť dobrí, lebo sme sa im chceli vyrovnať a museli sme sa od nich odlíšiť, lebo sme chceli zostať samými sebou. K dedičom tohto veľkého imania ja počítam i Moravčíkove a Hevierove autorské i prekladateľské suverénne opusy, je to vyjadrenie môjho osobného pohľadu. Aj Osamelí bežci cez princíp zdôrazňovania nesformulovanej subjektivity vyjadrovali svoju potrebu sebaodlíšenia, práve tak ako na ňu poukazuje aj ich primknutie k odkazu Antoina de Saint-Exupéryho. V individuálnej polohe je takáto demonštrácia evidentná napríklad u Františka Andraščíka, ale aj u Jána Švantnera.

* Keď sa na chvíľu vrátime k tým zmenám, u vás došlo aj k posunu lexiky; prvé knihy boli akoby „viac poetické“ na rozdiel od ďalších „skôr epických.“  

– Poetický element si vždy vyžiada v básni protiváhu elementu nepoetického, inými slovami komplementárny prvok ako pozadie a naopak. Ja som napríklad využíval útržky rozhovorov, zlomky prísloví a podobne. Šimonovič veľmi originálne exponoval v istom období poetické slovo „luna“ (odkazujúc na Lorcu) alebo epiteton „dáma“ (s odkazom na Keatsa, resp. Alexandra Bloka) a učinil ich neoddeliteľnou súčasťou svojej poetiky v danom období, čím v skutočnosti docielil prostredníctvom vysokej štylizácie presah do odlišných kultúrnych prostredí a období s príslušným rezonančným efektom. Pravdaže, rozhoduje nie izolované slovo, či slovné spojenie, ale vzťah medzi nimi.

* Tak či tak, veľa záleží na čitateľovi. Ako si toho svojho predstavujete vy?   

– Nedám si povedať ani nič nahovoriť. Neverím tomu, že sa poézia nečíta. Viem, o čom hovorím. Ja čítam poéziu každý deň. Všetko tomu nasvedčuje, že básne sa píšu a neprestanú písať, aj sa čítajú a ďalej budú čítať. Vo Francúzsku napríklad nikdy nevychádzalo toľko poézie ako teraz. Myslím si, že aj ctitelia a prívrženci nových „komunikačných“ techník sa časom, prinajmenšom časť z nich, vráti k čítaniu. Nijaký derivát internetu, nech akokoľvek modifikovaný, nenahradí bezprostrednosť čitateľského či osobného kontaktu. Básne sa neprestanú čítať a písať dovtedy, kým sa budú ľudia dorozumievať vo svojom jazyku.

* Miroslav Válek raz označil budúcu cestu poézie ako realistickú. Akú by ste jej prisúdili vy?

– Moja skúsenosť v priebehu rokov a období, vrátane toho najnovšieho, takéto vyjadrenie potvrdzuje. Rozmýšľam takto: poézia je súčasťou života, z neho vychádza, k nemu sa vracia. Z tejto závislosti ju nemôže vyviazať nik a nič – okrem reči. Poéziu naozaj možno urobiť aj z podstaty, zo samotnej reči. Ibaže by to znamenalo rovnicu, ktorá nemá riešenie. Pripomínalo by to situáciu odsúdeného na smrť. Tým sme sa dostali späť k zneniu vašej otázky: áno, realizmus. Ja by som iba dotiahol pomenovanie: integrálny realizmus.

* Máte tému, ktorú ste ešte nespracovali, ku ktorej by ste sa rád vrátili?

– Nepíšem básne tak, že by som sa obzeral za témami. Dám na konkrétnu chvíľu s jej situovanosťou, jej počasím, jej dychom. Čítam, čítam všetko možné, pomáham v záhrade, varím, zájdem nakúpiť, prebehnúť sa so psíkom, chodievam do viníc i do lesov, sledujem vzdelávacie programy v televízii, Super kvíz i Milionára, dokumentárne programy, prírodopisné snímky. Občas film. Počúvam hudbu, sledujem dianie vo výtvarnom umení, národopis. Ale cez toto všetko, pri písaní počítam s očakávaním, že ma chvíľa a báseň podrme za rukáv a ja len musím dať pozor, aby som bol prichystaný všimnúť si ju, vyjsť v ústrety.

* Myslíte si teda, že poézia je všade okolo nás, treba jej vedieť len správne načúvať?

– Treba s ňou diskrétne počítať. Treba s ňou žiť, nakoľko je len možné, nezahatávať jej prístupové trasy.

* Možno sa opýtam trochu smelšie, ale čo je potom poézia?

– Neviem vám poskytnúť priamu odpoveď. Ale čímsi ako hľadaním odpovede na ňu v mojom mene je, dúfam, moje písanie.

* V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch ste svoje dielo rozšírili aj o prekladateľskú činnosť. Teória prekladu je jedna vec, ale čo skutočný akt prekladania. Je medzi nimi veľký rozdiel?

– Prekladanie a teória prekladu sú naozaj dve veci, dve rozličné sféry. Má svoju logiku, že istá vzájomná oboznámenosť, znalosť problematiky a predstava o tom, ako vlastne stojí otázka, sa predpokladá. My sme začali prekladať hneď od začiatku. Už som o tom hovoril, prijali sme to za svoje. Dopoviem to – so zameraním na odhodlanie potenciálnych alebo už i verifikovaných potenciálnych posíl. Prekladanie je okrem iného veľmi vážny, nenahraditeľný spôsob cibrenia, pociťovania a moderovania reči s jej zapájaním v jej predstavových reťazcoch záväzných skutočností. Každý, kto píše, mal by aj prekladať. Patrí to podľa môjho najvnútornejšieho presvedčenia k nevyhnutnému vybaveniu autorskej hygieny. Toľkoto pre túto chvíľu.

* Viem o vás, že nedávno ste boli vo Francúzsku na podujatí s názvom Literárny autobus, kde ste sa snažili predstaviť našu literatúru.  Ako vnímate po tejto skúsenosti kontinuitu slovenskej literatúry, resp. poézie vzhľadom na tú svetovú?

– Vyspelé európske literatúry a kultúry majú čo ponúknuť, čo ukázať takým, ktorí chcú vidieť a dozvedieť sa. Na každom kroku sme sa stretávali so živými aktmi aktívneho prístupu. V knižnej kultúre, kultúre predaja kníh, knižničnej kultúre, vo vydávaní kníh pre deti. uskutočnilo sa množstvo stretnutí s najrozličnejšími skupinami čo do zamerania i veku. Francúzi sa neostýchali položiť priamočiaro a bezprostredne ľubovoľné otázky literárne i neliterárne. Ja som vo svojom príhovore pri viacerých stretnutiach zopakoval – slovenská poézia neprišla dávať francúzskej  poézii lekcie z písania ani čítania. Prišla jej povedať: „Musím ťa milovať, lebo som sa od teba veľa naučila, ale chcem, aby si vedela, že som tu, že som vyrástla a nebojím sa rozmýšľať vlastnou hlavou.“

Po jednom takomto programe, bolo to tuším v Štrasburgu v reprezentatívnej knižnej predajni, som sa obrátil na mladú ženu, vedúcu jedného z knižných oddelení, s otázkou, ako sa jej páčilo stretnutie. Všetko sa prekladalo. A ona mi bez rozpakov napísala na bulletin, čo bol poruke: Sme vám povďační. Stretnutie ma veľmi zaujalo, pretože bolo celkom neformálne, celkom živé. Slovenčina je pre mňa objavom. Očarila ma. Do skorého videnia.

Pripravil Radoslav Tomáš

Foto Peter Procházka