Počúvaj iba svoju dušu

Martin Vlado sa narodil 7. februára 1959 v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako docent na Technickej univerzite. Knižne vydal básnické zbierky Prskavky (malé básne do tmy) (Odkaz 1997), Kafédrála (sen ortodoxného kávičkára) (Interart 2000), Park Angelinum (Agentúra K 2001), Insomnia (dvojzbierka s P. Bilým, Interart 2003), Muž oblačného dňa (VSSS 2003) a Obnovovanie kvetu (VSSS 2006). Časopisecky okrem poézie a aforizmov publikuje aj prózu. Nedávno mu vyšla kniha poviedok Mestský pustovník (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov).

 

Rozhovor s básnikom a prozaikom Martinom Vladom

Počúvaj iba svoju dušu

Martin Vlado sa narodil 7. februára 1959 v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako docent na Technickej univerzite. Knižne vydal básnické zbierky Prskavky (malé básne do tmy) (Odkaz 1997), Kafédrála (sen ortodoxného kávičkára) (Interart 2000), Park Angelinum (Agentúra K 2001), Insomnia (dvojzbierka s P. Bilým, Interart 2003), Muž oblačného dňa (VSSS 2003) a Obnovovanie kvetu (VSSS 2006). Časopisecky okrem poézie a aforizmov publikuje aj prózu. Nedávno mu vyšla kniha poviedok Mestský pustovník (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov).

* Prežil si dosť búrlivú mladosť, pred rokom 1989 si ako mladý, nekonformný inžinier píšuci básne bol tak trochu postavou z románov Vladimíra Párala...

– Môj život bol miestami naozaj dosť dobrodružný. Vyskúšal som si aj rolu rukojemníka, keď nás s kamarátom v lete 1989 zajali v striptízovom bare v najhorúcejšej štvrti Paríža. Nemali sme čím zaplatiť za to, čo sme skonzumovali a videli. Kamarát za dramatických okolnosti, o ktorých nie je náležité sa tu rozpisovať, musel napokon použiť dolárové zásoby, ktoré mal nachystané na prvé dni emigrácie. Neviem, či som bol niekedy tak trochu aj postavou z Páralových románov. S Páralom som sa však v 80. rokoch stretol. V Ústi nad Labem, v Páralbare hotela Bohemia, alebo hotela Vladimír, už neviem. V Ústí som bol týždeň na služobnej ceste a so spisovateľom sme si za ten čas vymenili niekoľko nemých pohľadov. K ničomu väčšiemu (alebo menšiemu?) medzi nami nedošlo.

* Kým ťa neobjavil Vojtech Kondrót, vôbec si nepublikoval. Aké to bolo písať básne len tak?

– Príjemne, veď som ich písal pre dievčatá. Mnohé z nich sa tvárili, že ich to zaujíma, no mával som aj pocit, že som sa týmto, ako muž, u nich totálne odpísal. Vtedy som skúšal hľadať aj iného adresáta pre svoje básničky, napríklad Nové slovo. U Vojtecha Mihálika som neuspel, ale neskôr, u Vojtecha Kondróta, áno.

* Kondrót ťa neskôr posmelil aj do knižného debutu a potom si sa už rozbehol... Patríš skôr medzi básnikov, ktorí sa nemôžu sťažovať na nezáujem čitateľov. Počúvaš často názory kolegov a známych na tvoje knihy?

– Myslíš kolegov z práce? Nie, s nimi na tému „moje knihy“ nediskutujem. O tom, že mi nejaké knižky vyšli totiž ani nevedia. Sú to väčšinou technokrati, beletriu nečítajú. A známi? Tí sú predsa na to, aby ťa chválili. No od ľudí, ktorí vedia kde je sever, vždy rád privítam aj pravdu o svojom písaní. 

* Tvoje verše sú „také smutné“ a tvojou častou témou osamelosť či nostalgia. Jozef Bžoch dokonca písal v súvislosti s tebou o životnej nenaplnenosti. Poznám skôr melancholické a solitérske stránky tvojej povahy. Je aj tvoj život podobný ako tvoje básne?

– Som solitér s citom pre ženskú dušu. Vychovávali ma dve ženy – matka a babka. Dobre som sa vedel porozprávať s dievčaťom, či ženou, a to mi zostalo dodnes. Mužský svet mi nič nehovorí. Nemal som mužský vzor, hoci som vyrastal v úplnej rodine. Otec bol vojak z povolania, nikdy nebol doma, a navyše, keď k nám aj občas zavítal, nebol to ten rodinný typ, ktorý vezme syna na futbal, hokej, učí ho lyžovať, bicyklovať alebo ho so zanietením zasväcuje do tajov motora. S odstupom rokov som mu však vďačný práve za toto. Dovolím si citovať veľkého Košičana Sándora Máraia, ktorý na margo samoty v Knihe byliniek napísal: „Iba ten, kto sa skutočne odhodlal byť samotárom, koho v hĺbke duše táto samota netrápi, iba ten je silný. Nesmieš byť emotívny, ani v niečo dúfať. Nakoniec musíš umrieť, nezabudni na to. Čoho sa teda bojíš? V čo môžeš dúfať? Ak si verný svojej práci, ani smrť proti tebe nič nezmôže, kým svoju prácu nedovŕšiš. Nezabudni na to a ostaň smelo samotár.“ No a či je môj život podobný ako moje básne? Jeden psychiater, ktorého priezvisko ho k tomu priam predurčuje, skúmal osobnosti spisovateľov prostredníctvom ich diel. Neviem, či sa vŕtal aj vo „vnútornostiach“ svojho menovca Kafku, a neviem ani k akým záverom vo svojich výskumoch dospel. Jedno však tuším: v tom, čo napíšeš, musíš byť asi viac či menej prítomný.

* Smrť je rovnako jednou z tvojich nosných tém. Obávaš sa smrti?

– Pamätám si na tetku z prízemia nášho činžiaka. Stála ráno v bráne len tak naľahko, vonku husto snežilo a schyľovalo sa k bielym Vianociam. Skrátka, romantika ako vyšitá. Keď som okolo nej prechádzal rozhodila rukami ukazujúc na tú krásu: „A toto šicko mam raz opuščic?!“ Je to presné! Lipnutie na živote, nie strach zo smrti alebo z toho, čo bude potom.   

* Tvoja autorská postava je neodmysliteľná bez Košíc. Čo pre teba znamená toto mesto?

– V Košiciach som sa narodil. A vyzerá to tak, že raz tu aj zomriem. Košice sa objavujú v niekoľkých mojich básňach. Žiješ teraz v Madride, ja ta tiež občas zájdem. Ten košický Madrid je libresso na Vrátnej ulici. Neďaleko domu, v ktorom býval Karol Pém. V Košiciach je ešte Štokholm, Amsterdam, Kembridž, Zlatú Prahu zrušili. Majster Feldek má verš: „Cestovať nemusí, kto miluje“. V Košiciach platí: Cestovať nemusí, kto pije. Košice mám rád, ale Košice si ma pokojne môžu odmyslieť – nič sa nestane.

* Aký je tvoj názor na takzvaný literárny život? Potrebuješ ho k písaniu?

V literárnej kritike na jednu svoju knižku som si prečítal, že nie som básnikom a iba tak obškuľujem v závetrí. Som vzdušné znamenie, pochopil som: odohráva sa to veľmi ďaleko odo mňa. Z času na čas sa však rád nechám presvedčiť na komornú čítačku. Z času na čas ma aj pozývajú, čo ma vždy poteší.

* V živote aj v literatúre si akýmsi mestským pustovníkom... Čo ti dáva publikovanie tvojich veršov? Vedel by si si predstaviť svoj život bez písania?

Ktosi povedal, že ak nemusíte, nepíšte. Už rok, či dva, nemusím básne. V poslednom čase píšem výlučne prózu. Poviedky. Krátke vecičky, ktoré mi robia radosť.

* Máš rozdielne pocity pri písaní prózy ako pri písaní poézie?

– O prózu sa pokúšam dávno, len som ju nepublikoval. Prvý cyklus krátkych próz s názvom Lomová mechanika mi uverejnil Slovenský rozhlas až v roku 2004. Nepozorujem rozdielne pocity pri písaní prózy a poézie, ktoré by stáli za zmienku. V inej literárnej kritike som si prečítal, že moje básne sú akési mikropríbehy v krátkych riadkoch. A mikropríbehmi, či mikropoviedkami je aj väčšina mojich prozaických textov.

* Konečne vyšli knižne aj tvoje prózy v zbierke Mestský pustovník. Aká je genéza tejto knižky?

– O vydaní próz som začal uvažovať asi pred tromi rokmi. Grant na vydanie knihy sa podarilo vydavateľovi získať na druhý pokus. Kniha teda začiatkom jesene vyšla. Texty vznikali postupne a za päť-šesť rokov sa ich nazbierali dve desiatky. Nechcel som ich do knihy len tak nahádzať, už dávnejšie som mal istý koncept, ako by rukopis mohol vyzerať. Niektoré texty do tejto mojej predstavy nezapadali, v knihe sa preto neocitli všetky. Aj v prípade prozaického debutu som teda zostal verný útlosti svojich predchádzajúcich básnických zbierok. Azda najvýraznejšou variáciou všetkých príbehov je ich postava – vekom zrelý muž, ktorý je raz vysokoškolským profesorom, inokedy zase psychicky narušeným invalidným dôchodcom, raz je to hrdina bezmenný, zatiaľ čo v inej poviedke má meno. Vždy je to však outsider. Hádam najmarkantnejšie sa to prejavuje v poviedke Mŕtvi sa smejú s nami. Jej hrdina je navonok úspešný v zamestnaní, má však komunikačný a adaptačný problém odlišného jedinca, ktorý ho vykoľajuje z profesionálnej dráhy. Radšej sa venuje pozorovaniu ľudí v krčmách, píše, má problémy s alkoholom... V spomínanej poviedke táto postava totálne rezignuje na spoločenské postavenie a s priateľom z detstva Marcelom, ktorý je správcom cintorína, trávia čas medzi hrobmi. Tento spôsob spomaleného žitia na cintoríne je paradoxne intenzívnym prežívaním každodennosti, ktoré protagonistom príbehu uzdravuje duše.

* Mária Bátorová v súvislosti s tvojimi prózami píše, že jej pripomínajú atmosféru filmov Krysztofa Kieslowského. Ako ty vnímaš vzťah medzi tvojimi krátkymi prózami a filmovými príbehmi?

– O vzťahu medzi mojimi krátkymi prózami a filmovými príbehmi som nikdy neuvažoval. Mária Bátorová sa zaoberá komparatistikou, možno preto tie prirovnania ku Kieslowskému alebo Davidovi Lynchovi. Možno mala na mysli atmosféru niektorých textov (mrazivé znehybnenie okamihu v poviedke Žart smrti, o ktorom mi hovorila, možno pustota a osamelosť, výraznosť detailu?...), neviem. Uviesť túto pasáž z posudku profesorky Bátorovej na zadnú časť obálky knihy by bol možno dobrý marketingový ťah. Na moje želanie sme od toho upustili; na zadnej obálke je uvedené len to najnutnejšie o autorovi, a tak je to, myslím si, v poriadku. Keď som pred vyše desiatimi rokmi držal v ruke svoju prvú knižku, mal som veľké oči. Keď som pred niekoľkými týždňami držal v ruke čerstvo vytlačeného Mestského pustovníka (hoci aj tentoraz ide o debut), boli to predovšetkým pochybnosti.

* Viem, že tvojimi obľúbenými slovenskými básnikmi sú Válek a celá tzv. Trnavská skupina, básnici a aforisti Janovic, Gregor, máš rád Štrasserovu poéziu aj poéziu možno nie veľmi známych básnikov, ako sú napríklad Pavol Suržin alebo Karol Pém. Ktorí prozaici ťa ako čitateľa najviac oslovili a ktorí ovplyvnili ako autora?

– Mal som rôzne obdobia. Keď som objavil Viana a jeho Penu dní, zháňal som si len tohto autora. Mal som obdobie Rusov (Dostojevskij, Čechov, Bulgakov, ale aj Iľf a Petrov). Keď som žil ešte za socializmu v Prahe (necelý rok), mal som obdobie Hrabala a zakázaných autorov. Po prečítaní knihy Psie dni som mal mitanovské obdobie. Dlho ma držal magický realizmus, nielen ten juhoamerický, ale aj náš „made in Papín“ (Václav Pankovčín). Nespomenúť na tomto mieste Milana Zelinku by bol ťažký hriech. Neviem presne, čo odštartovalo moje prvé literárne pokusy. Možno Strážayov básnický debut Veciam na stole. To ma chytilo. A minipoviedku Červ, z asi nie veľmi známej knižky 100 povídek aneb Nesplněný plán, (spolu)zakladateľa divadla Semafor, Jiřího Suchého, viem naspamäť. Nie je to veľká literatúra, ale poetika toho textu (vtipné, múdre, smutné) vyhovuje môjmu naturelu.

* V jednej svojej aforistickej miniatúre píšeš, že po fajčiarovi by mala ostať väčšia kôpka popola ako po nefajčiarovi... Čo by malo ostať po ľuďoch, ktorí sa počas života venovali písaniu?

– Tá väčšia kôpka popola? Väčšia o človečinu a veci s ňou súvisiace? To, čo v skutočnosti zostáva po človeku, okrem jeho diela, je, samozrejme, individuálne. Neskôr som mal možnosť osobne stretnúť zopár spisovateľov, o ktorých som sa kedysi učil v škole. Napríklad Vincenta Šikulu. Ten mi v Klube kúpil pivo a škatuľku cigariet, len tak do vlaku na cestu domov. Videl ma prvýkrát v živote, nemal šajn kto som, čo som, nič si odo mňa neprečítal. Povieš si: asi dobrý človek. Odpovedať na tvoju otázku vo všeobecnej rovine, ak by moja odpoveď nemala byť iba očakávanou frázou, mi je prenáramne ťažké. Nemyslím si totiž, že má zmysel živiť ilúzie o elite. A tak si pomôžem Knihou byliniek Sándora Máraia: „Ľudia s úplnou samozrejmosťou vyžadujú od spisovateľa, aby hovoril v ich záujme, lebo je schopný veci vysvetliť a vyjadriť. Spisovateľ nemôže toto želanie splniť, lebo ľudské zámery sú zvrátené a navzájom si protirečia: spisovateľ môže hovoriť vždy iba pravdu, aspoň taký by mal byť jeho úmysel. Keď ľudia dychtivo a netrpezlivo vyžadujú od spisovateľa, aby namiesto nich a v ich mene vyslovil všetko to, čo je v ich záujme, súčasne očakávajú, aby to bolo nevšedné a nezaujaté. Preto by si mal vedieť, že im nikdy nemôžeš byť po vôli: ak budeš slúžiť ich záujmom, stratíš sám seba, ak ostaneš sám sebou, stratíš priazeň ľudí, ak vyslovíš pravdu, nebudú skúmať a posudzovať to, čo si povedal, ale objavia v tvojom diele nedostatky, budú ti vyčítať, že si nepovedal to alebo ono, a budú sa dožadovať vysvetlenia, prečo si to nepovedal. Od klobučníka nikto nevyžaduje, aby vyrobil aj topánky, od obuvníka nikto nechce, aby urobil klobúk: ale od spisovateľa všetci pýtajú všetko, s rovnakou horlivosťou a netrpezlivosťou. Preto nikdy nikoho nepočúvaj, iba svoju dušu a Anjela.“

 

Peter Bilý