Vyhľadávanie
V literatúre je dovolené všetko, čo posúva a zabáva...
Hovorí básnik, prozaik, prekladateľ a publicista Peter Macsovszky
Peter Macsovszky (1966) pôsobí ako redaktor v spoločensko-politickom týždenníku Slovo. Debutoval básnickou zbierkou Strach z utópie (1994), nasledovali Ambit (1995), Súmrak cudnosti (1996), Cvičná pitva (1997), Sangaku (1998), Súmračná reč (1999) a Gestika (2001). Vydal modernistické prózy Frustraeón (2000) a Fabrikóma (2002). Objavil sa v úspešnej antológii Sex po slovensky (2004). Pred niekoľkými týždňami uvádzal do života Klebetromán (2004), ktorý vzišiel zo spolupráce s Denisou Fulmekovou a knihu Lešenie a laná (2004). Žije striedavo v Bratislave a v rodných Nových Zámkoch. Na otázky odpovedá úprimne a priamo, čoho dôkazom je aj nasledujúci rozhovor.
* Od tvojho debutu Strach z utópie (1994) ubehlo presne desať rokov, počas ktorých si produkoval jeden titul za druhým – poéziu i prózu... Dá sa povedať, že čo rok, to kniha (niekedy aj dve). Nemôžem si pomôcť, no zaváňa mi to trochu grafomanskými sklonmi, ktorými sa ani sám netajíš...
– Grafomanské sklony? Smiešne. Nechcem sa porovnávať s velikánmi svetovej literatúry, ale schválne si pozri, koľko toho napísali Balzac, Dostojevskij, Burroughs, Szentkuty. Samozrejme, moje knihy ani zďaleka nie sú také vycizelované ako tie ich. Čo to však mení na tom, že ich rovnako nečítajú ako mňa. Amélie Nothomb má tridsaťosem rokov a napísala tridsať románov. Ja som napísal trinásť kníh, z toho len jedna (Fabrikóma) presahuje dvesto strán. Ostatné majú päťdesiat, šesťdesiat alebo sedemdesiat strán. Frustraeón má deväťdesiatšesť. Keď si svoje knižky zoradím vedľa seba, vytvoria ani nie dvadsaťcentimetrový rad. Tých dvadsať centimetrov za desať rokov – hm, to je podľa teba veľa? Pre niekoho nie, pre niekoho áno. Ja by som tých dvadsať centimetrov mal radšej v nohaviciach.
* Raz si povedal: „Ezoteriku som vždy chápal ako telocvičňu, v ktorej človek zápasí so svojimi vlastnými vnútornými démonmi.“ V akej podobe sa pred tebou (v tebe) démoni zjavovali a zjavujú? Ako si s nimi dokážeš poradiť? Veď mnohí bojujú s vnútornými démonmi po celý život...
– To, že mnohí bojujú, neznamená, že musím aj ja. Čo ak som sa s nimi, teda s tými démonmi a drakmi, medzitým a medzi iným, spriatelil, uzavrel s nimi mier? Ezoterika je naozaj telocvičňa – aj so všetkými negatívnymi konotáciami.
* Básnickú zbierku Súmrak cudnosti si vydal pod pseudonymom Petra Malúchová. Pamätám si, že svojho času vyvolala značný rozruch, veď mnohí uverili, že na slovenskú literárnu scénu vstúpila nová tvár – talentovaná poetka, ktorú však ešte nikto nevidel. Bavil si sa na tom dobre?
– Povedať áno by bolo rovnako banálne ako povedať nie. A neustále sa zapodievať tým, čo je a čo nie je banálne, je nudné. Asi som uviazol v klišé nuda verzus zábava. Zábavná nuda.
* Zmenu pohlavia si zargumentoval tým, že si potreboval zo seba vyventilovať ženskú identitu a nadviazať na tradíciu Duchampa, Esterházyho či Princea – každý z nich mal svoju ženskú identitu. Súhlasím, veď už aj C. G. Jung operoval pojmami ako anima a animus, tvrdiac, že každý má kvality druhého pohlavia, a to nielen fyziologické, ale aj city, postoje, hodnoty. Ktoré ženské znaky objavuješ na sebe (v sebe), v akých situáciách sa cítiš byť viac ženou ako mužom?
– Ženou som sa cítil zakaždým, keď ma nahnali do telocvične, kde sa chlapci cítili ako muži. Jitka, ale ty nemáš čo so mnou súhlasiť, ty predsa robíš rozhovor. A keď začujem Jungovo meno, chce sa mi zívať.
* Tvoja poézia je na míle vzdialená od básne chápanej v klasickom zmysle slova. Tebe akosi zachutila hĺbková rekonštrukcia situácie, príbehu, možno trochu morbídna predstava „čerstvého mäsa“, ktoré je hodnotnejším zdrojom informácií ako povrchná znalosť vecí...
– Ktorá báseň alebo ktoré lyrické gesto nie je „hĺbkovou rekonštrukciou situácie“?
* ... Preberáme postupy od svojich predchodcov a zároveň k nim čosi pridávame. A ak navyše veríme v akúsi lineárnu postupnosť, môžeme si myslieť, že tradíciu, do ktorej sme sa zaradili, aj obohacujeme, inovujeme, posúvame po koľajniciach iluzórnej linearity. Spomínaš si na slová, ktoré si vyslovil v súvislosti so zbierkou Súmračná reč pred šiestimi rokmi? Trváš na nich aj teraz, naozaj si myslíš, že ešte je čo inovovať a obohacovať, že spomínané koľajnice pokračujú a kamsi smerujú?
– Netrvám na ničom, najmä nie na slovách. A už vôbec nie na svojich. O posúvaní: kým sme tu, pohybujeme sa. Náš pohyb nemusí mať cieľ, takže ani to nás nemusí trápiť, či je, alebo nie je kam.
* Rukopis Lešenie a laná si dokončil už pred niekoľkými rokmi, no knižka vyšla až minulý rok. Čo sa za ten čas udialo?
– Je to kniha krátkych textov, ktoré patria medzi moje najstaršie – pochádzajú z roku 1996, ale obsahuje aj texty, ktoré vznikli tesne pred jej vydaním. Rukopis ležal dva roky vo vydavateľstve a vyšiel až teraz. Pokiaľ teda ide o časové vrstvy, kniha preklenuje oveľa širšie obdobie, no koncepcia práce s kolážou a citáciami je vo všetkých prípadoch jednotná. Na jednej strane je tu prítomný experimentálny prvok, na druhej strane som sa snažil písať veľmi zrozumiteľnými, krátkymi, úsečnými a jednoduchými vetami, akoby som písal poviedku. No až také poviedkové a dejové to nie je, snažil som sa však zachovať dynamiku. Napriek tomu, že ide skôr o reflexívny text, ľudia, ktorí čítali úryvky uverejnené v Kultúrnom živote a Romboide, ho označili za napínavý, aj keď v ňom konkrétny dej s konkrétnymi postavami chýba. Názov Lešenie a laná má odkazovať na skutočnosť, že ide o náčrty alebo základné konštrukcie, na ktoré sa dá navešať príbeh. Vždy som chcel napísať čosi ako príručku alebo zbierku možných konštrukcií, na ktoré sa potom dajú navešať ďalšie významy.
* Spolu s Denisou Fulmekovou ste sa podujali na odvážny krok – zmapovať literárne a kultúrne dianie na Slovensku, presnejšie osoby, ktoré sú s týmto dianím späté. Pokúšate sa tým upriamiť pozornosť na súčasný stav v intelektuálskych kruhoch, alebo je za tým čosi celkom iné?
– Myslím si, že nejde len o odzrkadlenie súčasného stavu; klebetenie a život básnikov a bohémy je vec, ktorá je a vždy bola univerzálnejšia. S Denisou sa poznáme už niekoľko rokov, stretávame sa po kaviarňach, rozprávame a smejeme sa nad odpočutými klebetami. Tak nám napadlo tieto klebety zvečniť, fixovať. Veď je škoda, ak klebety len tak vyprchajú do priestoru. Nerobili sme to preto, aby sme sa niekomu pomstili alebo mu uškodili, ale preto, že ide o situácie na jednej strane reálne, no na druhej strane znejú úplne neuveriteľne. Povedali sme si, že na nich takmer nič nezmeníme, a predsa ľudia, ktorí ich budú čítať, neuveria, že sa také veci stali. Oporu sme nachádzali v renesančnej literatúre. Veď už Dante v Božskej komédii umiestnil kadekoho zo svojich súčasníkov do pekla a vyvolal tým škandál. Thomas Bernhard si v románe Rúbanie lesa nedal ani len takú námahu, aby trochu zamaskoval mená svojich postáv. Na Slovensku podobný „kúsok“ chýbal, tak sme sa do jeho realizácie pustili. Ja som trval na tom, aby tam bolo čo najviac postáv, pretože ma inšpiroval román Bélu Hamvasa Karneval, kde ich vystupuje okolo tisíc.
* Ako na knihu zareagovali dotknuté osoby? Zareagovali vôbec?
– S vyslovene rozhorčenými reakciami sme sa nestretli. Kto by chcel knihu a príbehy v nej obsiahnuté škandalizovať, musel by priznať, že sa tu o ňom píše. A kto by sa už priznal? Pre úplnosť treba dodať, že väčšina postáv sú koláže a fúzie a v jednej postave sú obsiahnuté aj črty z iných postáv, t. j. neraz sa dve skutočné postavy stretli literárne, fiktívne v jednej postave.
* Tri zbierky ti vyšli v maďarskom a ďalšie v slovenskom jazyku. Nie je veľa autorov, ktorí sa dokážu literárne vyjadriť viacjazyčne. Ktorý z jazykov považuješ za literárne bližší?
– Ani ja neviem, či je jednoznačne dobré, že sa prejavujem v dvoch jazykoch. Možno by bolo lepšie dôsledne sa prejavovať iba v jednom jazyku. Lenže som dvojjazyčný: maďarčina je môj materinský jazyk, v ktorom som vyrastal, rozprával som sa doma s rodinnými príslušníkmi po návrate zo školy – slovenskej. Slovenčina mala pre mňa vždy punc úradného jazyka, ktorým sa človek dorozumieva v krajine, aby sa nestratil, a maďarčina zasa punc intimity, rodinného prostredia a zároveň prenikania do kultúrneho kontextu druhého národa. Hoci v mojom prípade neviem, ktorý je ten druhý národ, či sú to Slováci alebo Maďari. Sú mi blízke oba jazyky. Po tom, čo som musel uznať, že nie som až taký talentovaný výtvarník a radšej budem písať, chytil som sa jazyka, v ktorom som cítil väčšiu gramatickú rutinu a bola to slovenčina. Samozrejme, veľmi rýchlo som zistil, že maďarčinu nemôžem odvrhnúť, pretože nie je také časté, aby človek vyrastal v dvoch jazykoch. Preto s vypätím síl venujem pozornosť aj kultivácii maďarského jazyka, snažím sa v maďarčine veľa čítať a pokúšam sa aj písať.
* Ako dvojjazyčnosť uplatňuješ vo svojej prekladateľskej práci?
– Prekladať je veľmi ťažké. Buď veľmi dobre rozumieš a cítiš kontext, z ktorého prekladáš, a potom nevieš nájsť adekvátnu gramatiku v jazyku, do ktorého prekladáš, alebo si veľmi obratný v jazyku, do ktorého prekladáš, ale nevieš odčítať všetky kontexty z jazyka. Nepochybujem o tom, že takíto prekladatelia, psychologicky cítiaci kontext jazyka, z ktorého prekladajú a zároveň sú veľmi vyzbrojení v jazyku, do ktorého prekladajú, existujú. Ale musím priznať, že ja asi medzi nich nepatrím. Preklad pre mňa vždy predstavoval skôr prostriedok obživy. Na druhej strane som prečítal kopu maďarských kníh, o ktorých som si povedal, že by bolo dobré ich preložiť. Za všetkých spomeniem Sándora Weöresa (jeho kniha A teljesség felé), Miklósa Szenkutyho, Miklósa Erdélya či Lajosa Kassáka
* Netajíš sa tým, že pred estetickou rovinou textu uprednostňuješ didaktickú. Estéti by asi protestovali, no ty asi vieš, prečo to robíš. Prečo teda?
– Literatúra, ktorá zabáva, zabáva. Literatúra, ktorá posúva, posúva. Literatúra, ktorá posúva, zabáva. Literatúra, ktorá zabáva, posúva. Je táto výpoveď len estetická, alebo len didaktická?
* Existuje niečo, čoho by si sa v literatúre nikdy nedopustil, lebo to považuješ za obludnosť? Alebo súhlasíš s názorom, že v literatúre (a v umení vôbec) je dovolené naozaj všetko?
– Je dovolené naozaj všetko, čo posúva a zabáva.
Pripravila Jitka Rožňová
Foto Fero Jablonovský
