Rozhovor s básnikom a prozaikom Štefanom MORAVČÍKOM

Čo dostaneš pri hre, ani čert nevydre

Rozhovor s básnikom a prozaikom Štefanom MORAVČÍKOM

Štefan Moravčík (l943) – rodák z Jakubova na Záhorí. Vyštudoval na FF UK v Bratislave odbor filozofia – história. Pracoval vo vydavateľstve Tatran, v Univerzitnej knižnici (kde si našiel aj druhú manželku), na Zväze slovenských výtvarných umelcov, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a teraz je šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Vydal viacero básnických zbierok – od Slávností baránkov (l969) po Motýle mukylásky (200l). Píše ,,v duchu osvietencov a buditeľov, radcov múdrych a skúsených, nezaprúc v sebe merača slovenského času, milovníka histórie a historika milovania“ (Martin Gajdoš). Ocenená bola jeho próza Sedláci. Vydal aj erotomanské hračky Mlynárka má holubičku a Mlynárka nemá holubičku. Milovanému Záhoriu sa venoval v knihách V Kiripolci svine kujú a Tajná kniha Záhorákov. Píše aj básne a rozprávky pre deti, záujem vzbudili najmä jeho Veselé potulky po Slovensku. Vyšiel mu výber ľúbostnej poézie Venušin paholok (2002). Slovník nesprávne uvádza pahorok...

* Rodné Záhorie rezonuje vo vašej tvorbe neustále. Je väzba k rodisku pre spisovateľa dôležitá aj v zrelom veku, aby dovidel na širšie obzory, no držal sa aj pri zemi, alebo je to iba zotrvačnosť a návykový zdroj inšpirácie?

– Voľakedy som napísal článok Záhorie je moje zámorie. Mala to byť vďačnosť rodnému kraju za vyberané hniezda inšpirácie. Keď som sa vypísal zo svojich jurodivých divov, mladíckych revolúcií a mal som napísané to, čo som musel napísať, otvorila sa predo mnou priepasť zvaná: Čo ďalej?! Práve leteli záhorácke vtipy a redaktor Štefan Drug ma oslovil, aby som využil vhodnú dobu a napísal knižku záhoráckych povestí. Najprv bolo veľké zdesenie: Veď o Záhorí nikde nič nie je! Stále sa ospevovali írečité kraje ako Liptov či Orava, ale Záhorie bolo pánubohu za chrbtom... či ešte nižšie. Bolo treba dvíhať upracovaných ľudí, veď okolo zeleniny treba toľko tancovať, a nikto to neocení, slovkom nepochváli. Chcel som vzdať hold, ale aj veselo nabrať, zabrať a poučiť. Aby malí Záhoráčikovia mali byť na čo hrdí, aby si v knižke našli niečo o svojom kraji a predkoch. Nasledovali návštevy knižníc, jazykovedcov a národopiscov. Bol som milo prekvapený, koľko som toho nazbieral. Dosť som sa venoval svojráznym povestiam, pesničkám i rozprávkam zo Záhoria, zatiaľ som svoje výskumy ukončil. Držím sa pri zemi, no viac ako záhorácka pôda ma ovplyvňuje môj zrelý vek – už sa nejaším, stačilo, teraz by som uvítal druhé vydania mojich knižiek. Dávno sú rozobraté. Ešte niečo tu je: na grant čaká môj Záhorácky raj, satira o záhoráckych bohoch a bohyniach, bájoslovie postavené na hlavu a uťahujúce si zo záhoráckeho ,,moráka“, nátury. Keď vydavateľstvo v Martine zoženie prachy, knižka vyjde. Ľahko sa robia dobiedzavé rozhovory, keď všetko spočíva inde, vo veľkorysosti tých, čo dávajú na naše projekty peniaze. Takže čakám, smutne kukám... Celé roky dávam do fascikla špeciálne záhorácke slovíčka, vždy, keď ma žena núti obriadiť si môj tvorivý (ne)poriadok, niečo z nich ubudne a toho slovníka sa možno už nedočkám. Je to robota pre vraha, povedal vraj Bernolák, a mne sa nechce robiť vedecký slovník so všetkým činom, ale len bláznivo milú jazykovú hračku, potechu pre milovníkov reči záhoráckej a slovenskej.

* Jazyk je pre spisovateľa nielen pracovným nástrojom, ale ako vidno, vo vašom prípade aj akousi hračkou. Môže v tom byť aj po rokoch niečo objavné, alebo je tá hravosť akýmsi koňom, na ktorom občas odcválate preč z tvrdej každodennej reality?

– V každom mužovi je skryté dieťa, chce sa hrať, povedal klasik. Ja som si povedal, že budem tie jazykové hračky a parádičky robiť pre deti, tie to nikdy neunaví. Podľa niektorých literárnych kritikov hra nepristala lyrike, nuž som ju s chuťou prenechal detským čitateľom, tam pasuje. Pre dospelákov som hru používal ako korenie – veď je dobré, keď báseň má viacero rovín, niekto si všimne obsah, iný formu, ďalší čertviečo. Mal som pocit, keď som sa hral, že robím niečo pre objavovanie tajností a fajnovostí slovenčiny, prípadne záhoráčtiny. A potom cudnosť. Po rokoch rokúcich vážnej poézie som potreboval naznačiť, že na ničom zanovito netrvám, nič nikomu netlačím do hlavy nasilu, len sa hrám, na okraj niečo poznamenávam. Práca je všetko, čo človek robiť musí, a hra je všetko, čo človek robiť nemusí, vyhlásil Mark Twain. Zmysel hry nie je vo víťazstve, ale v hre samej, pridal sa Jack London. Čo dostaneš pri hre, ani čert nevydre, hovorí naše ľudové porekadlo. Je plno duchaplností o hre a hraní sa, aj o humore. Sú to dobrí spoločníci do každej spoločnosti. S rokmi a so šírením svetovej krízy je hry okolo nás čoraz menej, ťažko len tak odcválať preč z tvrdej každodennej reality. Prichádzajú mi na um desiatky slovných hračiek a pochabostí, no už si ich nezapisujem, len sa tak sám pre seba s nimi pohrám, mám svoj súkromný slovný cirkus s parádičkami...

* Báseň zjavne môže byť nielen peknou hrou slov, ale aj etickým posolstvom. Má to však vôbec význam, keď básnika, hoci spoločensky vysoko hodnoteného ako Milana Rúfusa, hneď po smrti niektorí ignoranti roznosia v médiách na kopytách?

– Posledné Rúfusove knižky som si zvedavo prečítal a veru ma tá ich etika i poetika dostali. Sila! Odišiel veľký básnik, jeden z posledných velikánov, lebo mladí zatiaľ nesľubujú bohvieaké výkony. Dnes nie je etika a vlastenectvo ,,in“, nosí sa relativizmus, škaredosť, provokácia. V tomto kontexte je Rúfus naozaj výnimočným, neopakovateľným zjavom, jeho morálke sa dá veriť a dá sa ňou narábať, oprieť sa o ňu. Taký básnik môže byť príkladom. Jeho stotisícové náklady modlitbičiek a vysoké náklady dospeláckych kníh svedčia o tom, že to nebola márna či márnivá etika, ale hlboko zaštepila národ. Básnikov máme ako maku, môžu byť aj opojní, omamní, ale tá súhra autora s čitateľom tu nie je, ba možno sa okrem nášho barda ani nič iné z poézie veľmi nečíta. Jeho smrť bola pre mňa pamätná: zastavil som sa, načo sa bezhlavo rútiť do kŕdľa spevavcov, keď ide o niečo celkom iné, o mravný zákon, písanie zo špiku kostí. Ale aj tak si myslím, že báseň môže byť peknou hrou slov. Práve tá pestrosť poetík je zaujímavá. Veď príroda nám ukazuje a dokazuje, že čosi do seba má havran i lastovička, drozd i pinka. Takže aj básnik, ktorý si to pinká, má nárok, lebo prináša potechu ako starú metechu...

* Literatúra maľuje slovami pred čitateľom rôzne obrazy autorovho vnútorného sveta. Dôležitá je však aj vonkajšia výtvarná podoba knihy. V mesačníku Slovenské pohľady dávate priestor aj slovenským výtvarným umelcom. Nakoľko je pre vás ako pre autora dôležité obrazové stvárnenie vašich kníh? Je významným prínosom, alebo ho beriete ako povinný doplnok?

– Nemôžem zabudnúť, ako sme s výtvarníkom Dežom Tóthom dostali v Lipsku cenu za najkrajšiu knihu (Raketa so zlatým chvostom). Isteže mám rád maliarov a sochárov, ich práce nám vylepšujú obraz časopisu a knižky – najmä tie pre deti – by bez nich boli jalové a smutné. Priam počítam s účasťou výtvarníka na celkovom vyznení knihy, v texte mu našepkávam a som rád, keď sa po svojom odreaguje. Maliari sú moji kamaráti, kongeniálny Emil Sedlák či Martin Kellenberger. Doťahujú, čo je v knižke napísané, robia si krásne svoje veci, vždy potešujúca ženská krása či detské videnie sveta sa tu realizuje naplno. Moja prvá žena Božena bola výtvarníčka, liečila bláznov arteterapiou v časoch, keď ja som nemohol publikovať. Moje deti sú posadnuté umením – Mišo je sochár a Danka ilustrátorka. Obom sa darí, dcéra mi ilustruje básničky i rozprávky. Rodina žije v takomto umeleckom svete, všetko sa tu liahne pri káve, v ,,podkušovaní“, doberaní, špekulovaní o tom, čo by sa malo a dalo urobiť.

* Spolu s bratom Jozefom ste prepísali pre divadlo do ,,záhoráčtiny“ Ženský zákon, čo sa stretlo s nečakaným úspechom. Nemali ste však ambíciu napísať aj vlastnú divadelnú hru? Veď divadiel je na Slovensku dosť...

– Zdá sa, že pre Tajovského hru a jej záhorácku úpravu bol vhodný čas – ako kedysi pre tie záhorácke povesti. Žeby to bolo stálou aktuálnosťou záhoráckych frkov? S bratom sme si na tej robote pochutili, predbiehali sme sa, kto vie lepšie ,,po našém“, brat bol lepší. Ja som už pokazený bratislavčinou a čítaním, ale brat – píšuci aj pod menom Jozef Jakubovec – bol až po krk v nárečí a labužnícky vychutnával špeciality nárečia. Úspech nás oboch prekvapil, nečakali sme, že to SND bude roky hrať pred vypredaným hľadiskom. No nejde tu o nejaký otrocký preklad do záhoráčtiny, veľa vecí sme domysleli a vymysleli, napríklad Mária Kráľovičová si rozkázala, aby sme jej vystúpenia rozšírili, rozkošatili. Potom v týchto magických scénach exceluje, cíti sa – Záhoráčka – ako ryba vo vode. Je v tom veľa lásky, preto to frčí... A napísať vlastnú autorskú hru? Koľko takých sa dnes na Slovensku inscenuje? Nemám chuť písať do šuflíka. Keby ma však niekto oslovil, zvážil by som to.

* Napísali ste aj množstvo kníh pre deti, do najnovšej – Záhorácke rozprávky alebo Proč majú prasce ocase na vrcúlky (Matica slovenská 2008) ste zozberali rozprávky z rodného kraja a originálne ste ich zaznamenali. Možno rozprávkami prispieť k výchove nových čitateľov, aby raz siahli po dielach pre dospelých?

– Nie tak dávno pýtal odo mňa Maroš Bančej do Zorničky nové básničky pre deti. Nemám, nepíšem už pre deti, lebo nemám také malé deti v rodine, nemám teda momentálne prečo a pre koho. Je to pekná ilúzia, že autor si tak vychováva budúcich dospelých čitateľov. Tiež som tomu kedysi veril, no už som skeptický. Naše knižky – pre deti i pre veľkých – sa prepadávajú do priepasti, do zabudnutia, márnosť šedivá! Neviem, či je to aj v iných krajinách, no my tu sýtime hladného vlka, absurdne píšeme nové a nové veci, lenže tie zapadajú do tmy. Nikto ich znovu nevydáva, nech by boli ako dobré. Pritom nové mená sa vyskytujú vzácne, mladým sa nechce písať pre deti, naháňajú slávu – poľnú trávu. Písanie pre deti nie je akýsi únik od zodpovednosti a úlohy spisovateľa reflektovať spoločenské dianie, veď ide o budúcnosť národa. Žartom a hrou, humorom a rozprávaním dvíhať deti k slnku je dôležité. No treba siahať aj po už napísanom, keď sme zo seba vydali to ,,najsámlepšie“. Naša spoločnosť však kašle na literatúru, na deti, topí sa v iných starostiach. Zďaleka tu nie je všetko ideálne, rozumné, mohol by som do toho búšiť aj v štyroch rozhovoroch...

* Váš román Sedláci svojho času dosť zarezonoval. Neláka vás výzva napísať nový román napríklad o tom, čo sa tu dialo v posledných dvadsiatich rokoch?

– Sedláci sa nepíšu dvakrát. Je to o tej herakleitovskej rieke, do ktorej sa nevstupuje dvakrát. Je už kdesi inde. Aj ja som už inde, už po sebe dávam veci do poriadku, upratujem, bavím sa čítaním a internetom, sledujem politiku, bojím sa o chod vecí, aby všetko išlo správne a bez porúch. Ide to s vekom ako truhla...

* Nedávno ste priateľsky pomáhali mladším kolegom presadiť sa, spomeňme aspoň Koleniča či Grupača. Oslovujú vás aj dnes mladší autori? Sledujete tvorbu nových talentov a majú to dnes, pri množstve vydavateľstiev ľahšie ako napríklad pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi?

– Literatúra pre mňa nikdy nebola čímsi natvrdlým, strnulým, vznešeným, vždy v tom bolo živé mäso, atmosféra, čistá hra. Ďakujem písaniu za to, že som mohol byť blízko výborných spisovateľov, žiť aj piť s nimi, prežívať ich vzopätia a nálady, sledovať ich lásky a hriešnosti, plány a ich naplnenie. Boli to ,,bráškovia“, ako hovorí Ivan Kolenič. Boli to roky veľkých záťahov a roboty. Rudo Sloboda, Jano Stacho, Jožo Mihalkovič, Vinco Šikula... Bolo to ako v rodine, je to viac ako všetka sláva a suché riadky v slovníku spisovateľov. Stihol som ešte zažiť vyčíňanie barbarov, ale tam aj končím. Profesionálne sledujem tvorbu mladších a som vždy milo prekvapený, keď zasvieti jasný talent. Napríklad na internete som hľadal pod heslom ,,poézia", no našiel som tam básne len jedného interesantnejšieho ,,týpka“. No vždy som otvorený prívalu nových formulácií, pohľadov na svet – veď o tom aj Slovenské pohľady koniec koncov sú, že áno.

* Dosť sa tu obzeráte dozadu, ale čo ďalej? Na čom autorsky pracujete a kedy to čitateľom predstavíte?

– Už som sa tu vyspovedal zo svojich očakávaní a túžob, či možno skôr súžob. Čakám na vydanie humorného Záhoráckeho raja, aby moji čitatelia videli, že si viem zo svojich posvätných vecí aj utiahnuť, a na vydanie mám pripravený zostrih mojich abecedných básničiek pre deti. Kolenič nám raz povedal: O čom sa to tu bavíte ako spisovatelia?! Nikto o vás nevie, veď vaše knižky nie sú v kníhkupectvách, je to len číry sebastredný pocit. Je teda na vydavateľoch, aby siahli po našich knižkách a dostali ich medzi čitateľov. Dosť sa čudujem tomu nedostatku starostlivosti o ďalšie osudy už kedysi vydaných knižiek, mohli by predsa žiť ďalším životom. Lenže to už nemôžu ovplyvniť samotní autori, je to na iných ľuďoch.

Roman Kaliský-Hronský

Foto Peter Procházka