Rozhovor s básnikom a publicistom Petrom MIŠÁKOM

Hľadanie a nachádzanie istoty

Rozhovor s básnikom a publicistom Petrom MIŠÁKOM

Peter Mišák (nar. 1950 v Ružomberku) pôsobil ako učiteľ na základnej škole, neskôr ako odborný a vedúci redaktor zdravotníckych učebníc a medicínskych odborných publikácií vo Vydavateľstve Osveta v Martine, redaktor a v súčasnosti šéfredaktor Slovenských národných novín v Martine. Pre rozhlas napísal viacero scenárov pásem a poviedok. Knižne debutoval poetickou zbierkou Listovanie (1982), po nej nasledovali ďalšie básnické zbierky Deň (1989), Soľ v nás (1998), za ktorú získal roku 2000 Prémiu Paula Rusnaka ako ocenenie Svetového kongresu Slovákov za pôvodnú tvorbu, Necelé sonety o láske (2004) a najnovšia Rozhovor na ulici (2009). Vo vydavateľstve Knižné centrum Žilina mu vyšiel roku 2002 Malý slovník slovenských spisovateľov, ocenený Cenou primátora krajského sídla za významný literárny počin. Okrem slovníka zostavil aj ďalšie literárne príručky a zborníky – Skúmať vlastné slová (2000) a Profily (2005). Autorove publicistické skúsenosti čiastočne cítiť v poviedkach, ktoré vydal v knihe Pointa smrť (2007). S Petrom Vrlíkom je spoluautorom Povestí z Liptova (2009).

* Básnickú zbierku Listovanie predznamenávajú na záložke verše: ,,Prvýkrát prehovoriť, na to sa dieťa chystá rok i dva. A potom mu nedá. Musí.“  I po toľkých rokoch si myslíš, že prehovoriť vlastnou tvorbou je ten najsprávnejší spôsob, ako sa postaviť zoči-voči problémom a obhájiť ich pred sebou i pred inými?

– Na riešenie problémov a ich obhajovanie poézia, ale ani iná umelecká tvorba (nielen slovesná) nestačí. Presnejšie – nie je to dostatočne účinný spôsob na to, ako čeliť bezprostredne skutočnosti. Len ťažko by som totiž básňou vyriešil „horiaci“ termín v tlačiarni. Na druhej strane mi literatúra, teda aj vlastná  tvorba, pomáha žiť a vyrovnávať sa s vecami, ktoré sú nie ani medzi nebom a zemou, ale kdesi bezprostredne v mojom okolí. Vzťahy (lásky, priateľstvá), pocity (choroby, zdravie, bolesť, šťastie), potreby (neha, uznanie, úspech) a možno i všeličo iné, napríklad zmysel života. Čo tu vlastne chceme? Pokúšam sa na to dávať odpovede sebe samému v zbierke kontemplatívnych textov (možno „až“ básní) Rozhovor na ulici, ktorá nedávno vyšla v žilinskom vydavateľstve Knižné centrum. Vraj sú liberálne. Uvidíme, čo povie kritika...

* Od čoho ťa dokáže písanie oslobodzovať?

– Neoslobodzuje ma. Núti ma konať. Texty z poslednej zbierky som „písal“ pri chôdzi. Chodievam dosť často pešo a za takých 30 – 35 minút mi všeličo prejde hlavou. V duši treba mať aspoň jasne vymedzené, kam čo patrí, hoci zdanlivo môže ísť o neusporiadanosť. Od výčitiek svedomia z tej neusporiadanosti ma písanie aspoň na chvíľu oslobodí.

* V tvojich predchádzajúcich štyroch básnických zbierkach – Listovanie, Deň, Soľ v nás a Necelé sonety o láske – nemožno nájsť nič zbytočné. Nenapísal si nič do „vetra“, všetko v tvojich výpovediach je podstatné. Dôležité. Odôvodnené. Nelákalo ťa niekedy v poézii len tak si „zašantiť“?

– Jožo Urban mi raz povedal, že sa so mnou ľahko robí rozhovor, lebo každý „úsek“ má svoj začiatok a koniec, logiku a štruktúru. Od takého pána básnika mi to aj lichotilo. Najviac si potrpím práve na logiku výpovede. Možno som už mal vyrásť zo školy štrukturalistov, čo nás fascinovali i učili stvárňovať svet a jeho javy slovom. No šesťdesiate roky vo mne navždy ostali. Mám aj zopár textov, v ktorých novotvary a nezvyčajné spojenia prevažujú nad „kostnatou“ formou. Sú to však iba také hračky. Málokoho to oslovuje a ja sa nepotrebujem predvádzať, hoci cítim stále intenzívnu potrebu komunikácie. A keďže v písomnom prejave nie je len slovo, len text, snažím sa, aby v ňom nebolo nič zbytočné. No možno ešte príde čas, keď vytiahnem všetky tie „blčky“, „gúliky“, „čiríky“ a „koločky“ a vysypem ich na stôl. Nech sa aspoň moje vnúčatá pobavia.

* Ten, čo sa pozerá zvonku otvoreným oknom, nikdy nevidí toľko, ako ten, kto cez vlastnú fantáziu hľadí do zatvoreného obloka. Čo je pre teba otvoreným oknom a pred čím ho radšej zatváraš?

– Otvoreným oknom je  pre mňa predovšetkým neoceniteľná škola krásneho slova, pred ktorou mnohí zatvárali oči, lebo ju nepoznali. Narážam na neprekonateľný alebo aspoň dosiaľ ničím neprekonaný fenomén poézie, ktorú predstavil slovenskému svetu Laco Novomeský. A potom ešte blízkosť človeka. Tam je všetko. Hľadanie i nachádzanie akejsi istoty, ktorú sme stratili, keď sme sa prestali cítiť doma. Ktosi povedal, že domov nemáme v mieste, ale v čase. Aj preto sa ho snažím úporne nájsť. Ktosi iný povedal, že byť milovaný je veľký dar. Má to však háčik, treba o tom vedieť a predtým si skúsiť nebyť milovaný. Potom človek ocení veľkosť takého daru. Teraz som trochu odbočil, lebo okná ako metaforu som celkom nestrovil. Nuž, nezatváram. Ani okná, ani oči. Možno len pred prievanom či vetrom. Inak som asi až priveľmi otvorený a nie všade mám preto otvorené dvere. 

* Čitatelia, ktorí boli u teba zvyknutí na poetické výpovede, zrazu ostali prekvapení. Napísal si knihu poviedok Pointa smrť. Dospel si do fázy, keď ti už nestačí malá plocha poézie, alebo si sa potreboval zbaviť nahromadených často i ,,neľudských" tém?

– Niet neľudských tém. Aj zvieracie témy sú v konečnom dôsledku ľudské, ako o tom presvedčili Orwel, Krylov, La Fontaine i Záborský. Ja nie som epik, aspoň nie v  pravom zmysle tohto pomenovania. Mnohí nesú hrdý prívlastok epik ako címer, ale aj štít, za ktorý možno kadečo zakryť. Napísal i vydal som pár poviedok. Nevylučujem, že ich ešte zopár pribudne. Je to taký príťažlivý žáner – ako píšem na iných miestach, je to žáner, ktorý ma momentálne ustlané na ružiach. Usúdil som kedysi, asi pred štyridsiatimi rokmi, že nestačí len napísať príbeh, ale treba sa usilovať o esenciu príbehu; dať mu všetko, čo k nemu patrí, no zároveň ho zbaviť nepotrebných „príveskov“ a čačiek, hovorím im zbytočné rekvizity. Na to je ako stvorená metóda uberania (robia to rezbári aj sochári, keď krešú z kameňa). Jej protikladom je modelovanie textu, vtedy na príbeh nabaľuješ. Vidí sa mi, že uberať až na samú podstatu, bez ktorej už nemožno, je správnejší, presnejší postup. Pravdaže, veľmi prácny. A zdĺhavý. Aj preto sa z viacerých textov vydarí za rok najviac jeden, niekedy ani ten nie.

V poviedke Telegram ako haiku v knižke, ktorú spomínaš, je obraz, keď čerstvý otec, inak mladý politický väzeň, v duchu lieta nad Slovenskom; spomínajú sa tam aj konkrétne zemepisné názvy. „Svetové“ literatúry s tým nemajú problém. Ak sa niečo udeje v Yorku, tak sa to tak aj napíše. Len my si vymýšľame čudné názvy dedín a miest, akoby sme sa za tie pôvodné hanbili. Hovorím o beletrii, nie o historickej literatúre. Opäť som odbočil. Nuž, Jozef lieta, no zároveň kdesi v „druhom pláne“ som sa usiloval o metaforu hľadania domova. Potreby duševného ukotvenia, identifikácie a možno ešte dačoho, na čo má moderná dušoveda určite priliehavé názvy, len mne neschádzajú na um.

Ak si sa chcela opýtať na očistnú, katarznú funkciu písania, nuž áno, uznávam ju, ale nie v poviedke. Aspoň mne to funguje viac (alebo iba) v básni. A navyše to nie je nič samospasiteľné. Problému sa nezbavíš, keď o ňom napíšeš (vyrozprávaš ho, zaspievaš, vykričíš, namaľuješ, odmejluješ...). Myslím, že je to trochu povera a trochu barlička. Prečo by inak už veky rezonovala v literárnom svete sentencia, že autor píše celý život vlastne jediné dielo? A na počudovanie, tá sentencia sa viac potvrdzuje než nepotvrdzuje.

* Hovorí sa, že je potrebné písať tak, aby čitateľ čítal pomaly. Aký máš na to názor?

– Neviem, čo je čítať pomaly. Už to neviem veľa rokov. Nezamýšľal som sa nad tým. Písať treba tak, aby čitateľ rozumel. A zároveň aby mal aj možnosť vlastného výkladu. Ponúkaš mu predsa dialóg. Lenže špecifický. Máš iba slová, navyše také, čo sú už raz napísané. Prostredníctvom nich sa už nezhováraš s čitateľom, ale ho vyzývaš, aby on hovoril s tebou. Niet možnosti povedať, toto som myslel takto. Lebo potom je na mieste odpovedať otázkou, a prečo si to teda takto nenapísal?

* Si šéfredaktorom Slovenských národných novín, teraz už s týždennou periodicitou namiesto dvojtýždennej. Okrem toho si donedávna pripravoval pre rádio Regina reláciu Čriepky. Pracoval si na Malom slovníku slovenských spisovateľov, si členom predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, pracuješ v odborných porotách literárnych súťaží, do starostlivosti si zahrnul i dva literárne kluby v tvojom pôsobisku v Martine. Nezdá sa ti, že takto unikáš vlastným literárnym ambíciám?

– Existuje čosi ako synergický efekt. Na počudovanie to funguje aj pri robote, lebo časť jednej je zároveň tak trochu aj druhou, tá treťou a tak ďalej. Spresním: ako zástupca riaditeľa Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry MS mám o. i. povinnosť spolupracovať s umeleckými stavovskými inštitúciami, pričom som zároveň členom predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, čo mi umožňuje túto povinnosť plniť akosi „bezbolestne“. Podobne sa dopĺňa moje hodnotenie v literárnych súťažiach a práca v kluboch. Ako porotca musím prečítať veľa textov a dačo si zapamätať, aby sme sa vedeli so súťažiacimi aj porozprávať. Tieto skúsenosti uplatním v kluboch. Rád by som zavše sedel v kaviarni s priateľmi a hovoril o živote a tvorbe, a vôbec, trošku sa vrátil do bohémskych čias, ale nejde to. Jednak niet takej kaviarne nielen v Martine, ale ani na Slovensku, jednak niet takej partie, jednak niet času. A neunikám pred vlastnou tvorbou. Vrúcne si želám, aby som vládal a nebodaj neochorel, kým ešte mám vôľu a energiu. Keď krátko pred deväťdesiatkou zomrel môj starý priateľ a učiteľ, redaktor a fotograf Eugen Lazišťan, ktosi sa s ním lúčil slovami, že práca skracuje dni a predlžuje život. Vo všeobecnej atmosfére smútku a ľútosti mi to pripadalo ako významné, veľmi optimistické a nádejné pripomenutie si nášho miesta i údelu na zemi.

* Literatúra sa vždy usilovala presiahnuť samu seba, nejsť po vyšliapanej ceste, neopakovať známe postupy, nekrútiť sa ako tanečnica v snehovej guli, aby sa líšila zafarbením hlasu i odtlačkami prstov. Môže slovenská literatúra v kontexte s inými literatúrami spĺňať alebo už spĺňa aj tento atribút?

– Slovenská literatúra je ako každá národná literatúra nielen v európskom, ale aj širšom kontexte. Svedčí jej prívlastok mladá, hoci dve storočia nie sú málo, a moderná slovenská literatúra je ešte o štvrtinu spomenutého času mladšia. Jej vznik bol pre existenciu národa nevyhnutnosťou a šťastím bolo, že bolo na čo nadviazať, veď spisba veľkomoravských čias je mimoriadne silným impulzom (keby ju mali iní, asi by ju aj inak zúročili). Nemám rád lamentovania typu sme malý národ, máme úzku čitateľskú obec, obmedzený knižný trh a podobne. Máme, čo máme. Iní nemajú viac. Ale tá naša „úzka“ čitateľská obec sa nám povážlivo zúžila a ešte povážlivejšie zužuje. Bodaj by nie, keď neučíme deti čítať. Nie v škole, ale všade. Vysokoškoláci majú problém čítať s porozumením. O hlbšiu komunikáciu s textom sa už ani nepokúšajú. Vlastná interpretácia je v skutočnosti kamuflážou, vytvorenou spolupôsobením internetu a masmediálnych masáží (podvedomia a podbrušia). Tam je pes zakopaný, nie vo vyspelosti či umeleckej zrelosti slovenských spisovateľov. Sotva už niekto „vymyslí“ nový básnický tvar, nebodaj žáner. Ešte tak dajaký umelý „miniromán“, ktorý vraj má pôvod v rozhlase. Dávno sa však o takom tvare vie a nie je to nič iné, len obyčajný digest. Zredukovanie textu na najnižšiu únosnú (zväčša, žiaľ, už neúnosnú) hranicu. Aby to veľa nestálo a nezabralo veľa času. Ale má to robiť zázraky u poslucháčov rádia. No neviem. Máme dobrú literatúru. Európa o nás vie a o niektorých vie aj svet za Atlantikom, ba aj za Kaukazom, Uralom či rovníkom. A len v stavovských zoskupeniach je slovenských spisovateľov dnes tak zhruba do tisícky. Slušné zázemie aj pre hokejistov, nie to ešte pre spisovateľov. Nezahynieme. Budeme striedavo stúpať a upadať a opäť stúpať a tak dookola. Ako vo všetkom a ako je to aj všade inde mimo Slovenska.

Hana Košková