Rozhovor s bratislavským maďarským básnikom Árpádom Tőzsérom

Básnik sa pýta – básnik odpovedá

Rozhovor s bratislavským maďarským básnikom Árpádom Tőzsérom

Šťastný ten, kto si básne jubilujúceho Árpáda Tőzséra (nar. 6. 10. 1935 v Petrovciach na Gemeri) môže prečítať v origináli. Po slovensky ich dodnes, žiaľ, veľa nevyšlo, hoci ako básnik debutoval už takmer pred polstoročím zbierkou Mogorva csillag (1963, Pochmúrna hviezda). Okrem jediného knižného výberu z jeho poézie v slovenčine Na brehu papiera (1982) vyšlo pár prekladov jeho básní v literárnych časopisoch, naposledy v maďarskom čísle Revue svetovej literatúry 2/2010. Árpád Tőzsér nie je len vynikajúcim básnikom, je to aj výborný literárny kritik, historik, prekladateľ (českej, slovenskej a poľskej poézie, preložil napr. básne M. Rúfusa, Ľ. Feldeka, V. Holana, Z. Herberta), publicista, vydavateľský redaktor a bývalý vysokoškolský pedagóg. Za množstvo významných ocenení jeho tvorby aspoň jedna: v roku 2004 získal najprestížnejšiu maďarskú cenu, Kossuthovu. Každou svojou zbierkou básní, esejí, štúdií poskytuje pôžitok čitateľom z náročných, krásnych, neraz ironických a sebaironických textov. Jeho najnovšia zbierka básní Csatavirág (Vojnovka) čerpá o. i. z antickej mytológie.

Kto iný by vedel s týmto mnohostranným literátom urobiť kompetentnejšie rozhovor, ako on sám? Na začiatku svojej básnickej kariéry napísal programové básne Básnik sa pýta a Básnik neodpovedá, ktoré najprv vlastne tvorili celok. Druhá časť básne bola akousi parafrázou básne výsostne spoločensky angažovaného Gyulu Illyésa Básnik odpovedá a obe odkazovali na protichodnú ars poetiku.

• Ako by ste charakterizovali postavenie maďarského spisovateľa žijúceho na Slovensku podľa toho, ako ho prijímajú čitatelia? Patrí viac do maďarskej, alebo slovenskej literatúry?

– Zložitá otázka. Myslím si, že tieto dve veci momentálne nikto nemá ujasnené. Trochu iná situácia bola pred zmenou režimu, samozrejme, ani predtým nebola ideálna. Takzvanú maďarskú literatúru na Slovensku vtedy maďarská aj slovenská literatúra pokladali oficiálne za svoju organickú súčasť, a príslušní ideológovia a teoretici považovali za „zasahovanie do vnútorných záležitostí”, ak sa našimi vecami zaoberala druhá strana. Ale teraz sme upadli do opačného extrému: z povinnosti sa o nás nestará ani maďarská, ani slovenská literatúra, pozornosť si musí každý autor vybojovať sám. Takto majú menšiu šancu diletanti, aby sa dostali do centra pozornosti, no zároveň ľahko môžu zostať bez povšimnutia slovenských čitateľov aj dobrí domáci maďarskí spisovatelia. Dostali sme sa do začarovaného kruhu, v ktorom má slovenský prekladateľ maďarskej literatúry upriamený pohľad väčšinou iba na Budapešť, cez Budapešť sa teda môže dostať i bratislavský maďarský autor do bratislavskej slovenskej literatúry. Vďaka svojmu veku mám ešte priateľov aj medzi slovenskými spisovateľmi, ktorých azda zaujíma, čím sa dnes zaoberá ich maďarský kolega, na druhej strane ako maďarčinár–slovenčinár trochu poznám aj slovenský literárny kontext a zhruba viem, čo môže zaujať slovenského čitateľa vo všeobecnosti.

• Požiadala by som teda slovenčinára Árpáda Tőzséra, aby položil niekoľko otázok maďarčinárovi Árpádovi Tőzsérovi.

– Žáner autorozhovoru nie je v literatúre neznámy. Vec takto chtiac-nechtiac dostáva istý sebaironický podtón, ale môžem to skúsiť, dúfam, že pritom nedostanem schizofréniu.

• Moja prvá otázka: Keby ste sa ešte raz narodili, chceli by ste byť radšej maďarským, alebo slovenským spisovateľom?

– Veľmi ani jedným, ani druhým. Ruský Američan Josif Brodskij povedal už ako americký básnik, že s veľkou ruskou literatúrou za chrbtom je mu ľahké byť aj americkým básnikom. Toto vyjadrenie má samozrejme ten význam, že symboly a veľké osobnosti ruskej literatúry sú dobre známe aj v Amerike, preto ruský spisovateľ píšuci po anglicky nemusí zmeniť svoj hlbší spisovateľský jazyk, systém symbolov, ako vraví Derrida – svoje mýtogramy, stačí vymeniť ruskú slovnú zásobu za anglickú. Maďarský alebo slovenský spisovateľ však, ak chce niečo znamenať aj v svetovej literatúre, musí dobre poznať predovšetkým systém symbolov svetovej literatúry, vlastné mýtogramy materinského jazyka musí dávkovať postupne, aby nezakryli existenciálny a univerzálny význam jeho diela. Jestvujú, samozrejme, aj malé národy so známymi dejinami, napríklad, aby sme nezašli ďaleko, český, ale Maďari alebo Slováci, žiaľ, nepatria medzi tieto šťastné národy.

• Stredoeurópske malé národy teoreticky dobre poznajú, alebo môžu dobre poznať vzájomné systémy symbolov práve na základe totožných alebo podobných dejín. Nemali by túto situačnú výhodu nejako vo vzájomný prospech zužitkovať?

– To je teoreticky možné, ale, žiaľ, iba teoreticky, lebo malicherná žiarlivosť a chamtivosť stavajú v praxi tieto malé národy obvykle proti sebe. Takže potom, keď neuznávajú špecifické, autonómne bytie toho druhého, nevedia akceptovať ani literatúru suseda ako estetickú entitu. Jeden blízky a aktuálny príklad: nedávno vyšli v novom slovenskom preklade Karola Wlachovského poviedky a novely Kálmána Mikszátha. Vymenujme si názvy zväzkov, veď pre závažnosť problematiky si tieto knihy zaslúžia reklamu: Tvrdé kotrby, Fešáci, Slovenskí rodáci. Ale čo sa stalo! Ani Wlachovský, ktorého sotva možno obviňovať z protimaďarskosti, nemohol odolať očakávaniam pravdepodobne svojho vydavateľstva a časti slovenského čitateľského publika a – vychádzajúc z autorovho pôvodu zo slovenskej Sklabinej a z faktu, že jeho diela spracúvajú mnohokrát slovenskú tematiku – spravil z maďarského Mikszátha „slovenského“ spisovateľa. Presnejšie: maďarské, slovenské, nemecké a latinské reálie Mikszáthových diel (napr. osobné mená a priezviská) slovakizoval do takej miery, že sa z Mikszátha, ktorý ináč rád využíva intertextualitu a interlingvalitu, stal tuctový slovenský spisovateľ, čiže taký prozaik, akých má slovenská literatúra veľa. Mikszáthova revolúcia formy nespočíva v tom, že objavil Slovákov ako tému, ale v tom, že z rôznych jazykov a reálií vyvinul hravý, viacdimenzionálny maďarský jazyk, ktorý bol schopný sprostredkovať dovtedy neznáme obsahy a emócie. V maďarsko-slovenských jazykových súvislostiach experimentuje dnes s podobnou, oslobodzujúcou hravosťou maďarský spisovateľ Pál Závada, v súvislostiach slovenčiny a iných cudzích jazykov Pavel Vilikovský. Ale na takéto jazykové uvoľnenie by sme sa mali najprv oslobodiť spod našich politických predpojatostí, no v tomto momente na to nevidím veľa možností.

• Ako uplatňujete túto „uvoľnenosť“ a „hravosť“ vo svojich básňach a iných dielach?

– Začnime trocha zoširoka. Stredná Európa ako taká zanikla rozpadom rakúsko-uhorskej monarchie, ale ako kultúrny priestor žije aspoň v niekoľkých spisovateľoch, mysliteľoch ďalej. Spomedzi nich by som pars pro toto menoval teraz iba jedného, srbsko-maďarsko-židovského spisovateľa Danila Kiša, podľa ktorého charakterizujú stredoeurópsky kultúrny priestor nasledovné prvky: „organická prítomnosť (európskej) kultúry, ktorá sa prejavuje v rôznych alúziách, reminiscenciách a citátoch, pochádzajúcich z celkového európskeho dedičstva; plus uvedomelosť, ktorá ešte nepoškodzuje spontánnosť diela a rovnováhu medzi ironickým pátosom a lyrickým odstupom“. Kiša považujem za guru stredoeurópskej literatúry a trochu aj za svojho učiteľa, týmito slovami vyjadril aj moju ars poetiku. Zo stredoeurópskej malichernej žiarlivosti a nenávisti sa dá vyslobodiť iba tak, ak sa zbavíme istých častí z našich národných pút a kvázisuverenity v prospech vyššej, združujúcej perspektívy. A tu, v našich končinách je najzrejmejšou vyššou, združujúcou perspektívou stredoeurópska podoba Európy. Pre podrobné rozvinutie myšlienky tu niet miesta, ale odrazme sa od pojmov z Kišovej definície „celkové európske dedičstvo“ a „reminiscencia“. Spisovatelia veľkých európskych národov zvyčajne nehospodária z celkového európskeho kultúrneho dedičstva, ich vlastná kultúra príliš zakrýva výhľad pred nimi. Stredoeurópske malé národy (práve pre svoju „malosť”) však vidia Európu, dokonca Európu ako celok aj vtedy, keď sa pozerajú na seba, a to platí aj v prípade, že tento obraz Európy značne deformuje ich vlastná optika a špecifické reminiscencie. Aj deformácia môže byť plodná. Ba čo viac! V stredoeurópskych absurdných hrách, groteskných tragédiách, antirománoch, antidrámach, v Haškovi, Gombrowiczovi, Witkiewiczovi, Kafkovi, Mrožekovi, Hrabalovi, Kunderovi treba vidieť práve túto „deformovanú“ Európu ako celok. A dúfam, že týmto vymenovaním sa mi podarilo načrtnúť aj moju literárnu strednú Európu, čiže vlastnú a špecifickú Európu, ktorá by mohla teoreticky aj mňa oslobodiť od mojich malicherných národných predpojatostí. (Či ma oslobodzuje v praxi, to nie som kompetentný posúdiť. Ale tomu, kto by chcel súdiť, by som odporučil svoj básnický cyklus o Árminovi Mittelovi, stredoeurópskom básnikovi, redaktorovi a čudákovi.)

• Dobre poznáte literatúry strednej Európy, okrem iného aj súčasnú maďarskú a slovenskú poéziu. Aké podstatné rozdiely medzi nimi nachádzate? Ktoré posuny vo výraze maďarského (a slovenského) básnického jazyka sťažujú pochopenie a prípadný preklad? 

– Tohtoročné druhé číslo Revue svetovej literatúry je maďarské, predstavuje mnohostranne súčasnú maďarskú literatúru. Výborný maďarský básnik Lajos Parti Nagy hovorí v rozhovore pre Revue: „... v literatúre, teda v umení slova, si menej vážim referencialitu jazyka. Zaujíma ma práve jazykový automatizmus.“ Pre dnešnú maďarskú poéziu je vcelku charakteristický práve základný postoj Partiho Nagya: v prvom stupni ju zaujíma jazykový automatizmus a forma, vyberá si z významov ponúkaných jazykom a formou. (Tento typ maďarského básnického jazyka by sa dal najviac prirovnať k samoreči slovenských „barbarov“, Jána Litváka, Kamila Zbruža, ale od ich chápania ho radikálne odlišuje rešpekt voči klasickým západoeurópskym viazaným formám.) V konečnom dôsledku pôsobí táto poézia tak, že jazyk ,,píše" báseň. (Čo je, samozrejme, iba dojem, veď vôbec nie je jedno, aké zážitky ,,ja" a ,,sveta" sa lepia na jazykové formy.) Aj v slovenskej poézii vnímať podobný silný trend, ale ani zďaleka nie je taký určujúci ako v maďarskej. Na ilustráciu stačí si prečítať básnický materiál spomínaného „maďarského“ čísla Revue: ináč veľmi dobre pripravení prekladatelia tlmočia väčšinou význam, „referenciu“ a nie „jazykový automatizmus“. Jedinú výnimku tvorí asi prekladateľská dvojica Eva Andrejčáková a Vladimír Janček, nimi preložené „automatistické“ básne Endreho Kukorellyho sú takmer kongeniálne.

·        Kto alebo čo „píše“ verše básnika Árpáda Tőzséra, znak alebo význam, jazyk alebo on sám?

– Ironicky by som mohol spomenúť príslovie: kam vietor, tam plášť. Tőzsérov básnický plášť, t. j. jeho jazykové registre vejú rôznymi smermi: on chce vliezť[Z1]  do všetkých možných poetických plášťov, všetky chce skúsiť. Hlása, že aj v poézii je mnoho riešení, viera v jedinú a výlučnú formu je niečo podobné ako bigotnosť v náboženstve. On sa zúčastňuje na dianí bytia pomocou pochopenia a k tomuto pochopeniu ho miestami vedie jazykové trouvaille, objavy, inokedy práve opačne: číre intuície alebo metafyzické tušenia intelektu. Aby som to demonštroval na príklade: Ján Buzássy je mu bližší ako Ján Litvák.

·        Nakoniec by som si dovolil položiť stereotypnú otázku, ktorá nemôže chýbať z rozhovorov takéhoto typu. Na čom pracujete teraz?

– Zlé jazyky hovoria, že budem mať sedemdesiatpäť rokov. Pri tejto príležitosti mi vydá isté budapeštianske vydavateľstvo zobrané básne v jednom zväzku. Prechádzam práve korektúry tejto knihy.

·        Čo si prajete na svoje 75. narodeniny?

– Keď sa pýtali 89-ročného Maxa Plancka, čím vysvetľuje víťazstvo teórie kvantovej mechaniky, vedec povedal: vysvetlenie je jednoduché, treba prežiť protivníkov. Prežívanie ide aj mne už celkom dobre. Dúfam, že i moje básne svojich protivníkov prežijú.

Pripravila Zuzana Drábeková, z maďarčiny preložila Judit Görözdi