Rozhovor s českou poetkou a prozaičkou Janou ŠTROBLOVOU

Poézia s vôňou materinej dúšky

Rozhovor s českou poetkou a prozaičkou Janou ŠTROBLOVOU

Jana Štroblová (nar. 1. 7. 1936 v Prahe) – poetka, autorka kníh pre deti a mládež, prekladateľka z ruštiny, slovenčiny a v spolupráci s jazykovými odborníkmi aj z ďalších jazykov – študovala na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity češtinu a ruštinu. V rokoch 1960 – 1972 pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve, v 70. a 80. rokoch nemala trvalé zamestnanie, venovala sa literárnej a prekladateľskej práci. Po roku 1989 pracovala ako redaktorka literárneho vysielania Československého (Českého) rozhlasu v Prahe, od roku 1994 spolupracovala s Rádiom Slobodná Európa. Od roku 1958 dodnes vydala 12 zbierok: Protěž, 1958, Kdyby nebylo na sůl, 1961, Hostinec u dvou srdcí, 1966, Torza, 1970, Úplněk, 1980, Krajina na muří noze, 1984, Čarodění, 1989, Fatamorgány, 1991, Světlohry, 1996, Hlasy, 1999, Skrze tmu něčí oko, Třetí břeh, 2006. Pri príležitosti životného jubilea jej vlani vyšiel výber z jej celoživotnej básnickej tvorby Bylo nebylo – jsme nejsme. Väčšina jej prozaickej tvorby je venovaná mládeži: Nemalujte srdce na zeď, 1966, Archa, 1967, Hra na třetího, 1978, Úžeh, 1984, Zákaz vjezdu do ráje, 1986, Obětní kámen, 1987. Zo svetovej poézie zamerala svoju pozornosť najmä na ruskú poetku Marinu Cvetajevovú. Podobne citlivo a adekvátne prekladá aj slovenských básnikov Ľubomíra Feldeka (Modrá kniha pohádek, 1976 pod pseudonymom Ivo Vaculín), Milana Rúfusa (Oféliin pohřeb, 1986), Jána Uličianskeho (Neděle, 1987), Jozefa Leikerta (Zámlky, 2001), Milana Richtera (Pět ročních období, 2002). Milan Richter zasa vybral a preložil jej verše do zbierky Hoď vetru košeľu, ktorú aj vydal roku 2005 vo svojom vydavateľstve MilaniuM.

Za vynikajúce preklady slovenskej poézie do češtiny a s prihliadnutím na jej vlastné dielo udelili Jane Štroblovej na sklonku minulého roku Cenu P. O. Hviezdoslava.

* Pretransponovali ste do češtiny slovenské ľudové rozprávky prerozprávané Ľubomírom Feldekom. Aký je váš vzťah k slovenským rozprávkam, ako vnímate rozdiely medzi českými a slovenskými rozprávkami? 

– Slovenské sa mi zdajú o čosi drsnejšie, ale zároveň viacej básnivé. Motivicky a dejovo sa s našimi často prekrývajú, aj vďaka Božene Němcovej. Svojimi prekladmi akoby zahrnula slovenské rozprávky do nášho národného kultúrneho bohatstva. Vo Veľkej knihe slovenských rozprávok (Výber Reader´s Digest 2005) som ale prekladala predovšetkým Feldeka. Jeho spôsob spracovania klasických látok je jedinečný, plný vlastnej fantázie, vlastných lyrických presahov, texty sú mnohokrát rytmizované a veľmi často ozvláštnené veršami. Kedysi som prekladala jeho pôvodné, teda výlučne Feldekove Rozprávky na niti (nesmela som vtedy pod svojím menom, takže ako Ivo Vaculín) a všeličo z autorových tvorivých postupov sa mi teraz pripomenulo; Feldek skrátka vzal ľudové rozprávky ako podnety a spracoval ich s rovnako silnou invenciou ako svoje.

* Ako sa zrodil váš vzťah k slovenskej literatúre?

– Už na Filozofickej fakulte UK, kde som študovala českú literatúru, slovenská literatúra tvorila neoddeliteľnú súčasť tejto výučby. Postupne som si „obľubovala“ celé Slovensko, cez prázdniny sme tam pravidelne vyrážali autostopom a dobývali rôzne slovenské pohoria. S  budúcim manželom som sa stretla na Chabenci, hoci predtým sme už dva roky chodili na tú istú fakultu. Slovenčina ma zasiahla svojou ľubozvučnosťou; pomenovanie „materina dúška“ som dala do jednej zo svojich raných básničiek, lebo mi dokonca znelo ešte omamnejšie ako mateřídouška.

* Ku ktorému slovenskému autorovi, ktorých ste prekladali, máte najbližší vzťah?

– Vždy mám najvrelší vzťah k tomu, čo práve prekladám. Teraz sa práve vraciam k Rúfusovi, chcem pripraviť rozsiahly výber jeho diela. Prekladať jeho Ódu na radosť v druhej polovici 80. rokov bola pre mňa naozaj veľká radosť, i keď je to skôr óda na smútok ako na radosť. Tohto básnika som si objavila už koncom 50. rokov v pražskom časopise Květen. Hneď mi bol veľmi blízky – pre svoju úctu ku slovu, pre vzťah k prírode, pre lásku k tichu, pre spriaznenosť s Jeseninom. Mlčanlivá a tichá vie byť ostatne i poézia Jozefa Leikerta. Výber, ktorý som z nej urobila, sa príznačne volal Zámlky. Keď dokončím Rúfusa, chcem preložiť ešte Leikertovu Pominuteľnosť.

* Nie je dnes veľa českých spisovateľov, ktorí by systematicky sledovali slovenskú literatúru. Čím slovenská literatúra obohacuje českú?

– Každý krok, prestupujúci vlastný prah, je obohatením. Mladá slovenská literatúra nepretrhla tak radikálne väzby so životnými a umeleckými skúsenosťami svojich predchodcov, ako to urobila väčšina našich autorov. To dáva slovenským básnikom väčší rozsah a hĺbku zážitkov, než je u nás bežné. Milan Richter napríklad sugestívne stvárňuje tragické prežívanie židovstva, ktoré dosahuje od čias holokaustu až po dnešok. Domnievam sa, že v súčasnej českej poézii sa nič podobné nenachádza. U nás sa ale výber z takých veršov stretne s ignoranciou. Nedávno vyšiel Žáčkov preklad Petra Gregora, obdareného mimoriadne osobitým humorom, ale dočkal sa u nás tiež iba  nezáujmu. Akoby sme o vzájomnú konfrontáciu literárnych postojov vôbec nestáli.

* Vyskytujú sa aj názory, že sa zo slovenčiny prekladať nemá...

– Podľa mňa má. Naše jazyky sa napriek svojej príbuznosti predsa len jeden druhému postupne vzďaľujú, mladé generácie už nemajú tie styčné body, ktoré sme mávali my, spoločné kultúrne akcie, spoločné televízne relácie. Hoci sa v slovenčine cítim doma, uniká mi pri prvom čítaní veršov chuť a vôňa jazyka, zmocňujem sa ich, až keď medzi slová preniknem. To bola téma nášho posledného rozhovoru so Soňou Čechovou, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami. Nebola zástankyňou vzájomného prekladania, ale s toleranciou jej vlastnou si vypočula moje argumenty a zdalo sa mi, že ich aj prijala. 

* Nedávno na Slovensku vyšiel výber z vašej básnickej tvorby v preklade Milana Richtera.  Ako by ste stručne priblížili proces svojej tvorby?

– Inšpirácia je pre mňa stav, keď doliehajúce obrazy, zážitky a pocity sa nakopia natoľko, že si vynútia, aby boli prenesené do slov. Potom ma začne tešiť práca s jazykom, pri ktorej niekedy slová začínajú žiť vlastným životom, samy vytvárajú presahy, vyvíjajú významotvorné úsilie. Písanie je samozrejme aj hra, ale väčšinou braná vážne.

* Ako vnímate svoju poéziu s odstupom času?

– Teraz urobím niečo, čoho som sa ešte nikdy nedopustila – zacitujem z doslovu Rudolfa Matysa k môjmu výberu Bylo nebylo – jsme nejsme, vydaného minulý rok: „Nejeden básník si už uvědomil při pohledu do zpětného zrcátka, že po celý život psal vlastně jednu jedinou báseň. Dovoluji si tvrdit, že také dvanáctero sbírek, které zatím vydala Jana Štroblová (1936), bychom mohli vnímat a číst jako jedinou rozměrnou básnickou skladbu. Tato integrita, vnitřní kontinuita díla, setrvalá věrnost sobě, je dnes v poezii vůbec, a v tvorbě jejích souvěkovců zvlášť, něčím dost vzácným. Jsem přesvědčen, že je to i jedna z básnířčiných nepominutelných předností. Nemusela totiž, jako tak mnozí jiní, nikdy nic podstatného ze svého díla korigovat, za cokoliv se stydět, zametat za sebou stopu…“

Matysovu chválu by som však predsa len v istom zmysle spochybnila; je pravda, že nemám potrebu nič vymazávať, ale napriek tomu mi všeličo s odstupom pripadá trestuhodne naivné, patetické či mnohoslovné. A boli v živote chvíle, keď som tú „vernosť sebe“ nazývala skôr nepoučiteľnosťou.

Jarmila Wankeová

Foto Peter Procházka