Rozhovor s českou prozaičkou Ivou Pekárkovou

Ako neoklamať čitateľa

Rozhovor s českou prozaičkou Ivou Pekárkovou

Česká prozaička a publicistka Iva Pekárková (1963) študovala mikrobiológiu a virológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Štúdium nedokončila, roku 1985 emigrovala do Rakúska, kde po roku v utečeneckom tábore Traiskirchen získala povolenie na pobyt v USA. Žila v Bostone a New Yorku. Po dvanástich rokoch v USA sa vrátila do Čiech. V súčasnosti žije v Prahe. Debutovala roku 1992 prózou Péra a perutě, nasledovali knihy Kulatý svět (1993), Dej mi ty prachy (1996), Gang zjizvených (1998), Můj život patří mně (1998), Můj I. Q. (1999), a tri netradičné „cestopisy“ Třicet dva chwanu (2000), Do Indie kam jinam (2001), Najdža hvězdy v srdci (2003). Na Bibliotéke v Bratislave predstavovala svoju najnovšiu knihu Šest miliard Amerik (2005), v ktorej zúročila skúsenosti zo šesťročnej práce taxikárky v New Yorku a zaznamenáva pohľady na súčasnú Ameriku.

* Nakoľko vás život v USA zmenil? Cítite sa dnes viac Američankou alebo Češkou?

– Život v zahraničí ma určite zmenil, a to tak, aby som si nekládla podobné otázky (ak som si ich niekedy predtým kládla). V USA poznám veľa emigrantov z rôznych krajín, ktorí sa radi pokladajú za „Američanov“, ale zväčša iba spočiatku, v prvotnom nadšení, že dorazili do povestne slobodnej krajiny (či právom alebo nie). Jedno je isté: USA nie je národný štát, teda prisťahovalci sa naozaj môžu stať Američanmi. V Českej republike nie je možné stať sa Čechom nebo Češkou. Cudzinec môže nanajvýš získať české občianstvo. Určite neviem o nijakom „naturalizovanom Čechovi“, ktorý o sebe bez mihnutia tvrdí, že je Čech.  

* Prečo ste sa po dvanástich rokoch vrátili do Čiech?

– Verte, alebo nie, vrátila som sa za „lepším životom“. Presnejšie povedané za jednoduchším. V Amerike sa, samozrejme, dá zarobiť viac peňazí ako u nás, ale musí sa aj podstatne viac pracovať. Chcela som písať, prekladať, cestovať. A to je aspoň podľa mojich skúseností ľahšie v strednej Európe. Okrem toho som využila, že môj vtedajší priateľ, nie celkom „typický“ Američan, chcel stráviť aspoň niekoľko rokov v Európe, na kontinente, ktorý ho priťahoval stáročnou históriou.

* Slovenský čitateľ si vaše meno spája predovšetkým s dvoma cestopismi Do Indie kam jinam a Najdža hvězdy v srdci. Koľkokrát ste navštívili Indiu a Nigériu a ktorá z týchto dvoch krajín vám učarovala viac?

– V Indii som bola trikrát, dovedna tak asi pol roka. Nigériu som zatiaľ navštívila len raz, iba na sedem týždňov. Ale už takmer štyri roky žijem s Nigérijčanom, takže mám túto africkú krajinu takpovediac neustále doma. Či by sa mi viac páčilo tam, či inde, to neviem, jeden z mojich životných problémov spočíva v tom, že sa mi páči takmer všade. Na každom mieste, kam zavítam, ma niečo priťahuje a očarúva. Najradšej by som sa rozdelila na kusy a žila vo všetkých krajinách súčasne.

* Vo svojich textoch veľmi otvorene opisujete ľudskú sexualitu. Ženy vo vašich prózach sa často prostredníctvom sexu realizujú alebo v ňom aspoň hľadajú východisko. Nazdávate sa, že opisy sexuálnej aktivity (oboch pohlaví) sú jedným z aspektov istej dávky nonkonformizmu vašich textov, vzbury a slobody alebo je to jednoducho vedomý autorský prístup podmienený pravidlami úspešnosti na knižnom trhu?

– Aké opisy sexuálnej aktivity? Svojho času som písavala skutočné pornografické poviedky (v angličtine, slovo takmer za dolár), ale to bolo čosi celkom iné. Ani ma to veľmi nebavilo, ale písala som to pre peniaze. A pokiaľ sa vám zdá, že v mojich knižkách sa píše veľa o sexe, môžem vás ubezpečiť, že v tom určite nehrá nijakú úlohu vypočítavý prístup autorky. Zdá sa mi celkom prirodzené občas sa zmieniť aj o ukrývaných záležitostiach. Možno aj preto, že takmer v každom súčasnom americkom románe býva niekoľko veľmi explicitných scén a pustiť čitateľa do spálne svojich postáv je bežné, ba požadované. Navyše sex je podľa všetkého významnou súčasťou života väčšiny ľudí, tak prečo to preboha obchádzať? Ako čitateľka som sa vždy cítila oklamaná, keď autor síce podrobne opisoval, čo hrdinovia a hrdinky jedli na večeru, ale potom ich nechal vojsť do spálne a zatvoril za nimi dvere. Ako autorka nechcem nič podobné vykonať svojim čitateľom.

* Vaše texty sa často pohybujú na hranici cestopisu, reportáže a umeleckej prózy. Kam by ste zaradili svoje knihy vy?

–  Pokiaľ by sa to dalo, nezaraďovala by som ich nikam. Tieto kategórie sú na môj vkus trochu umelé, povedala by som, že aj v celosvetovom meradle sa do nich zmestí čoraz menší počet textov. A okrem toho, ako hovorieval svojho času môj  kamarát, tiež taxikár: „Len čo ti priviažu visačku s označením, ako by ti ju priviazali na palec na nohe – si mŕtvy.“

* „Zákerná“ otázka: Do akej miery sú vaše knihy autobiografické a nakoľko sú autobiografické vrstvy vo vašich textoch fiktívne?

– „Zákerná“ odpoveď, ukradnutá pánovi Kunderovi: Moje postavy sa zvyčajne pohybujú tam, kam by som si ja osobne už netrúfla. V niekoľkých prípadoch som naozaj písala viac-menej o sebe, ale na celkom inej úrovni – nemusela som za každú cenu presne opisovať svoje vlastné myšlienky, pocity, zážitky, počínanie. Pokiaľ nepíšete autobiografiu a nezodpovedáte za historicky overiteľnú pravdivosť každej vety, je to úžasne oslobodzujúce – a román alebo podobná literárna forma autorovi umožňuje práve toto.

* Na českom webe sa objavilo niekoľko ostrých kritík na váš preklad knihy Stephena Kinga O psaní. Ako ste na túto kritiku reagovali?

–  Naozaj som dostala „anticenu“ Zlatý skřipec za údajne najhorší preklad roka. Udelil mi ju človek, o ktorom som nikdy nepočula ani predtým, ani potom. Asi každý, komu sa niekedy niečo podobné prihodí, má tendenciu si myslieť, že za to vlastne nemohol a nič podobné si nezaslúžil. Pre mňa bolo zadosťučinením, že mi volalo a emailovalo mnoho ľudí, aby mi povedali, že je to hrozne nespravodlivé, prekladám, naopak, veľmi dobre. Fakt je, že v texte som nechala niekoľko chybne preložených názvov anglických kníh (napríklad Ohňostroj marností namiesto Ohňostroj marnosti) a odporných preklepov, ktoré z knihy nikto neodstránil, pretože, ako som neskôr zistila, v čase, keď kniha vyšla, vydavateľstvo Dobrovský nezamestnávalo redaktorov a rukopis šiel rovno do tlače, čo je v Čechách dosť nevídané. Pán, ktorý mi cenu udelil, mi vytkol zopár podivuhodných vecí – „marshmallows“, ktoré si opekali v knihe, som vraj mala preložiť ako „žužu“, „ribbed condoms“ ako „vrúbkované kondómy“ a nie „kondómy s rebierkami“. (Naschvál som sa šla pozrieť do drogérie a objavila som obidva výrazy, na rôznych značkách.) Smutná pravda však je, že tá kniha sa mi veľmi nepáčila a mala som jej venovať viac pozornosti... A vidíte to, práve táto stará záležitosť ma prinútila napísať najdlhšiu odpoveď.

* Šesť rokov ste jazdili po New Yorku ako taxikárka. Aké iné profesie ste ešte v USA vyskúšali?

– V tomto smere som bola tak trochu ako „klasický americký spisovateľ“. Bola som presídľovacou pracovníčkou v Bostone (starala som sa o prichádzajúcich utečencov, zháňala som im byty, vybavovala kurzy angličtiny, pomáhala hľadať prácu, prihlasovala ich deti do školy), sociálnou pracovníčkou v Bronxe (tam sme sa starali predovšetkým o duševne postihnutých ľudí odkázaných na štátnu podporu), taxikárka v takom pololegálnom taxíku tiež v Bronxe, čašníčka, barmanka – hneď na niekoľkých miestach. Striedala som zamestnania nie preto, že by som v nijakom nevydržala – v USA má zamestnanec právo na týždeň, nanajvýš 14 dní dovolenky ročne – ale keď chcem napísať knižku, potrebujem na to čas, a nepatrím k ľuďom, ktorí to zvládnu popri zamestnaní. A pretože som z času na čas dostala inšpiráciu na písanie, nezostalo mi nič iné, len s prácou skoncovať.

Pripravil  Patrik Oriešek