Vyhľadávanie
Spisovateľka Petra Hůlová sa narodila v roku 1979 v Prahe. Vyštudovala kulturológiu a mongolistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde absolvovala aj doktorandské štúdium. Po ročnom pobyte v Mongolsku debutovala ako dvadsaťtriročná románom Paměť mojí babičce (2002), ktorého dej situovala do tejto krajiny a dostala zaň Cenu Magnesia Litera v kategórii Objav roka, zvíťazil v ankete Kniha roka Lidových novin a získala čitateľský úspech (predalo sa ho vyše 20 tisíc výtlačkov). V roku 2004 vydala novelu Přes matný sklo, o rok ďalší román Cirkus Les Mémoires, ktorý sa odohráva v USA, a roku 2006 román Umělohmotný třípokoj (všetky vo vydavateľstve Torst). Napriek tomu, že dej každej prózy sa odohráva v inom prostredí, ich spoločnými črtami sú okrem nezameniteľného autorkinho jazyka aj jej schopnosť presvedčivo vyjadriť momentálne rozpoloženie svojich postáv. Dokáže sa odraziť z istej situácie a rozvíja príbehy, ktoré aj keby sa zdali najneuveriteľnejšie, čítajú sa plynulo a nemôžeme sa od nich odtrhnúť. Schopnosť vymýšľať nové scény a podávať ich neošúchaným jazykom, často s originálnymi novotvarmi, potvrdila aj v próze Umělohmotný třípokoj (Cena Jiřího Ortena). Prostredníctvom monológu tridsaťročnej „lepšej“ českej prostitútky uvažuje o súčasnom svete, počínajúc rodinou a končiac planétou Zem. Dej najnovšieho románu Stanice tajga (vyd. Torst 2008) umiestňuje autorka na Sibír a čiastočne do Dánska. Sleduje osudy dvoch Dánov, ktorých študijné záujmy či aj chuť poznať niečo iné ako západoeurópsku civilizáciu zavejú do východosibírskej osady Charyň. Jeden z nich sa ocitne na Sibíri tesne po 2. svetovej vojne, druhý v súčasnosti. Objavujeme s nimi svet nekonečných lesov a pastvín, riedko osídlený, akoby na okraji civilizácie, i keď ani tam sa vývoj celkom nezastavil. Autorkine sympatie nie sú ani na strane vymožeností Západu, ani na strane toho, čo zostalo obyvateľom tajgy z dedičstva po predkoch. Z ich konfrontácie kultúr by nevyšli víťazne už preto, že ich dni sú každodenným bojom o prežitie v ťažkých podmienkach. A predsa nie sú ochotní vymeniť Sibír za byt v Petrohrade. S jednotlivými postavami sa bližšie zoznamujeme v samostatných kapitolách zameraných prednostne na ne a zároveň rozohrávajú aj príbeh ďalších osôb.
Snažím sa písať o živote
Česká spisovateľka Petra HŮLOVÁ sa predstaví na BIBLIOTÉKE
Spisovateľka Petra Hůlová sa narodila v roku 1979 v Prahe. Vyštudovala kulturológiu a mongolistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde absolvovala aj doktorandské štúdium. Po ročnom pobyte v Mongolsku debutovala ako dvadsaťtriročná románom Paměť mojí babičce (2002), ktorého dej situovala do tejto krajiny a dostala zaň Cenu Magnesia Litera v kategórii Objav roka, zvíťazil v ankete Kniha roka Lidových novin a získala čitateľský úspech (predalo sa ho vyše 20 tisíc výtlačkov). V roku 2004 vydala novelu Přes matný sklo, o rok ďalší román Cirkus Les Mémoires, ktorý sa odohráva v USA, a roku 2006 román Umělohmotný třípokoj (všetky vo vydavateľstve Torst). Napriek tomu, že dej každej prózy sa odohráva v inom prostredí, ich spoločnými črtami sú okrem nezameniteľného autorkinho jazyka aj jej schopnosť presvedčivo vyjadriť momentálne rozpoloženie svojich postáv. Dokáže sa odraziť z istej situácie a rozvíja príbehy, ktoré aj keby sa zdali najneuveriteľnejšie, čítajú sa plynulo a nemôžeme sa od nich odtrhnúť. Schopnosť vymýšľať nové scény a podávať ich neošúchaným jazykom, často s originálnymi novotvarmi, potvrdila aj v próze Umělohmotný třípokoj (Cena Jiřího Ortena). Prostredníctvom monológu tridsaťročnej „lepšej“ českej prostitútky uvažuje o súčasnom svete, počínajúc rodinou a končiac planétou Zem. Dej najnovšieho románu Stanice tajga (vyd. Torst 2008) umiestňuje autorka na Sibír a čiastočne do Dánska. Sleduje osudy dvoch Dánov, ktorých študijné záujmy či aj chuť poznať niečo iné ako západoeurópsku civilizáciu zavejú do východosibírskej osady Charyň. Jeden z nich sa ocitne na Sibíri tesne po 2. svetovej vojne, druhý v súčasnosti. Objavujeme s nimi svet nekonečných lesov a pastvín, riedko osídlený, akoby na okraji civilizácie, i keď ani tam sa vývoj celkom nezastavil. Autorkine sympatie nie sú ani na strane vymožeností Západu, ani na strane toho, čo zostalo obyvateľom tajgy z dedičstva po predkoch. Z ich konfrontácie kultúr by nevyšli víťazne už preto, že ich dni sú každodenným bojom o prežitie v ťažkých podmienkach. A predsa nie sú ochotní vymeniť Sibír za byt v Petrohrade. S jednotlivými postavami sa bližšie zoznamujeme v samostatných kapitolách zameraných prednostne na ne a zároveň rozohrávajú aj príbeh ďalších osôb.
* Ako si vás našla téma románu Stanice tajga?
– Nuž, čo je vlastne téma... pravda? Príbeh muža, ktorý sa nikdy nevrátil z cesty na Sibír? Príbeh ženy, ktorá naňho čaká doma? Či pseudohistorické dejiny Sibíri? Je to klišé, ale pravdivé – texty si skôr nachádzajú mňa ako ja ich.
* Literárne je možné, že dvaja Dáni v rozpätí takmer šesťdesiatich rokov navštívia tú istú osadu vo východosibírskej tajge, pričom prvý z nich tam aj zakotví, čo sa mu stane osudným. Dovoľuje však takéto časové rozpätie hľadať aj nadväznosti? Môžu žiť ešte pamätníci prvého z nich, Hablunda, a podať o ňom svedectvo?
– V tom, že pamätníkov veľa nie je, je pointa celej veci. Šesťdesiat rokov starý príbeh sa dá odkrývať len veľmi sprostredkovane. Niet nikoho dôveryhodného, kto by s jasnou hlavou Erskemu povedal, čo sa Hablundovi v Charyni vlastne prihodilo. Aspoň Erske nikoho takého nestretol. Je odkázaný na svedectvo z druhej ruky; na náhodou nájdený fotoaparát a pochybné narážky, ktorým sa nedá príliš veriť.
* Sugestívna atmosféra románu približuje východosibírsku tajgu európskymi očami. Napriek drsným mravom a až surovému spôsobu života (naozaj pochovávajú svojich mŕtvych tak, že ich zabalia do kusa látky a vynesú za dedinu napospas supom?), ako ich opisujete, nezapriete, že k tým osobám máte istý vnútorný vzťah. Sprievodcu lôžkových vlakov na Transsibírskej magistrále Fedorka ste vykreslili s veľkými sympatiami. Ako ste koncipovali postavy, nestrácali ste o nich prehľad?
– Pokiaľ ide o pochovávanie mŕtvych, je to moja fabulácia, podobne ako aj niektoré ďalšie veci. Stanice Tajga je román, a nie etnografická štúdia. Vychádza z mojej znalosti prostredia, ale pokúša sa ísť aj ďalej. Niektoré reálie si prosto vymýšľam. Niekedy sa pokúšam, aby do prostredia zapadli tak, že to čitateľ neodhalí, inokedy fantazírovanie neskrývam. Napríklad sibírsky kmeň Karov, ktorý čerpá všetku energiu z pálenia cvikly... takto asi energiu nikto nikdy na Sibíri nezískaval. Fedorek je postava, pre ktorú som mala od začiatku veľkú slabosť, čo asi aj poznať. Fedorkova práca na Transsibírskej magistrále – tá je starostlivo odpozorovaná, tam som si máločo domyslela. V ruských vlakoch som strávila týždne a mám sa o čo oprieť. Keď vymýšľam jednotlivé postavy, s nejakým strácaním prehľadu nemám problém. Ak áno, tak viem, že je niečo nie tak, ako má byť, postavy sú len papierové. Je to ako s rodinou. Nech je akokoľvek veľká, bolo by absurdné, keď sa všetci navzájom dobre poznajú, aby si človek plietol jednotlivé tety či strýkov a strácal prehľad o tom, ktorá je tá láskavá z Kroměříža a ktorá tá nešikovná so silnými okuliarami. Jednoducho to človek vie a hotovo.
* V postave Erskeho tlmočíte poznatky etnológa a antropológa o obyvateľstve tohto kraja. Zrejme ste však do nej premietli aj to, čo vám dalo štúdium – či nie?
– Za postavou Erskeho stojí obraz skutočného antropológa z Aarhusu, v súčasnosti profesora antropológie v Manchestri, ktorý ma k postave priamo inšpiroval. Sám strávil niekoľko rokov medzi pastiermi sobov neďaleko Jakutska a o tamojších skúsenostiach mi veľa rozprával. Záujem o život ľudí ,,inde” – to je samozrejme podstatou záujmu o štúdium kulturológie. Skôr než by prinášala znalosti o jednotlivých krajinách, poukazuje na bohatosť možných perspektív pohľadu a taký prístup je mi blízky.
* Široký rozsah vašich tém podsúva otázku, či ich hodláte v budúcnosti ešte rozširovať?
– A čo by znamenalo, ak nie? Že by som písala už len stále dookola? O čom? Znie to možno trochu velikášsky, ale snažím sa písať o živote. O tom vypovedajú moje knihy a ak budú nejaké ďalšie, budú také tiež.
* Čo vám prinieslo materstvo a ako sa cítite v tejto úlohe?
– Myslela som si, že sa stanem niekým iným. Ako keď v rozprávke princ pobozká žabu a je z nej princezná. Ale k ničomu takému nedošlo.
Jarmila Wankeová
