Rozhovor s českou spisovateľkou Radkou Denemarkovou

Písanie si vybralo mňa

Rozhovor s českou spisovateľkou Radkou Denemarkovou

Spisovateľka, literárna historička, scenáristka, prekladateľka a dramaturgička Radka Denemarková (1968) vyštudovala germanistiku a bohemistiku na Karlovej univerzite. Pôsobila ako vedecká pracovníčka AV ČR, ako lektorka a dramaturgička Divadla Na zábradlí. Publikovala monografiu  o divadelnom a filmovom režisérovi Evaldovi Schormovi Sám sobě nepřítelem (1998), štúdiu Ohlédnutí za Milenou Honzíkovou  (in Dopis zmizelému, Torst 2003) a vydala romány A já pořád kdo to tluče (Petrov 2005) a Peníze od Hitlera (Host 2006), za ktorý jej udelili cenu Magnesia Litera za najlepšiu prózu roku. Prekladá z nemčiny, najmä štúdie a divadelné hry, v súčasnosti  dokončuje monografiu o tragicky zosnulom divadelnom režisérovi Petrovi Léblovi Smrt, nebudeš se báti a pracuje na románe Kam s přebytky něhy. Je matkou syna Jana (1995) a dcéry Ester (2000).

* Vo svojich knihách nastoľujete otázky vyrovnávania sa s minulosťou v česko-nemeckých  vzťahoch. Zaujíma vás táto téma ako germanistku, alebo sa dotýka vašich rodinných koreňov?

– Nič z minulosti sa nestráca, nič nie je zabudnuté. Román Peníze od Hitlera je príbehom pamäti.  Hlavná hrdinka Gita sa vracia k udalostiam zo svojho života, akoby cúvala so zaviazanými očami.  A keď ich otvorí, zistí, že príbehy – jeden vnímaný dieťaťom, druhý zasadený do historického kontextu – sa navzájom popierajú. Gita prežila idylické a láskyplné detstvo. Čo si však počať s tým, keď spätne zistíme, že rodič bol nacista, komunista... Vymažeme svoju pamäť, vyretušujeme svoje životy? V 21. storočí dostane Gita Lauschmannová finančné odškodnenie z Nemecka za roky  strávené v koncentračnom tábore. Pre ňu sú to stále peniaze od Hitlera. Román otvára témy, ktoré sú Čechom proti srsti, u nás sa zametajú pod koberec. Gitu v roku 1945 oslobodili z koncentračného tábora, ale nemala sa kam vrátiť. Pochádza zo židovskej rodiny, majetok im podľa zvrátenej logiky doby skonfiškovali, lebo sa u nich hovorilo po nemecky. Až po šesťdesiatich rokoch sa odhodlá navštíviť rodnú dedinu Puklice, aby dosiahla zmierenie. Čaká ju mrazivé prekvapenie. Nechcem prezrádzať dej, je spletitý a nechýba mu detektívna zápletka. Zároveň je to modelový príbeh ženy v mužskom svete. Ocitáva sa v situáciách, ktorým nerozumie. Sama netušila, že je židovka, nechápe, prečo ju roku 1945 bývalí susedia tvrdošijne označujú za Nemku. Gita je vyjavené vtáča, ktoré nevie, kadiaľ  letieť. Vôbec nie je čierno-bielou obeťou, aj ona vie byť krutá voči svojej  rodine, ale napriek tej temnote, ktorú musela prežiť, si nikdy nedala život celkom sprotiviť. V tom je jej sila.

* Vaše postavy nemožno jednoznačne charakterizovať...

– Vo svojich knihách sa vedome usilujem prestrieť stôl pre rozličných stravníkov. Vrchný náter je pútavý, groteskný, napínavý. Pod ním sa skrývajú a krčia ďalšie príbehy, smerujú až k alúziám, významotvorným menám, modelovým situáciám, ktoré čosi vypovedajú o bytí, o čase medzi narodením a smrťou, o tom, čím tento čas naplníme, aby sme mu dali zmysel, a prečo. Ako keď si človek na dome najskôr pozrie fasádu a plot, ale až keď vojde dnu (čo predpokladá, že sa nebojí vojsť, že je ochotný a schopný vojsť), prechádza izbami, zákutiami, podkrovnými a pivničnými priestormi, tak ich rozozvučí novými tónmi.

* Váš štýl písania je dosť expresívny, vyjadruje vnútorné ustrojenie človeka, aby uniesol ťarchu spomienok. Naozaj si musíme prežité vláčiť so sebou celý život? 

– Ľudia sa nemenia. Zakomplexovaní si vždy nájdu obetných baránkov a tým dajú nálepku. Mňa však zaujímajú konkrétne ľudské osudy. K nim sa viažu historické a politické okolnosti, či už sú jedinci ich aktívnymi alebo pasívnymi účastníkmi. Na súčasnej literatúre ma unavuje najrozšírenejšie klišé: nadbiehanie konzumu, načasované flirtovanie s čitateľom, keď popísaný papier nemá byť čítaný, ale zhltnutý. Kniha ako tovar. Pre mňa je písanie vnútorná, bytostná záležitosť. Moje knihy musia byť napísané, niekedy dokonca proti mojej vôli. Dnes neexistuje tabu v oblasti sexu, násilia, smrti, náboženstva...  A pritom si súčasná literatúra zakrýva oči pred kostlivcami, ktorých má český národ  plnú skriňu; keby sme tú vyrezávanú almaru otvorili, tak nás to všetkých zavalí. Každú kostru si presvetľujem cez ľudský osud. Spätne nemožno trestať, ale každú chybu či zlyhanie treba pomenovať. Nechcem, aby moje knihy čitateľa pridusili ako kosť v krku, ale ani nechcem, aby ich bral ako múčnik po večeri.

* Z odbornej literatúry ste presedlali na román, čo vás priviedlo k tomuto žánru?

– Próza mi výsostne vyhovuje, ide o svojbytný hlas. Som presvedčená, že iba beletria môže  vyriecť pravdu o živote. Môže si to dovoliť. Paradoxne to neplatí o memoároch, literatúre faktu, statiach historikov. Niekedy si materiál sám vyžiada tvar. Pred vyše rokom som začala písať  kratšiu  prózu. Zomrel mi otec a potrebovala som si sformulovať určité myšlienky nasiaknuté ľútosťou a vzdorom, spracovať stav, keď sa vám vynárajú desiatky otázok, ale už vám na ne nikto nikdy neodpovie... Postavy sa začali dohadovať medzi sebou, nemiešala som sa medzi ne, len som  jemne viedla ich dialógy. Tak vznikla zvláštna divadelná  hra Peřiny ve vaně.

U mňa román vzniká tak, že sa trápim pre čosi, čo visí vo vzduchu, čo ma znepokojuje, z čoho vanie chlad. Vytvorím si postavu, stotožním sa s ňou a uvádzam ju do situácií, do ktorých zasadzujem nepokoj. Potom príde čas, keď si sadnem a začnem písať, vety sa hrnú a ja ich ,,len“ zapisujem. Najradšej pracujem v noci, inak sa ani nedá, mám dve malé deti. Ženy si svoj tvorivý priestor musia vyvzdorovať, na tom sa veľa nezmenilo. Keď je text hotový, odložím ho a vrátim sa k nemu po čase. Napríklad knihu Smrt, nebudeš se báti píšem vlastne proti svojej vôli, v závete mi to dal za úlohu Petr Lébl, ktorý v roku 1999 spáchal samovraždu. Keď mapujem jeho život, pod rukami mi rastie formálne nezvyklý tvar. V románe A já pořád kdo to tluče som pôvodne mala jednu ústrednú postavu, ale napokon som ju rozčlenila na tri: čudácku intelektuálku Birgit, obetavú  Johanku a výkonnú dramaturgičku Klamovú. Dokopy vytvárajú ideálnu ženu; príbeh sa prekrvil dráždivým napätím, lebo neznesiteľná  Birgit vyjavuje nepríjemné pravdy o našej dobe a kamkoľvek príde, tam ju nenávidia. Som rada, že čitatelia zaznamenali, že mojim knihám nechýba groteskný humor až po hranicu znesiteľnosti. Tragikomédia je stav dneška. A z vtáčej perspektívy je komédiou všetko.

* Z vašich publicistických článkov vyžaruje obdiv k ženám, ktoré napriek všetkým ťažkostiam vedia žiť naplno.

– Myslím, že už som to vyjadrila aj predchádzajúcimi vetami. Žena sa nesmie obetovať a prispôsobovať mužovi, k čomu máme všeobecne sklon. Musí si pestovať vlastnú záhradku, nikomu nesmie dovoliť pošliapať ju. Deti sú pre mňa zásadným darom. Rodina, do ktorej sa narodíte, je nenahraditeľnou základňou rovnako ako rodina, ktorú si sami vytvoríte.

* Od roku 2004 žijete ako spisovateľka v slobodnom povolaní. Dá sa v Čechách v súčasnosti takto existovať?

– Som spisovateľka a prekladateľka v slobodnom povolaní, spolupracujem externe s Ústavom pre českú literatúru, prispela som niekoľkými kapitolami do práve vychádzajúcich Janouškových Dějín české literatury po roce 1945, redigovala som zborník Zlatá šedesátá a organizovala rovnomennú  medzinárodnú konferenciu. Venujem sa aj písaniu monografií osobností z divadelnej a filmovej  brandže, píšem scenáre k televíznym dokumentom, dosiaľ bolo sedem realizovaných (o Evaldovi  Schormovi, Alfrédovi Radokovi, Jindřichovi Honzlovi, E. F. Burianovi, Voskovcovi a Werichovi,  Františkovi Trösterovi,  Bohuslavovi Reynekovi). Vždy ma zaujíma moment, keď človek presiahne  sám seba. Základňu máme všetci spoločnú, všetci máme rovnaké trápenia, túžime po láske,  istotách. Len niektorí sa však odvážia vstúpiť na neprebádanú pôdu. Je dobrodružné ich nasledovať a spoluprežívať s nimi ich skutky.

* Keby ste sa  znovu rozhodovali, vybrali by ste si tento smer?

– Keby som nebola spisovateľkou, určite by som sa pohybovala medzi literatúrou, filmom a divadlom. Písanie som si nevybrala, talent si nevyberáte. Písanie si vybralo mňa.

Jarmila Wankeová