Vyhľadávanie
Na ostrove pozitívnej deviácie
Rozhovor s českým autorom sci-fi Zdeňkom Rampasom
Spisovateľ a redaktor Zdeněk Rampas (1956) stál pri zrode hnutia priaznivcov českej a slovenskej fantastiky (tzv. fandom) a je doživotným prezidentom Česko-slovenského fandomu. Ako editor pripravil antológiu sci-fi poviedok Lovci zlatých mloků (1988), pracuje na knižných edíciách Fandom a SF a Paralelní světy, je organizátor Akademie SF, fantasy a hororu.
* Patríš k veteránom súčasnej českej fantastiky, ako jeden z mála si bol napríklad účastníkom všetkých výročných stretnutí fanúšikov českej a slovenskej fantastiky, ktoré sa pod názvom Parcon konajú od roku 1982. Aké boli začiatky hnutia ešte v bývalej Československej socialistickej republike?
-- Rovnako ako v ostatnom živote aj v hnutí fandom sa dodnes prejavuje tak v dobrom, ako aj v horšom naša spoločná minulosť socialistickej republiky. Českí a slovenskí fanúšikovia sú až podnes súčasťou jedinej organizácie Česko-slovenský fandom. Keďže náklady na dopravu neustále stúpajú, žiaľ, naša vzájomnosť je čoraz menšia. Na slovenský Tatracon však stále prichádza veľa fanúšikov s celou rodinou a na každom Parcone sú zastúpené početné slovenské delegácie. A to nehovorím o brnenskom Fenixcone, ktorý je už svojou polohou predurčený na československé akcie.
V roku 1979 som spoluzakladal prvý československý SF klub. To bol signál na vznik ďalších desiatok podobných organizácií, ktoré sa väčšinou maskovali pod mimikrami záujmových organizácií SZM, odborov či Zväzarmu, pretože potrebovali koordinovať svoju činnosť. Takmer každý klub vydával svoj fanzín (v podstate to bol SF samizdat) a bolo treba zabezpečiť, aby sa aspoň jeden výtlačok dostal do všetkých klubov. Z tohto obdobia nám zostala pomerne funkčná organizačná štruktúra, ktorú iné fankluby, napríklad v západnej Európe nemajú.
* Doživotný prezident československého fandomu, to znie dôležito a autoritatívne. Čo však vlastne tento titul označuje, ako sa vyrovnávaš s jeho náplňou a ako si sa k nemu dostal?
– V osemdesiatych rokoch som bol dosť aktívny v SF hnutí, venoval som mu väčšinu svojho času. To síce platí stále, ale dnes, keď sa SF venujú mnohí nadšenci aj profesionáli, už moja stopa nie taká viditeľná. Pre moje aktivity ma každoročne volili za šéfa rôznych organizačných štruktúr, ktoré si fandom vytváral, až to fanúšikov unavilo a vymenovali ma za doživotného prezidenta. V súčasnosti ide skôr o čestný titul, pokúšam sa nezasahovať do organizačných záležitostí fandomu a venujem sa viac literárnej stránke hnutia: pripravujem teoretickú edíciu Fandom a SF, výbery z českej SF, pomáham mladým autorom, vydávam časopis Interkom.
* Fandom a kultúra okolo neho vznikali na prelome 70. a 80. rokov ako určitá forma alternatívy voči oficiálnej propagande. Kde vidíš jeho miesto dnes?
– Od samého začiatku nám išlo predovšetkým o lepšiu prístupnosť k SF textom, a to tak tých, čo už vyšli (niektoré však boli na indexe), ako aj dovtedy zatiaľ nepreložených do češtiny alebo slovenčiny. Na stránkach fanzinov potom vychádzali amatérske preklady a bibliografie knižne a časopisecky vydaných sci-fi textov. Keď Česko-slovenský fandom začal organizovať literárnu súťaž o Cenu Karla Čapka, stal sa aj liahňou nových autorov a podpora ich tvorby sa stala jedným z hlavných cieľov fandomu. Ďalšími boli propagácia SF a vytváranie platformy na sociálnu komunikáciu fanúšikov SF. A dodnes na tom nebolo treba takmer nič meniť. Dnes je to náročnejšie v tom, že fandom už nie je ostrovčekom pozitívnej deviácie v mori oficiálneho ohlupovania, nie je útočiskom pre vzdelaných a inteligentných ľudí, ktorí mu venujú svoje sily, pretože im boľševik nedovoľuje naplno sa venovať svojim záujmom či profesii.
* Aký máš vzťah k profesionalizácii časti fandomového hnutia? Je podľa teba nevyhnutne spätá s absolútnym podriadením sa komerčným požiadavkám trhu?
– Aj veľké vydavateľstvá majú svoju obdobu ,,kŕmnej“ fantasy (thrillery, čítanie pre ženy), ktorá im umožňuje vydávať náročnejšie tituly. Podstatné je, či pri diktáte komercie je dosť vôle vyhľadávať a podporovať kvalitu. A pokiaľ má vydavateľa jeho práca baviť, nemôže ju robiť len pre peniaze.
* Si duchovným otcom a editorom knižiek edície pod názvom Paralelní světy. Mohol by si čitateľom Knižnej revue priblížiť cieľ a zámery tohto tvojho počinu?
– Projekt Paralelní světy sa usiluje vydať takpovediac abecedu českej (a dúfam aj slovenskej) SF. Na každé písmeno abecedy chceme vybrať jedného či viacerých autorov a vydať ich poviedky či román v jednotnej úprave. Názov edície vychádza z toho, že naši autori majú len málo spoločných formálnych znakov SF (napríklad terminológiu fantastických vynálezov), každý začína od nuly, z ničoho, nemajú nijaký spoločný základu, na ktorom by budovali svoj svet. Akoby obývali paralelné svety. Samozrejme, vnútornú spojitosť medzi ich dielami možno nachádzať, urobil to napríklad Aleš Langer v knihe Průvodce paralelními světy.
* V spomenutej edícii si vydal knižku slovenskej autorky Sanče Fülle. Čím ťa jej román Strážca noci zaujal? Plánuješ vydať aj diela iných slovenských autorov?
– Strážca noci ma upútal už v slovenskej verzii, ktorú autorka pred niekoľkými rokmi poslala do súťaže o Cenu Karla Čapka. Zaujme svojou odlišnosťou (nijaké dnes také obľúbené akčné a násilné scény), vierohodným prekreslením postkatastrofického prostredia strednej Európy a uveriteľnými charaktermi svojich hrdinov a navyše je to aj vynikajúci ľúbostný príbeh. Určite sa nezriekam slovenských autorov, ešte nejaký čas ich budem vydávať v preklade do češtiny. V súčasnosti pracujeme na preklade poviedok Števa Huslicu.
* Vyše dvadsať rokov vydávaš časopis Interkom. Čo bolo cieľom tohto periodika a aké zmeny za ten čas prežilo?
– Pôvodne bol Interkom jedným z prostriedkov koordinácie SF hnutia. Predstav si, že v období pred internetom (a pred rokom 1990) stačilo navzájom sa informovať raz mesačne. Neskôr vypĺňali čoraz väčšiu časť časopisov recenzie na vydané SF a fantasy knihy. Dnes na jeho stránkach nájdete reportáže z conov, občas poviedky, polemiky, vrátane politických a ekologických, texty o živote fanúšikov na neobvyklých miestach, akými sú napríklad zapadnuté dedinky na severe Čiech či v mestskej aglomerácii USA. Interkom sa mení so svojimi autormi a čitateľmi, zväčšili sme napríklad stránky a písmená, aby sa starším fanúšikom lepšie čítal.
* Ktorého z autorov súčasnej českej fantastiky si najviac vážiš a ktorého považuješ za najperspektívnejšieho?
– Ak by som súčasnosť zúžil na autorov vydávaných a píšucich dnes, tak u mňa víťazí František Novotný, jeden z mála našich autorov, ktorí uvažujú aj v spoločenských súvislostiach. Jeho Valhala nie je len dobrodružný príbeh, ale má čo povedať o českom a európskom osude. Nazval by som ich autorovým súdom nad krátkym dvadsiatym storočím. Veľmi perspektívnou autorkou je Vilma Klímová, jej novela v knihe Imperium Bohemorum naznačuje, akým výrazným autorským vývinom prešla a musíme iba dúfať, že čoskoro nájde vydavateľa pre svoj rozsiahly román Jantárové oči.
* Si organizátor, editor, redaktor, je to na úkor vlastnej tvorby?
– Pokiaľ ide o beletristickú tvorbu, tak som sa s ňou pohrával pred dvadsiatimi rokmi. Nedávno mi jeden autor povedal, že súčasnú českú SF kritizujú autori, ktorým sa nepodarilo autorsky uspieť. A pretože mám voči úrovni súčasného písania veľmi mnoho výhrad, radšej nebudem podobným výpadom dodávať muníciu. Dúfam, že si niekdy dokážem usporiadať život tak, aby som mal čas na sústavnejšiu teoretickú prácu, najmä na dejiny československého fandomu.
Miloš Ferko
