Vyhľadávanie
Kto stroskotá, nie je porazený
Rozhovor s českým básnikom Petrom Skarlantom o Miroslavovi Válkovi
Na tohtoročnom medzinárodnom knižnom veľtrhu Svět knihy Praha 2007 uviedlo LIC k nedožitej osemdesiatke básnika Miroslava Válka poetické pásmo z jeho tvorby pod názvom Videl som tancovať Jitterboogie. Na úvod hovoril o Válkovi a jeho poézii český básnik a prekladateľ francúzskej poézie Petr Skarlant.
* Válkove vrcholné diela Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj a Milovanie v husej koži vznikali v 60. rokoch, v čase, keď si česká a slovenská poézia boli tematicky i esteticky blízke.
– Česká a slovenská poézia sa navzájom prelínali. Na európske pomery mali veľa čitateľov, vznikli Kluby priateľov poézie. Poézia sa tešila relatívnej slobode.
* Ako si v tom čase vnímal Válkovu poéziu. V čom si videl jej poetické ťažisko?
– Válek vo svojej tvorbe spojil niekoľko poetík. Prvotnou inšpiráciou bol preňho francúzsky surrealizmus. Ako sa k nemu dostal? V roku 1935, keď Válek študoval na gymnáziu, vydal Rudolf Fabry Uťaté ruky. Fabryho angažovaný nadrealizmus uchvátil zamilovaného mladíka. Už sám názov Uťaté ruky u mňa vyvoláva metaforu Miroslava Válka – básnika a občana. Aj posolstvo: Nikdy si nedať uťať ruky! Nikým. Metafora vyjadruje Válkovo posolstvo a vysvetľuje básnikov rozdvojený život – ako ho viacerí vnímajú. S podobným rozdvojením osobnosti sa stretávame aj u Františka Halasa, ktorý bol po vojne zaťažený niekoľkými funkciami a do zásuvky písal jasnozrivé básne zbierky A co? Vznikli dvaja Válkovia? Táto otázka stále nie je zodpovedaná. Válek sa stal politikom, aby už nikdy nemal uťaté ruky. Stala sa však zvláštna vec. Politik zostal básnikom. V mladosti videl, že vojna (v češtine obsiahnutá aj v jeho mene) utína ruky schopným, bezbranným, milujúcim. Vojna uťala ruky aj Válkovej prvej láske, ako o tom píše v skladbe Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
* To, že zostal básnikom, môžeme vnímať aj ako prejav slobody?
– Premýšľam o Válkovom osude a vychádza mi, že bol nadaným „básnikom kariéry“. Jeho cesta, jeho osud sa núka ako veľký námet na román. Chápem, prečo využil situáciu po roku 1968, prečo sa o rok neskôr stal na neuveriteľných 19 rokov ministrom kultúry. Vzdelaný, nad všetkých českých i slovenských politikov toho obdobia prečnievajúci diplomat. Ako mi sám potvrdili, nebál sa a vzoprel sa horlivým prosovietskym dogmatikom. Nepoznám nič horšie ako horlivosť. Válek sa jednoducho bál zostať znovu bezmocný. Nijaký český básnik z Válkovej generácie sa neudržal dlho v nijakej funkcii. Môžeme vymenovať všetkých, ktorí ovplyvnili Válka a ktorých spätne ovplyvnil on: Šotola, Šiktanc, Holub, Skácel, Mikulášek (toho mal najradšej, pozri báseň Dejiny trávy), Pavel Kohout a dnes vo svete najslávnejší, len o dva roky mladší Milan Kundera. Ale ani zo staršej generácie veľkých básnikov, Válkovi blízkych – ako Nezval, Holan, Seifert, Halas, Závada, nikto z nich sa nestal členom vlády. Opakujem: Válkov osud je témou na veľký spoločensko-ľúbostný román o zvodnosti kariéry.
* Román s akým koncom?
– Tragickým, samozrejme. No nie tak úplne. Ako básnik zostal neporazený. Pamätám si ho z jesene roku 1969, pôsobil mlado... Hráč pokru. Nepokojný dobrodruh. Kto stroskotá, nie je porazený. Budovateľská „poézia“ Pavla Kohouta je dnes smiešna. Ale aj Šiktancova, Skálova je zväčša mŕtva. Vo Válkovom diele nenájdeme plagátové verše, azda len nepatrné výnimky zo záveru básne Bubnovanie na opačnú stranu. Válek vedel predvídať ako Arthur Rimbaud. Keď tak trochu „šliapol na hrdlo svojej piesne“, keď čiastočne rezignoval na poéziu, neodišiel do Afriky predávať zbrane, vydal sa na ministerstvo, na inak nebezpečné teritórium.
* S Válkom a jeho básnickou tvorbou ťa zbližoval aj intenzívny záujem o francúzsku poéziu. Válek prekladal Paula Verlaina, ty Apollinaira, Rimbauda a Préverta, aby som spomenul len príbuzných básnikov. Kde si u neho cítil francúzske vplyvy?
– Napríklad v krásnej prévertovskej básni-príbehu Zabíjanie králikov zo zbierky Nepokoj. Z viacerých Válkových metafor cítiť inšpiráciu Jacquom Prévertem, pôvodne surrealistom. Kolážistom. Dotyky, Príťažlivosť súvisia aj s „poéziou všedného dňa“, ako ju začiatkom 60. rokov, keď sa poézia vrátila sama k sebe, opísala a proklamovala skupina básnikov okolo pražského časopisu Květen. Válek spája, mieša, čo bolo protichodné. Využíva odlišné a vytvára poetiku rozporu. Nachádzame uňho typ mallarméovskej básne (komorná čistá lyrika), objavíme útržky apollinairovského pásma (valiaca sa realita konkrétneho sveta), ale aj prévertovský príbeh (historka prechádzajúca do metafory). To všetko sa mení na válkovské zachytenie rozporov.
* Ako by si charakterizoval Válka?
– Nezatvára oči, aby sníval. Nikdy neuteká zo súčasného sveta ako romantici. Pozerá sa, aby rozlišoval, rozlišuje, aby pomenúval. Pomenúva (presne), aby ukázal a objasnil. Čo? Že svet nie je novinovo čierno-biely. Že zdrojom nepokoja je rozpor. Nepokoj je vývoj. Že existujú neviditeľné pravdy a vynárajú sa otázky. A poézia jediná odkrýva tieto pravdy a kladie tieto otázky. Pravdy, skutočnosti, city, ktoré sa nedajú odfotografovať.
* V čom vidíš tajomstvo trvalej príťažlivosti Válkovej poézie?
– Nadosobné splýva s osobným. Zaujme intimita. Výrazná je naliehavosť, keď sa vyjadruje za seba. Je osobný. Má svoj mikrosvet a vstupuje s ním do makrosveta, ako vchádzame s košíkom do supermarketu. K Válkovej intimite sa pripája objektívny svet. Napĺňa ten košík zázrakmi moderného sveta. Z veršov cítiť bdelú účasť, lyrika sa mu nikdy nemení na žurnalizmus. Uvedomuje si svoje pozície a táto sebaistota mu umožňuje zachytiť zložitosť doby. Túto pozíciu môžeme nazvať „pozícia otvorených očí“, „pozícia priameho pohľadu“, „pozícia striehnuceho na príležitosť“.
* Ako sa Válek pred tým bráni?
– Len iróniou.
* A čo básnikovi Válkovi chýba?
– Humor.
* Ako si si ho uchoval v pamäti ako človeka?
– Bol nepokojný. Znepokojujúci. Pravdivý. Bez romantických ilúzií. Nemetafyzik so živou pamäťou, natrvalo poznamenaný stretnutím s fašizmom.
* Jeho autorské začiatky sú spojené s povojnovou érou americkej poézie, s jej strhujúcimi, naliehavými rytmami. Ako si vnímal túto podobu Válka?
– Válek ako synkretik, nachádzajúci a spájajúci protiklady, nemohol zostať nedotknutý autormi bítnickej generácie a nevpustiť ich do svojej umeleckej výpovede. Tak ako Allan Ginsberg, Ferlinghetti, Corso aj on sa stal dobyvateľom šťastia v modernom svete so zmyslom pre kruté detaily histórie. Nadšenie nimi nájdeme v Milovaní v husej koži. Počuť frázovanie veršov v rytme jazzu.
Anton Baláž
