Rozhovor s českým básnikom, prozaikom a publicistom Petrom HALMAYOM

Takýto je príbeh mojej literárnej generácie

Rozhovor s českým básnikom, prozaikom a publicistom Petrom HALMAYOM

Petr Halmay sa narodil v roku 1958 v Prahe, kde aj žije. V období normalizácie vystriedal viacero zamestnaní, pracoval napríklad ako kulisár v divadle, závozník, obsluhoval čerpaciu stanicu... Až po roku 1989 začal publikovať svoje básne v časopisoch (Revolver Revue, Literární noviny, Souvislosti, Tvar); v Revolver Revue mu vyšli aj prvé prozaické texty, neskôr zaradené do knihy Hluk. Po knižnom debute Strašná záře (1991), do ktorého zaradil svoje básnické juvenílie, vydal zbierku Bytost (1994), po nej knihu básní aj próz Hluk (1997). Do tretej zbierky Koncová světla (2005) zaradil básne z rokov 1998 – 2004, česká Obec spisovatelů mu za ňu roku 2007 udelila Cenu Jana Skácela. Posledná zbierka Země nikoho (2008) je výber z prvých troch titulov. Poézia Petra Halmaya pramení v prežívaní vlastnej existencie, vo videní banálnych, strácajúcich sa výjavov a zároveň v hlbokom pohľade do seba...

* Už zbežný pohľad na tituly vašich kníh môže vytvárať v čitateľovi predbežný dojem existenciálnosti a ťaživosti, sú tieto charakteristiky blízke naozajstnému tematickému a problémovému záberu týchto veršov a próz?

– Tematický rad, ktorý vytvárajú tituly mojich štyroch kníh, možno čítať rôzne. Mne osobne je najbližší prirodzený oblúk ľudskej existencie – teda narodenie (Strašná záře) a ďalej. Motívy svetla, jasu, žiary (ale aj lesku alebo trblietania) predstavujú potom – aspoň v mojom chápaní – aj určitú nádej. Napriek tomu uznám, že tieto texty môžu pôsobiť aj inak.

* Vaša báseň je vstupom do sveta, kde akoby všetko bolo na svojom mieste ako kulisy, a jediný kto tam nepatrí, ste vy, ako lyrický subjekt či vedomie rozprávania, je tam pocit cudzoty, vytesnenia, tragickosti...

– Nazdávam sa, že tieto pocity – teda pocity cudzoty a vytesnenosti, ako o nich hovoríte – vychádzajú u mňa predovšetkým z normalizačnej skúsenosti, v ktorej sa formoval tak môj vzťah ku skutočnosti, ako aj čosi ako, povedzme, literárny výraz. V tom čase pôsobil vonkajší svet skutočne vo väčšine prípadov len ako dekorácia – identifikovať sa s ním nebolo takmer možné. Tam sme, aby som znova použil vaše slová, naozaj nepatrili. A to nielen ja, ale celá moja generácia (ak možno tento pojem v súčasných súvislostiach ešte vôbec použiť). Moje mnohoročné zamestnanie divadelného technika pridalo potom tomuto videniu sveta ešte ďalší – skôr symbolický – rozmer. 

* V jednej básni píšete: „Obrazy mizí za obzorem v dálce. / Obrazy, city, vlastní příbeh – všechno.“ Takže poézia je pre vás spôsobom záchrany pred plynutím a miznutím, je to záchranná brzda, v ktorej sa koncentruje bytie?

– V istom zmysle áno. Už svojou podstatou vyzýva život k akejsi permanentnej inventúre. Postupné miznutie či rozpadávanie väzieb, osôb, vecí je našou najvlastnejšou skúsenosťou (nech si už tento fakt plne uvedomujeme, alebo vôbec). Veta alebo verš môžu azda mať podobu akéhosi sebazáchovného gesta. (Čím však nechcem tvrdiť, že práve v mojom prípade sa niečo také darí.)

* Posledný titul Země nikoho je koncipovaný ako osobný kritický výber z prvých troch kníh, ide určite o závažné a istým spôsobom nebezpečné gesto, prepisujete sám seba, tým sa môžete v širšom zmysle spochybňovať, no zároveň môžete potvrdzovať intímnejšou lektúru samého seba z aktuálnej pozície. Je to znak zrelosti či neustálej nespokojnosti?

– Priznám sa, že presne neviem, čoho je to znakom. Kedysi som niekde čítal alebo počul, že umenie, ktoré nemení človeka, nemá zmysel. Nepamätám sa na presnú formuláciu. Bolo to ale niečo v tomto duchu. Keď som pripravoval tento výber, nezaujímalo ma ani tak veľmi, kde sa autor – teda ja sám – v čase vzniku jednotlivých textov práve nachádzal, ale skôr to, čo z nich možno ešte vnímať ako živé. Škrty, ku ktorým som sa v niektorých prípadoch uchýlil (na vysvetlenie: nič som neprepisoval, iba som redukoval), mali signalizovať tú zmenu. Lenže nakoľko je tento spôsob nosný – alebo dokonca legitimný – to si netrúfam posúdiť. Viem iba, že v určitej konkrétnej situácii sa mi javil ako jediný možný.

* Pred rokom 1989 ste pracovali v príležitostných zamestnaniach a vaša prvá zbierka prišla až po tomto spoločensko-politickom medzníku, už to je dosť veľavravné...

– Ako som už povedal, takýto je príbeh mojej literárnej generácie. Presnejšie tej jej časti, ktorá odmietala kompromisy. (A, samozrejme, nešlo len o moju generáciu.) Je paradoxné (a nie je to len môj pocit), že som sa v tomto období cítil z viacerých stránok vnútorne slobodnejší ako dnes. Existenciu niektorých ideálov, ako aj pocit skrytej všeobecnej solidarity mohol človek vnímať navzdory obludnosti, aká okolo vládla. Takáto skúsenosť je však neprenosná.

* Nedávno ste navštívili Bratislavu a knižný veľtrh Bibliotéka, kde ste diskutovali, absolvovali ste autogramiádu, aké dojmy si odnáša český spisovateľ domov zo Slovenska?

–  Necelé tri dni, ktoré som v súvislosti s knižným veľtrhom spoločne so svojou manželkou v Bratislave prežil, strávil som takmer bez výnimky v Starom Meste. A bol som očarený. Mám dojem, že česká mentalita je – v porovnaní so slovenskou – predsa len racionálnejšia: väčšiu mieru otvorenosti a spontaneity sme, nazdávam sa (žena i ja), pociťovali stále. Svoju úlohu ale mohlo zohrať aj naše postavenie turistov, čo nevyhnutne obsahuje sklon k idealizácii.

* No so Slovenskom máte aj užšie vzťahy...

– Áno, moja mama pochádza zo zmiešanej slovensko-maďarskej rodiny – a pseudonym Halmay je jej rodné meno. Takmer každoročne – až do svojich sedemnástich rokov – som preto navštevoval Trenčín, kde žije jedna z jej sestier, a predovšetkým Banskú Štiavnicu a Hodrušu, kde kedysi žil a dnes je pochovaný jej otec. Štiavnicu som zhodou okolností navštívil aj pred dvoma rokmi, keď som sa (takisto po boku svojej manželky) – ako hráč – zúčastnil (mimochodom bez výrazného úspechu) na medzinárodných majstrovstvách Slovenska v šachu. Myslím, že nebudem vôbec preháňať, keď poviem, že obidvom sa nám dodnes za Štiavnicou cnie.

                                  Radoslav Matejov

Foto Peter Procházka