Rozhovor s českým prozaikom Jaroslavom Rudišom

Čo to tu vlastne žijeme?

Rozhovor s českým prozaikom Jaroslavom Rudišom

 Jaroslav Rudiš sa narodil roku 1972 v Turnove. Študoval v Liberci, Prahe, Zürichu a Berlíne. Pracoval ako reklamný agent českého pivovaru v Nemecku, pekár v Alpách, DJ a zvukár v rockovom klube, manažér kapely, učiteľ a predavač, V rokoch 2001 – 2002 študoval na univerzite v Berlíne. V novembri 2002 získal cenu Jiřího Ortena za knihu „rockových príbehov z berlínskeho metra“ Nebe pod Berlínem (vyšla už v nemčine, poľštine a srbčine). S výtvarníkom a spevákom skupiny Priessnitz Jaromírom 99 napísal kreslenú románovú trilógiu Alois Nebel (Bílý potok, Hlavní nádraží, Zlaté Hory, 2003 – 2005), odohrávajúci sa v nedávnej minulosti na jednej malej železničnej stanici. Roku 2005 získal Cenu Alfréda Radoka za divadelnú roadstory o dlhej ceste na sever Léto v Laponsku, ktorú napísal s Petrom Pýchom a nasledujúci rok vyšla aj knižne. Je autorom románu Grandhotel (2007) situovaného do Liberca, podľa ktorého režisér David Ondříček nakrútil rovnomenný film. Najnovšie do tretice vydal vlani román Potichu zo súčasnej Prahy a v širších kontúrach odohrávajúci sa medzi Prahou a Lisabonom, čiže zachytávajúci celú Európu. Všetky knihy J. Rudiša vyšli v pražskom vydavateľstve Labyrint.

* Dej svojich románov umiestňujete tam, kde ste strávili nejaký úsek života. Po Berlíne a Liberci je to Praha. Podnecujú vás zážitky z týchto miest?

– Áno aj nie. Potreboval som sa najmä z tých miest vypísať. A z toho, čo ma k nim viazalo či viaže. Všetky knihy sú do istej miery osobné – najviac ale asi Grandhotel. To ale neznamená, že sú autobiografické, to vôbec nie. Skôr som sa chcel vyznať z nejakého pocitu. Potichu uzaviera niečo ako mestskú trilógiu. Berlín má v sebe toľko energie, že vás dokáže riadne podusiť. To sa mi tam stalo a musel som o tom napísať knihu. Grandhotel je príbeh z Liberca, kde som istý čas žil a toto mesto mám rád. Román som ale písal až v Prahe a je to akési moje lúčenie s týmto podivuhodným a tajomným miestom, kde sú dejiny prikryté mrakmi, z ktorých neustále prší. V Prahe žijem teraz. Dlho som hľadal cestu, ako o Prahe niečo napísať. Až sa mi vybavil príbeh, ktorý sa odohráva v jediný deň a spája päť ľudí. Výsledkom je Potichu.

* Potichu nie je práve radostné čítanie, postavy žijú neukotvený život, dosť vyprázdnený. Síce ich životy sú pestré, ale nemajú čas uvedomovať si samých seba či ísť za nejakým trvalejším cieľom. Iba sem-tam sa mihne záblesk krátkej reflexie. Predpokladám, že ste zobrazovali typy, aké vidíte okolo seba, že nie ste jeden z nich...

– Možnože som, neviem. Žijem dosť banálny život. Žiadna revolúcia. Nemyslím si, že je na tom niečo celkom zlé. Na rozdiel od niektorých postáv z tohto románu však viem, čo chcem, viem, že chcem písať knižky. Okolo seba stretávam veľa ľudí, ktorí roky bojujú s tým, čo majú robiť, kam ísť. Žijú bez cieľa, blúdia, sú nešťastní v práci, v rodine. Toto blúdenie celkom chápem.

* Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala v množstve postáv v románe a s niektorými som sa nemohla stotožniť, ich osudy mi boli dosť vzdialené. Zaujala ma postava Vladimíra, ten je presvedčený, že bolesť mesta spôsobuje hluk. Nedávno mu umrela manželka – možno je precitlivený, lebo jej odchádzanie nebolo ľahké...

– Vladimír je čudák. Myslí si, že hluk môže za všetky jeho problémy aj za problémy celého sveta, a tak mu vyhlási vojnu. Mne sa tá jeho anarchia a vzdor páčia, i keď je to trochu šialenec, ktorý sa pred ničím nezastaví. Ja hluk nenávidím, ale zároveň milujem, lebo bez hluku nevynikne ticho, a potom – hluk v sebe nesie aj energiu, hoci napríklad v rockovej hudbe, ktorej je v mojich knižkách plno, pretože mám hudbu jednoducho rád.

* Literárna kritika neprijala román jednoznačne. Josef Chuchma (Mladá fronta DNES 21. 12. 2007) okrem iného píše: „V české literatuře posledních let se těžko najde druhá taková próza, která by tak akceptovatelně demytizovala „magickou“ Prahu jako Rudišovo Potichu.“ ... „Přijde nám to jako literárně obstojná kniha, která sice pro českou prózu této dekády asi nebude znamenat tolik jako album Priessnitz Potichu? pro české rockové písničkářství minulého desetiletí, nicméně ten román nás bez autorského vydírání vede k úvahám, co to tady vlastně žijeme. A to se počítá.“ Vystihuje táto kritika váš zámer?

– Potešilo ma to. Lebo ak mi v Potichu o niečo išlo, tak práve o toto – skúsiť zachytiť Prahu tu a teraz. A ľudí v nej.

* Za svoje literárne vzory pokladáte Kunderu, Škvoreckého a Hrabala?

 – Áno. Bez týchto troch autorov by som asi nič nenapísal. Rád sa k nim vraciam.

* Ako vyštudovaný germanista nemáte ambíciu vytvoriť niečo ako reflexívny román?

– Verím, že Potichu, Grandhotel, Nebe pod Berlínem majú v sebe tóny, ktoré idú pod povrch vecí. Veľa sa v nich píše o samote súčasných ľudí, často reflektujem dejiny miest, ktoré nás stále ovplyvňujú. Potichu je z nich asi najpopovejší, najviac ukotvený v súčasnosti, ale to neznamená, že by som sa v románe vyhýbal vážnym témam – hluk, nedostatok harmónie, lásky. Chcel som ale zachytiť najmä súčasnú Prahu. Mesto, ktoré žije len z minulosti, ktoré rozoberajú turisti. Je síce krásne, ale tiež trochu prázdne. Bez energie.

* Ako vnímate čitateľské ohlasy? 

– Veľmi ma teší. Literatúra bez čitateľov? To si nedokážem predstaviť. Nedávalo by to zmysel.

Jarmila Wankeová

Foto Petr Hloušek