Mne sa už bojovať nechce

Tridsaťdeväťročný Miloš Urban si za posledných deväť rokov vydobyl v českej literatúre pozíciu  popredného románopisca. V rýchlom slede za sebou vydal osem kníh (Poslední tečka za Rukopisy, 1998; Sedmikostelí s podtitulom Gotický román z Prahy, 1999; Hastrman označený ako Zelený román, 2001; Paměti poslance parlamentu, 2002; božskú krimikomédiu Stín katedrály, 2003; novelu Michaela, 2004; román alebo barokové postromaneto Santiniho jazyk, 2005; novelu Pole a palisáda, 2006; zbierku poviedok Mrtvý holky, 2007). Jeho próza má všetky predpoklady, aby zaujala čitateľa a nezapadla v toku času: tematickú provokatívnosť, tvorivú inteligenciu, osobitný jazyk a navyše jeho knihy sú veľmi invenčne výtvarne a typograficky dotvorené. V každom jeho diele sa čitateľ stretáva s nesmierne sčítaným autorom. Cez zvyčajne kriminálnu zápletku, ktorú umne vedie tak, že čitateľ nestratí niť a číta dychtivo a s napätím, ho povodí po cirkevných pamiatkach rôznych epoch a štýlov, nahliadne do kultúrnych ustanovizní súčasnej Prahy, napríklad do Klementína, zabrúsi do minulosti postáv, okorení text zvláštnym humorom a uštedrí čitateľovi exkurzy do sveta mýtického, aj hrôzostrašného. Vo všetkom akoby sa zračila túžba súčasníka vrátiť sa späť do histórie, aby v nej nachádzal krásu, cit, ušľachtilosť a poriadok uplynulých storočí, to, čo mu chýba v našom modernom svete. Urbanove romány sú plné literárnych a kultúrnych odkazov, narážok a súvislostí. Niekedy čitateľa obohatia či povznášajú, inokedy sa mu zdajú prepiate či nadbytočné. Nezaprú podmienenosť prostredím. A teda na úvod otázka:

Mne sa už bojovať nechce

Rozhovor s českým prozaikom Milošom Urbanom

Tridsaťdeväťročný Miloš Urban si za posledných deväť rokov vydobyl v českej literatúre pozíciu  popredného románopisca. V rýchlom slede za sebou vydal osem kníh (Poslední tečka za Rukopisy, 1998; Sedmikostelí s podtitulom Gotický román z Prahy, 1999; Hastrman označený ako Zelený román, 2001; Paměti poslance parlamentu, 2002; božskú krimikomédiu Stín katedrály, 2003; novelu Michaela, 2004; román alebo barokové postromaneto Santiniho jazyk, 2005; novelu Pole a palisáda, 2006; zbierku poviedok Mrtvý holky, 2007). Jeho próza má všetky predpoklady, aby zaujala čitateľa a nezapadla v toku času: tematickú provokatívnosť, tvorivú inteligenciu, osobitný jazyk a navyše jeho knihy sú veľmi invenčne výtvarne a typograficky dotvorené. V každom jeho diele sa čitateľ stretáva s nesmierne sčítaným autorom. Cez zvyčajne kriminálnu zápletku, ktorú umne vedie tak, že čitateľ nestratí niť a číta dychtivo a s napätím, ho povodí po cirkevných pamiatkach rôznych epoch a štýlov, nahliadne do kultúrnych ustanovizní súčasnej Prahy, napríklad do Klementína, zabrúsi do minulosti postáv, okorení text zvláštnym humorom a uštedrí čitateľovi exkurzy do sveta mýtického, aj hrôzostrašného. Vo všetkom akoby sa zračila túžba súčasníka vrátiť sa späť do histórie, aby v nej nachádzal krásu, cit, ušľachtilosť a poriadok uplynulých storočí, to, čo mu chýba v našom modernom svete. Urbanove romány sú plné literárnych a kultúrnych odkazov, narážok a súvislostí. Niekedy čitateľa obohatia či povznášajú, inokedy sa mu zdajú prepiate či nadbytočné. Nezaprú podmienenosť prostredím. A teda na úvod otázka:

* V Hastrmanovi ste „vzdali hold“ kraju medzi Českým rajom a Českým stredohorím, v ďalšom románe ste nás rovnako sugestívne vodili po Prahe a nevšímavcom  otvárali oči. Čím si vás nejaké miesto získa? Môžete takto uchopiť ktorýkoľvek kraj?

– Umelec si skutočne môže osvojiť akékoľvek prostredie, ak má na to dostatočnú motiváciu. Mňa viedol sentiment a hnev. Hnevalo ma, ako vyzerá krajina severných Čiech a takisto ma trápilo, že Praha už nie je tým krásnym harmonickým mestom, akým bývala v minulých storočiach. Z týchto negatívnych pocitov som sa potreboval vypísať a zároveň niečo pre tie miesta urobiť – prinajmenšom na ne upozorniť iných ľudí: pozrite sa, čo sa tu deje, a všimnite si, že ešte nie je všetko stratené, že čriepky starej, dnes rozbitej krásy ešte zostávajú a nádherne sa ligocú.

* Časť detstva – od ôsmich do dvanástich rokov – teda obdobie, keď je vnímavosť veľmi ostrá a keď sa formujú niektoré podstatné postoje, ste strávili v Londýne. Ako ste začali prijímať nové prostredie, ktorého pečať je vo vašich textoch zrejmá?

– Štvorročný pobyt v Londýne bol určujúci pre moje ďalšie smerovanie, trebárs pre štúdium anglistiky na pražskej univerzite, ale samozrejme i pre výber literatúry, ktorú som čítal vo veku dospievania; anglická literatúra je veľmi príbehová, a to som mal vždy rád. Čítal som aj anglických klasikov, nie všetkých, ale i tak ich bolo dosť, iba tak letmo uvediem mená ako Austenová, Elliotová, Reevová, Walpole, Fielding, Dickens, Hardy, Bennett, Joyce, Woolfová atď. Ale to bolo neskôr. Ako dieťa som čítal najmä horory a dobrodružné príbehy pre mládež po anglicky, pretože to, čo ponúkala knižnica na ambasáde alebo v československej škole v Londýne, ma neuspokojovalo. V desiatich som vďaka jednému kamarátovi začal chodiť do pobočky londýnskej knižnice v Chelsea. Vtedy to bolo trochu nezvyčajné, české a slovenské deti nesmeli chodiť samy po meste a do anglickej knižnice nikto predo mnou nechodil, ani dospelí nie. Londýn však bol iný ako dnes, oveľa pokojnejší a skromnejší, ale i viac tajomný. Keď sme sa vrátili domov, do Karlových Varov, čakal nás ukrutný kultúrny šok. Asi najväčšie sklamanie mi pripravili spolužiaci a učitelia v škole – toľko obmedzenosti, závisti, brutality, úskokov a ľsti. Na to som si zvykal celé roky.

* Ako ste sa s tým vyrovnávali?

 – V podstate mi nezostávalo nič iné, iba uchýliť sa k literatúre a takmer celé dospievanie  sa venovať čítaniu. Samozrejme, pribudol aj romantický vzťah s dievčaťom. Čítal som vtedy dve až tri knihy za týždeň, permanentne som mal rozčítaných až päť kníh naraz. Táto čitateľská žravosť mi vydržala celé vysokoškolské štúdium a vyvrcholila potrebou niečo napísať a vyrovnať si účty so svetom, s ktorým som bol nanajvýš nespokojný. Potom som čítal čím ďalej menej, a dnes, po deviatich vydaných knihách, sa k čítaniu zasa začínam vracať. Asi som príliš vyberavý, v poslednom čase len ťažko natrfím na knihu, ktorú by som s chuťou dočítal do konca. Naposledy to bol Thomas Bernhard Wittgensteinov synovec.

* Kto patril v tých rokoch k vašim obľúbeným spisovateľom?

– Michail Bulgakov, John Fowles, Umberto Eco, E. T. A. Hoffmann, Bram Stoker, Karel Jaromír Erben, Vladimir Nabokov, Ladislav Fuks, kedysi aj Sigmund Freud, Milan Kundera, Julian Barnes či Franz Kafka. Poviedky sa učím na Poeovi a Dahlovi. Nesúrodá partia, však? Ale tak je to myslím v poriadku. Som vďačný Erbenovi a Fuksovi, pretože iní českí autori ma nejako neuspokojili, nieto inšpirovali. Milana Kunderu už nedokážem čítať, v jeho knihách je málo príbehov a veľa myšlienok, asi ako Umberto Eco. Ja som vo fáze, keď vyhľadávam iba príbehy. V poslednom čase ma potešil Robert Holdstock a jeho Les mytág. Nejaká čitateľka mi napísala, že Holdstockov vplyv na moje písanie je evidentný, či vraj od neho trochu neopisujem. Pritom som ho vtedy vôbec nepoznal! Tak som si prečítal jeho najlepšiu knihu a presvedčil som sa, že sme každý iný. Niektoré veci v prírode vidíme a cítime podobne, obaja máme zmysel pre mýty, čiže prapríbehy.

* Aká zhoda okolností, či správna dávka sebavedomia prispeli k tomu, že sa vám podarilo preraziť v literatúre?

– Sebavedomie nie je na začiatku až také potrebné, podľa môjho názoru môže byť aj na škodu. Oveľa dôležitejšia je túžba a vôľa. To sú nespochybniteľné predpoklady, kladné. Podnetom na písanie môže byť aj čosi negatívne, napríklad pocit nedostatku niečoho, ako to bolo u mňa. Chýbalo mi čosi, čo bolo pre mňa dôležité – romantika. A tak som si jej nedostatok nahradzoval tým, že som to písal. Texty potom majú v sebe niečo naozajstné, i keď ide o čisté fikcie.

* V ,,zelenom románe“ Hastrman je evidentné, hoci zaobalené do historických, etnografických a mýtických hávov, vaše úsilie ochrániť prírodu severných Čiech pred ďalšou devastáciou a vyťažením prírodných zdrojov. Vo svojich nasledujúcich dielach už tak naliehavo neburcujete ekologické povedomie čitateľa, prečo? 

– Ten román bola moja zbraň. Vtedy som ho musel napísať, aby som si vybavil osobné účty, aby som urobil niečo pre krajinu, ktorú pokladám za svoju. Myslel som si, že to krajine pomôže, že sa niečo stane a tí, ktorí ju exploatujú, od toho upustia. Ale, prirodzene, nestalo sa nič. Knižka sa možno celkom podarila, ale jej mimoliterárny presah nenastal. Bol som tým sklamaný, môj nasledujúci román Paměti poslance parlamentu bol ešte radikálnejší, vyslovene anarchistický. Neprijala ho ani kritika, ani čitateľská obec, médiá ho väčšinou ignorovali a nijaký politik ani nezaznamenal jeho existenciu. Tak som na „angažované“ písanie rezignoval a vrátil som sa k temným príbehom, ktoré na nejaké spoločensko-kritické presahy rezignujú. Vyplatilo sa to. Naozaj doma som práve v takýchto príbehoch, už nechcem na nič a nikoho apelovať. Iste, je to tak trochu konformizmus. Mne sa už ale bojovať nechce.

* Máte nejaké ohlasy z čítania svojich próz na Slovensku?

– Od slovenských čitateľov síce mám pár pozitývnych reakcií, ale je ich zatiaľ veľmi málo. Dúfam, že časom mi čitatelia na Slovensku pribudnú. Keď mám svojich čitateľov v Maďarsku, prečo nie na Slovensku?

        Jarmila Wankeová