Rozhovor s českým spisovateľom Davidom ZÁBRANSKÝM

Kulisy našich umelých svetov

Hovoríme s českým spisovateľom Davidom ZÁBRANSKÝM

David Zábranský (1977) študoval na Karlovej univerzite v Prahe právo a mediálne štúdiá. Za prvotinu Slabost pro každou jinou pláž s podtitulom Poznámky k moři, smíchu a duchu doby (takmer 400-stranový román) mu vlani v apríli udelili Cenu Magnesia litera v kategórii Objav roka. Niektorí českí kritici nastolili otázku, či toto dielo spĺňa kritériá románu a usúdili, že ide o román-esej.

 * Debutovali ste hneď románom. Nie je to odvážne? Prozaik si overí svoj talent spravidla na kratšom útvare.

– Viac ako odvaha to bola samoľúbosť a namyslenosť. Podstatnejšie je, že poviedke nerozumiem, ten útvar nemám rád. Pre mňa je súčasťou zážitku z čítania beletrie i čas čítania. Hľadanie strateného času, Muž bez vlastností sú pre mňa ideálne knihy, nielen pre ich literárnu kvalitu, ale aj pre rozsah. Proste sa dajú večer odložiť a ráno znova vziať do ruky, a tak s nimi môžete žiť mesiac, dva. Poviedka je hneď prečítaná. To sa mi nepáči. Nechcel som písať niečo, čo sa mi nepáči. Pred niekoľkými dňami som dopísal druhú knihu, 250-stranovú novelu, je celkom iná než bola prvá kniha.

* Napísanie takého rozsiahleho románu si okrem erudície a ponoru do látky vyžaduje aj značnú mieru trpezlivosti a vytrvalosti. Sú pre vás tieto vlastnosti prirodzené, mali ste pred sebou nejakú métu? 

– Pokiaľ ide o písanie, prirodzené mi v tom čase nebolo nič, veď to bola prvotina,  sprevádzalo ho iba nekonečné tápanie. Prirodzenosť žiadna, méta žiadna. Jednoducho som písal a vôbec som netúžil, aby to niekto čítal, lebo kým si človek píše sám, nemá ho kto kritizovať. Keby platila subjektívna realita, máme v Čechách tisíce Proustov, Kafkov, Woolfových. To nie je nepríjemný pocit mať doma text, o ktorom si človek môže myslieť, že je súčasťou svetovej literatúry, že sa ňou stane... Po smrti autora. Takže u mňa nešlo ani tak o trpezlivosť ako skôr pohodlie. Pretože pre mňa je skôr prirodzené, že musím mať všetko a hneď.

* Hrdinka vašej knihy Polina ušla z Ukrajiny, z krajiny „ktorá jej nedovolila žiť“. Lenže ani Španielsko, jej nová vlasť, nie je bez obmedzení a zväzuje človeka aj na prvý pohľad nenápadnými vecami a navyše ho oberá napríklad o citovosť. V otázke: Západ či Východ sa neprikláňate ani k jednému z týchto svetov...

– Španielsko nikomu nemôže vziať citovosť, v tom zmysle by som opravil časť vašej otázky. Na druhej strane nikomu „nedá“ citovosť ani fakt, že žije na Ukrajine. Ibaže mnoho ľudí zo Západu vidí Ukrajinu alebo Indiu či iné krajiny Východu ako nejaké nádrže, odkiaľ možno nasávať autenticitu, citovosť,  „naozajstný život“ atď. Podľa mňa je to trestuhodná naivita, omyl, ktorý treba vyvracať, biť na poplach. Je to pasca, do ktorej sa dobrovoľne chytáme. Práve takýmto naivným videním strácame to, čo urputne hľadáme. Moje sympatie nepatria ani jednému z týchto svetov, ako by aj mohli, veď tie takzvané svety sú len kulisy. Oveľa viac ako na kulisách záleží na tom, do akej miery sme ochotní „ísť do seba“, ako premýšľame. Takže nejde o nejaké fatálne rozdelenie sveta na Západ a Východ, ako skôr o pohodlnosť hľadať v sebe. Pre mňa je najpodstatnejšie, ako sa rozvinutý svet usiluje zbaviť tejto pohodlnosti – pozerá cez plot na Ukrajinu a do Indie. Naivne si pritom myslí, že to, čo hľadá,  je niekde v Indii úhľadne zabalené v Himalájach. Himaláje sú vyššie ako Krkonoše a pre pohodlného človeka predstavujú rovnako grandióznu bodku ako hollywoodske finále. Hľadáme niečo ohromujúce, niečo, čo pred nami bude stáť bez toho, aby sme pohli prstom. Tento konzumentský prístup k svetu by sa však nemal vydávať za hľadanie autenticity, hĺbky a bohvie čoho. Celé toto umelé rozdelenie na Východ a Západ som v knihe použil len preto, že som chcel ukázať, aký hybrid je stredná Európa, ako ťažko zaraditeľní sme z hľadiska nových meradiel, ktoré prišli spolu s globalizáciou, a aké výhody nám to môže prinášať. Sme rozkročení medzi Ukrajinou a Španielskom. Pre Angličana sme Ukrajinci, pre Ukrajincov sme takmer Angličania. Pýtam sa, kam patríme? Pri pohľade z veľmi veľkej výšky patríme na Západ. Nie vlastnou zásluhou, nie tým, že sme takí skvelí a za posledných pätnásť rokov sme všetko stihli, ale práve pre meniace sa umiestnenie „oka“, ktoré sa na nás pozerá.

* Keď sa Rilke pred sto rokmi vydal spolu s Lou Andreas Salomé do Ruska, aby sa priblížil jej srdcu cez pochopenie zbožnosti v biede, nepodarí sa mu to, pretože, ako píšete: „Chovali se jako turisté.“ Možno sa s odstupom sto rokov dopátrať, čo Rilke v Rusku hľadal a čo mu návšteva dala? Inde sa ponárate do spomienok literárneho kritika Marcela Reicha-Ranitzkého z varšavského geta. Čo vás viedlo k týmto príkladom?

– Rilke bol príslušníkom prvej generácie, ktorá si mohla dovoliť hľadať autenticitu. Doba mu to umožnila technicky, on sám sa postaral o to, aby mal na to dosť peňazí, samozrejme od Lou. V zháňaní peňazí bol podľa mňa majster. Rilke a Lou stoja na počiatku, odvtedy ubehlo more času, ale veľa sa toho nezmenilo. Niečo hľadáme, ale hľadáme to mimo seba, pokiaľ možno aj geograficky ďaleko. Je fascinujúce porovnať dve rozmaznané, pohodlné duše, jednu spred sto rokov, druhú súčasnú. Aké podobné sú ich túžby! Pýtate sa, ako to doparoma môžem vedieť, čo Rilke v Rusku chcel a čo našiel. Neviem ani jedno, ani druhé. Ale prečo by nemohol hľadať to, čo hľadáme my, a prečo by nemohol dopadnúť rovnako ako my? Vychádzam z toho, že o svojej ceste do Ruska táral hlúposti. V Rusku vraj jeho srdce začalo biť v rovnakom rytme, ako bije srdce ruskej krajiny. Podľa mňa Rusko bolo vtedy také isté ako každá iná krajina. Hore nebo, dolu zem. Miestne obyčaje. Ale že by tam pulzovalo niečo nadľudské, „univerzálne, všeobjímajúce“, nejaký iný rytmus než napríklad španielsky so siestou, to si nemyslím. Proste ,,to“ chcel nájsť a našiel to. ,,To“, o čom sa píšu básne, ,,to“, bez čoho nevieme a nemali by sme vedieť žiť. To je v poriadku, ja len poukazujem na fakt, že potreboval niekam ísť, aby toto našiel. Podľa mňa to pokojne mohol nájsť v Prahe-Holešoviciach. Skúste porovnať Rilkeho chuť cestovať a jeho zážitky z ciest s cestovnými zážitkami Franza Kafku. Iste by si to vyžadovalo dlhú a dôkladnú štúdiu, ale nazdávam sa, že Kafka aj na cestách cestoval viac v sebe než v cudzej krajine. Kafka však nebol taký sugestívny, aby jeho srdce na povel bilo podľa nejakého záhadného ruského rytmu. Mám chuť nahradiť slovo „sugestívny“ za „rozmaznaný“. Rovnako afektované výpovede ako   Rilkeho, ktoré sa nezakladajú na ničom inom než na túžbe po zážitku, môžete počuť od prvého rozmaznaného Pražana, ktorý sa práve vrátil z Indie.

* Možno ešte prahnúť po autentických zážitkoch?

– Samozrejme, kdekoľvek. Všade, kde je k dispozícii určitá miera osobnej slobody. Mimochodom, sme posadnutí autentickým životom. Neviem, čo je autentické. Najautentickejšie je podľa mňa sedieť a hľadieť na stenu. Rok, päť, desať rokov. V Indii by to asi nazvali meditáciou. Celý rozvinutý svet by si na chvíľu mal sadnúť na zadok a vykašlať sa  na planétu, aj tak ju svojimi alibistickými zábavkami nijako nezachraňuje. Proste prestaňme chodiť do „autentického“ Rumunska, prestaňme sa usilovať o zahraničné štipendiá, prestaňme loviť skúsenosti a zážitky. Vzdajme sa grandióznych honov na zážitky. Keď zabudneme na svet okolo, nielenže sa svet z toho nezblázni, určite mu to pomôže. A možno konečne nájdeme tú autenticitu.

* Spisovateľ Rudo Sloboda sa raz vyslovil, že cestovanie nemusí byť produktívny spôsob poznávania sveta. Schodnejšia a lepšia cesta je podľa neho čítanie. 

– Podľa mňa má pravdu. Nielenže to nie je produktívne, navyše sa tým ten svet tak trochu ničí. Súčasná cestovateľská tragédia je v tom, že každý cestovateľ je namyslený individualista, ktorý si nevidí na koniec nosa, nieto aby dovidel na dôsledky svojho správania. A prečo sa cestovanie tak rozmohlo? Myslím, že moje vysvetlenie je jasné – lebo nevydržíme sedieť na zadku. Unudili by sme sa k smrti. Necítime sa príjemne, keď robíme spoločnosť len sami sebe. Potrebujeme niečo dostávať, ale tá ruka v našom vnútre, ktorá nám to pokojne mohla podať, už zakrpatela. Túžba zmocniť sa exotických končín je podľa mňa druhoradá, nie je hlavnou motiváciou. Hlavnou motiváciou je túžba nechať sa „oškrieť“ zo všetkých strán a ešte zhora nadol.

Jarmila Wankeová