Rozhovor s chorvátskou prozaičkou Julijanou MATANOVIĆOVOU

Rozhovor s chorvátskou pro­zaičkou Julijanou MATANOVIĆOVOU

Literatúru píšu anjeli

Chorvátska pro­zaička, literárna kritička a historička, vysokoškolská pedagogička Julijana Matanovićová (1959) doteraz uverejnila okrem literárnovedných kníh aj viacero kníh poviedok a román Bilješka o piscu (Poznámka o spisovateľovi).Autobiografická próza Prečo som vám klamala je jej prozaic­kým debutom a v Chorvátsku vyšla už v 13 vydaniach. Nostalgic­ké spomienky autorky na detstvo a mladosť v Slavónsku vyšli v slovenskom prekladeAlice Kulihovej (vo vydavateľstve Alika 2006).

* Ako sa zrodil vás vzťah k literatúre?

-- Celý život žijem v súlade s vetou z románu Juliana Barnesa Flaubertov papagáj: „Život je pekná vec, ale ja mám radšej čítanie.“ Hoci som ho čítala až roku 1990, keď som obhájila dizertačnú prácu z literatúry. Môj vstup do literatúry nie je obvyklý, pretože najprv som sa začala systematicky venovať literárnej kritike a vede. V polovici 80. rokov som patrila do generácie autorov časopisu Quorum. Kým muži tejto generácie uverejňovali svoje autorské diela, ja som písala o súčasnej próze a náboženských poémach literárneho baroka. Bola som pragmatickou a triezvou teoretičkou, nepripustila som, aby do mojich odborných textov preniklo čo len zrniečko emócie. Začiatkom 90. rokov začali do mojich interpretácií prenikať príbehy. Príčinu treba hľadať aj v surovej mimoliterárnej skutočnosti vojnového Osijeku, kde  som prednášala staršiu chorvátsku literatúru. A keď mi moji študenti ráno neprišli na prednášku preto, lebo v noci zahynuli, tak sa aj interpretácie literárnych diel začať vyvíjať inak. V analýzach literárnych diel bolo čoraz menej cítiť ťažkú najmodernejšiu teóriu. Roku 1993 som prešla na katedru súčasnej literatúry do Záhrebu. Až roku 1997 som sa osmelila vydať prvú knihu próz Zašto sam vam lagala (Prečo som vám klamala). Pochopila som, že základná sila literatúry je v poznaní a že sa netreba za to hanbiť. Aj moje odborné práce o chorvátskom historickom románe vťahujú do seba vždy nejaký príbeh.

* Zároveň s literárnou tvorbou prednášate o súčasnej literatúre na univerzite v Záhrebe. Čo vám prináša väčšiu radosť a zadostučinenie -- písanie alebo pedagogická a  vedecká práca?

-- Položili ste mi otázku, ktorá ma čoraz viac trápi. Všetko bolo v poriadku, kým sa príbeh pomaly vpisoval do mojej interpretácie iných autorov, kým vedecký výklad a prozaická časť boli v rovnováhe. Ale čo s tým, keď rozprávanie začína prevažovať? Dostávam sa do pozície, v ktorej tvorba a hodnotenie literárneho textu prerastá do konfliktu záujmov. Nechcem zámerne hovoriť o žiadnych kategóriách objektiívnosti. Čo znamená byť objektívny pri hodnotení literárneho textu v takom priestore, kde je nás tak málo, že v každom rozhovore trvajúcom dlhšie ako pätnásť minút, môžeme konštatovať, že naši spolubesedníci sú naši príbuzní zo štvrtého alebo piateho kolena? Iba písanie prináša výsledky, ktoré ja nazývam tvorivou toleranciou. Priznám sa, že čoraz viac ma zaujíma autorské písanie. To predstavuje aj príbehy o literatúre, ale nie na spôsob učiva. Hnevá ma, že sme mladým bádateľom literatúry vsugerovali, že literatúra je výlučne veda, že sme od nich žiadali, aby ju brali vážne a aby zabudli na lásku k literatúre. Najlepším a najpresnejším príkladom môjho videnia dejín literatúry bude moja nová kniha s názvom Društvo pobunjenih likova (Spoločnosť vzbúrených postáv) s podtitulom Priprema ispita iz novije književnosti (Príprava na skúšku z novšej literatúry). V tejto knihe prehovorí dvesto najväčších postáv chorvátskej prózy o svojom mieste v literatúre, okomentuje odborníkov, ktorí o nich píšu a skutočnosť okolo seba.

* Určite ste sa stretli s tým, že vás chceli zaškatuľkovať do ženskej literatúry. Ako chápete tento pojem, aké je postavenie autoriek v Chorvátsku?

-- Samozrejme, že ma zaradili aj do tejo kategórie. Nepáči sa mi to označenie, pretože z tohto termínu nemožno sformulovať niečo spoľahlivé, hodné definície. A to najmenej z dvoch príčin: po prvé, naši kritici chápu pod ženskou literatúrou tvorbu žien od prvých kníh Dubravky Ugrešić, Ireny Vrkljan, Slavenky Drakulić. Zabúdajú, že dvere tejto tvorby boli poodchýlené v celých dejinách literatúry. Táto línia by sa dala nazvať aj  dejiny písania žien. Dejiny literatúry mi pripadajú ako diaľnica; vopred vieme, kto môže jazdiť v pravom jazdnom pruhu, kto môže predbiehať atď. Ženy jazdia po vedľajších cestách a tie sú pomalšie, ale pestrejšie, krehkejšie, majú viac príbehov. Po druhé, bolo by veľmi zaujímavé, keby sme medzi kritikmi uskutočnili anketu, aby určili pohlavie autora anonymného textu. Predpokladám, že pri knihách P. Pavličića Šapudl a Kruh i mast (Chlieb a masť) by väčšina povedala, že autorkou je žena -- podľa stavby vety, z prežívania, z opisu detailov, zo strachu zo zabudnutia... Literatúru píšu anjeli a či sú ich krídla mužskejšie alebo ženskejšie, dovoľte, aby som pri tejto odpovedi použila formulku škôlkára, s ktorým sa jeho kamarát nechce hrať: je mi to jedno.

* Vaša kniha Prečo som vám klamala vyšla v Chorvátsku už v 13. vydaní. Čím si podľa vás získala taký úspech u čitateľov?

-- Nedávno mi moja teta, ktorá si ma adoptovala a je aj jednou z postáv tejto knihy, povedala, keď pozorovala správanie mojej päťročnej dcéry: ,,Aj ty by si to tak urobila, keby si bola mohla.“ Vtedy som pochopila, prečo som pred desiatimi rokmi napísala túto knihu. Všetko, čo na vlastnom živote smrteľník nevidí, som premenila na materiál pre knihu. ,,Nikdy mi nemôže byť tak zle, aby som z toho nemala nejaký osoh.“ Mať osoh, znamená premeniť udalosť na príbeh, na text. Musela som napíať túto knihu. Bola som preplnená skúsenosťami, pocitmi, a tie by explodovali, keby som ich neponúkla iným na nahliadnutie. Čitatelia to prijali a stotožňovali sa s mojím skutočným alebo vymysleným životom. Je to kniha o maličkostiach, o živote, v ktorom nie sú hrdinovia, o životopise blúdenia, o dieťati, ktoré si zaslúži lásku. Keď som urobila z toho text, všetko sa to spojilo, nadviazalo na seba, detaily vytvorili mozaiku. Narodila som sa v Bosne, v ktorej sa miluje, ale aj nenávidí ako nikde inde, tam je všetko hlboko prepojené. Neskôr som vyrastala na vidieku v Slavónsku, ktoré zaznávalo Bosnu, chodila som do školy v meste, kde sa vypytovali, ako môže mať niekto z vidieka na univerzite najlepší prospech. Teraz pracujem v Záhrebe, kde sa ma vypytujú, ako som sa sem dostala, keď som skončila fakultu v Osijeku. Už som unavená z toho, že musím ľuďom všetko vysvetlovať, že sa nevedia okolo seba pozerať. Knihe som dala preto taký názov, lebo som chcela čitateľom vsugerovať, že nejde o čistú autobiografiu; taká ani neexistuje. Existuje len literatúra a úprimná potreba písať. Vybrala som si prvú osobu jednotného čisla, tak sa mi darí nadväzovať lepší kontakt s publikom. A potom, keď sama vytváram fikcie, vážení kritici hovoria: Ďalší príbeh z vlastného života. A to je dôvod, prečo čoraz viac pochybujem o objektívnych interpretáciách, ktoré sa potom škatuľkujú ako ženská literatúra, generačné prúdy, próza konkretistov a pod.

* Čo pokladáte vo svojej práci za najväčší úspech?

-- Život svojich kníh. Tie imitujú môj život, prežívajú napriek ohováraniu a klebetám vážených ľudí, ktorým pre svoj dvojjediný kostým vysokoškolskej učiteľky a spisovateľky nepripadám dostatočne seriózna. Žijem literatúrou, spoznávam sa v nej a ponúkam ju na poznávanie. Najviac ma tešia malé obrázky zo života. Jeden z nich pochádza zo Starého Travnika. Odohráva sa v gymnáziu, je zima, chodby voňajú kyslou kapustou a domácou kuchyňou. V škole sa deti nielen učia, ale tam aj žijú, keďže cez vojnu prišli o rodičov. V chladnej telocvični im rozprávam o spisovateľovi Josipovi Eugenovi Tomićovi. Zrazu ma jeden chlapec preruší a povie: ,,Ale, to nechceme, povedz nám, prečo si klamala.“

Alica Kulihová

Foto Matej Dokić