Číňania by veľmi potrebovali skromnosť

Pre slovenských čitateľov je súčasná čínska literatúra veľká vzdialená neznáma. Jednou zo zriedkavých príležitostí oboznámiť sa s touto obrovskou kultúrou bola návšteva významného prozaika Wang Menga, ktorý po Moskve a Prahe zavítal aj do Bratislavy (11. a 12. septembra). V Bratislave sa s ním stretol aj nestor slovenskej sinológie PhDr. Marián Gálik, DrSc., z Ústavu orientalistiky SAV. Bolo to ich tretie osobné stretnutie a vznikol pri ňom aj tento rozhovor pre Knižnú revue.

Wang Meng sa narodil 15. októbra 1934 v Pekingu, jeho otec prednášal filozofiu na univerzite a pestoval v synovi lásku k literatúre. Ako stredoškolák sa zapojil do ilegálneho revolučného hnutia, od konca 40. rokov pôsobil ako profesionálny funkcionár zväzu čínskej mládeže, v štrnástich rokoch vstúpil do Komunistickej strany Číny a v tomto období začal aj literárne tvoriť. Roku 1953 začal písať svoju románovú prvotinu Nech žije mladosť! V polovici 50. rokov ho označili za pravičiara, poslali ho na prevýchovu a až do rehabilitácie roku 1978 nemohol celoštátne publikovať. V poviedkach a reportážach z obdobia po rehabilitácii sa tematicky vracia ku ,,Kultúrnej revolúcii“ a zaoberá sa súčasnými problémami čínskej spoločnosti, pričom uplatňuje pre Čínu novú tvorivú metódu, tzv. prúd vedomia. V rokoch 1986–1989 zastával funkciu ministra kultúry ČĽR. Je čestným členom viacerých zahraničných spisovateľských orga­nizácií, držiteľom domácich aj zahraničných ocenení a  niekoľkokrát ho Asociácia čínskych spisovateľov žijúcich v USA navrhovala na Nobelovu cenu za literatúru.

Číňania by veľmi potrebovali skromnosť

Rozhovor s čínskym spisovateľom a literárnym vedcom Wang Mengom

Pre slovenských čitateľov je súčasná čínska literatúra veľká vzdialená neznáma. Jednou zo zriedkavých príležitostí oboznámiť sa s touto obrovskou kultúrou bola návšteva významného prozaika Wang Menga, ktorý po Moskve a Prahe zavítal aj do Bratislavy (11. a 12. septembra). V Bratislave sa s ním stretol aj nestor slovenskej sinológie PhDr. Marián Gálik, DrSc., z Ústavu orientalistiky SAV. Bolo to ich tretie osobné stretnutie a vznikol pri ňom aj tento rozhovor pre Knižnú revue.

Wang Meng sa narodil 15. októbra 1934 v Pekingu, jeho otec prednášal filozofiu na univerzite a pestoval v synovi lásku k literatúre. Ako stredoškolák sa zapojil do ilegálneho revolučného hnutia, od konca 40. rokov pôsobil ako profesionálny funkcionár zväzu čínskej mládeže, v štrnástich rokoch vstúpil do Komunistickej strany Číny a v tomto období začal aj literárne tvoriť. Roku 1953 začal písať svoju románovú prvotinu Nech žije mladosť! V polovici 50. rokov ho označili za pravičiara, poslali ho na prevýchovu a až do rehabilitácie roku 1978 nemohol celoštátne publikovať. V poviedkach a reportážach z obdobia po rehabilitácii sa tematicky vracia ku ,,Kultúrnej revolúcii“ a zaoberá sa súčasnými problémami čínskej spoločnosti, pričom uplatňuje pre Čínu novú tvorivú metódu, tzv. prúd vedomia. V rokoch 1986–1989 zastával funkciu ministra kultúry ČĽR. Je čestným členom viacerých zahraničných spisovateľských orga­nizácií, držiteľom domácich aj zahraničných ocenení a  niekoľkokrát ho Asociácia čínskych spisovateľov žijúcich v USA navrhovala na Nobelovu cenu za literatúru.

* Pán profesor, zoznámili ste sa s Bratislavou, s jej pamiatkami a videli ste kúsok západného Slovenska. Navštívili ste Červený Kameň. Môžete sa zveriť so svojimi dojmami?

– Dva dni som prežil na Slovensku. Mám dojem, že je to krajina, kde sa ľudia cítia spokojní. Prírodné podmienky sú neobyčajne dobré. Ovzdušie čisté, krajina krásna.

* Nie taká krásna ako mnohé scenérie v Číne.

– Hory, rovina, rieka (Dunaj), ľudia veselí.

* Mali by ste tu ostať dlhšie, keď sa vám tu páči. Príďte ešte raz.

– Možno prídem.

* Na svojej terajšej púti ste navštívili Rusko, Českú republiku. Ste svetoznámy spisovateľ aj literárny kritik. Vaša spisovateľská dráha je dlhá, vyše päťdesiatročná. V živote ste prežili chvíle krásne, ale aj trpké, ťažké. (Súhlasný smiech pána Wang Menga). Mohli by ste nám stručne charakterizovať svoj život a spisovateľskú dráhu?

– Počas svojho života som prežil veľa zmien, či už v čínskej alebo svetovej histórii. Spomeniem  štyri obdobia či súčasti môjho života, ktoré pokladám za dôležité. Po prvé, veľmi skoro som sa začal zapájať do politického života, najprv ako účastník podzemného hnutia v boji proti Kuomintangu, neskoršie v revolučnom boji ako najprv člen Zväzu komunistickej mládeže, potom KS Číny. Od svojich 14 rokov som revolucionár a ostal som ním doteraz, a bol som ním aj v najťažších rokoch života. Po druhé, veľmi skoro, ako devätnásťročný som sa stal spisovateľom a tiež som ním doteraz. Písal som o tom, čo som poznal a pokladal za potrebné. Po tretie, v boji proti tzv. pravičiarom (začiatkom 60. rokov, pozn. M. G.) ma poslali do vyhnanstva, aby ma ,,napravili” manuálnou prácou. Bola to vzdialená provincia Sin-ťiang na niekdajších sovietskych hraniciach. Teraz sa to zdá smiešne, ale strávil som tam takmer 20 rokov. Tam som prežil udalosti krásne i trpké, ktoré som potom opísal. Po štvrté, po tzv. Kultúrnej revolúcii (skončila sa roku 1967, pozn. M. G.) si Čína uvedomila, že sa musí  prebudiť a otvoriť svetu. Vtedy nastali obrovské premeny a ja som mohol písať a zúčastňovať sa na spoločenskom a politickom živote.

* Môj i váš priateľ prof. Wolfgang Kubin z bonnskej univerzity mi krátko pred vašou návštevou Slovenska napísal list, v ktorom vás srdečne pozdravuje a tvrdí, že vaším najlepším dielom je obsiahla poviedka nazvaná Cu´-č-pu laj-ti sin-nien-žen (Do Organizačného oddelenia prišiel nový človek).  (Wang Meng sa hlasne zasmial). Za kritiku vtedajšej straníckej byrokracie vás odsúdili ako pravičiara. Ja som túto poviedku čítal roku 1958 počas štúdia na pekinskej univerzite, chcel som ju preložiť do slovenčiny, ale neodvážil som sa. Aj tak by mi ju nikto v tom čase u nás nevydal. Čo si myslíte o mienke prof. Kubina?

Na túto otázku ťažko odpovedať. Napísal som veľa literárnych diel. Ktoré je najlepšie? Niektorí si myslia, že táto poviedka je najlepšia. V hongkonskom časopise Asian Newsweek urobili anketu 100 najlepších súčasných čínskych literárnych diel a zaradili do nej túto moju poviedku. Sú zasa iní, a tých je tiež dosť, ktorí sa domnievajú, že moje najlepšie diela opisujú provinciu Sin-ťiang. Nielen váš priateľ prof. Sie Č’-si z Univerzity Čching-hua v Pekingu, ale aj známa šanghajská spisovateľka Wang An-i, spisovateľ Čang Wej majú tento názor. Je však možné, že mojím najlepším dielom je román Chuo-tung pien-žen-sing (Človek s vymeniteľnými údmi). Je to príbeh ľudského chameleóna, ktorý sa mení podľa potreby, lebo má vymeniteľnú hlavu, tvár, myslenie. (V Číne sa pokladá hlava za jeden z piatich ľudských údov, pozn. M. G.). Tento román je najprekladanejší z mojich väčších diel. Vyšiel v angličtine, nemčine, ruštine, japončine, taliančine a v kórejčine. Niektorí zasa pokladajú za najlepšiu moju prvotinu Čching-čchun wan-suej (Nech žije mladosť), román, ktorý mohol vyjsť až po mojej rehabilitácii roku 1979. Doteraz sa vydáva. Niektorí zasa, že sú to moje krátke prózy, vy, pán Gálik, sa zasa domnievate, že to bolo moje dielo z roku 1987–1988 Š’-c‘-ťia šang (Na kríži). (Dielo vyšlo dvakrát v anglickej verzii a bolo viackrát podrobne rozoberané v mojich vedeckých článkoch, pozn. M. G.). Ja osobne sa neodvážim vysloviť svoj úsudok. Nechávam to na svojich čitateľov.

*  Tvrdíte, že ste revolucionár. No vo svojich niekoľkých dielach ste prejavili neobyčajne hlboké sympatie k Ježišovi Kristovi, k jeho utrpeniu a smrti a k jeho kresťanskému učeniu. (Áno, prerušuje Wang Meng moju otázku). Ani jeden súčasný spisovateľ, pokiaľ viem, to neurobil tak dobre.  Len roku 1942, svetoznámy čínsky spisovateľ Mao Tun v poviedke Jie-su č’ s’ (Ježišova smrť) to dokázal opísať podobne. Dokonca ste sa dali pribiť na kríž ako ,,hrdina” poviedky. V Pekingu ste sa mi k tomu priznali. Prečo? Počas jej písania a uverejnenia ste boli ministrom kultúry ČĽR! Byť ministrom kultúry vo vašej vlasti je také ťažké? (Wang Meng sa hlasno rozosmial).

– Áno! Bolo to asi takto. V diele Na kríži ma najväčšmi zaujala idea a obraz Mesiáša. Mesiáš bol taktiež revolucionár. Úlohou revolucionára je bojovať proti zlu, tme. Život revolucionára sa v mnohých ohľadoch podobá životu Ježiša.

* V Číne mnohí revolucionári a myslitelia obdivovali Ježiša Krista, medzi nimi po určitú dobu aj Čchen Tu-siou, zakladateľ  KS Číny.

– Po tme prichádza svetlo, po revolúcii nový život, a to sa podobá tomu, čo priniesol Ježiš svojím životom i smrťou. Mesiáš Ježiš priniesol život. Preto som sa o neho zaujímal.

* V tejto poviedke ste spomenuli niekoľko kresťanských čností, ktorých potrebu Ježiš hlásal: najmä lásku k blížnemu alebo vzájomné odpúšťanie. Myslíte, že ich uskutočňovanie by pomohlo zlepšiť morálku vašich krajanov v súčasnej situácii?

– Najmä skromnosť, ktorú takisto hlásal, by Číňania veľmi potrebovali. Čína potrebuje harmóniu. Ľudia si  musia navzájom porozumieť, spájať sa, nie rozdeľovať. Ľudia v Číne sa stali veľmi sebeckí. Čínska tradícia nepozná lásku v Ježišovom ponímaní, ale pozná konfuciánsku žen (ľudskosť) alebo buddhistickú cch’-pej (milosrdenstvo, súcit s blížnymi). Teda máme na čo nadväzovať.

* Tento rok udelili Čínsku (vládnu) cenu za literatúru prof. Kubinovi, najprísnejšiemu kritikovi súčasnej čínskej literatúry.

– Udelenie ceny bolo správne a pán Kubin si ju plne zaslúžil.

* Aj napriek jeho až príliš kritickým slovám? Myslím, že niekedy neboli celkom adekvátne.

– Jeho kritika sa týka určitých názorov a postojov. Ale prof. Kubin neustále prekladal, posudzoval súčasnú literatúru a sprístupňoval ju vo svojej vlasti a v zahraničí. V tom sú jeho veľké zásluhy. Jeho názory sú jeho vlastné, aj keď niekedy trochu prehnané. Urobil  niečo podobné ako ste robili aj vy, alebo iní.

* Kubin však nevie dobre pochopiť, prečo toto ocenenie udelili jemu ako najprísnejšiemu kritikovi, a iste bude rád, keď počuje vašu odpoveď na túto otázku.

– Už som na ňu odpovedal. Kubin si ju plne zaslúži. Podobne ako by si ju zaslúžili iní zahraniční sinológovia, nielen nemeckí. Veľa na tomto poli urobili napr. prof. Boris Riftin z Moskvy, aj pani Marina Čarnogurská. 

Marián Gálik