Čo bolo impulzom k tomu, že poetka presedlala na celkom odlišný žáner, teda na esej? Lebo tvoja nová kniha je, ak sa nepletiem, súborom deviatich esejí.
-
Ani esej nevylučuje poetickú dimenziu hľadania. Každá reflexia využíva len iný žáner využitia poézie ako duchovnej výstuže stavby textu. Esej je pre mňa žánrom, ktorý mi poskytuje slobodnejší priestor na sebavyjadrenie, ako zovretosť citu a skúsenosti básne. Esej som použila aj preto, aby som znovu nastolila otázku poznania a vzdelanosti ako nevyhnutnú podmienku poetickej skúsenosti. Napokon, ani báseň nemôže vyrásť len zo subtílneho pocitu – ak nenaakumuluje do svojej obraznosti čo najširšiu skúsenosť, zahynie.
Tvoja nová knižka má názov Mytológia súkromia. Predpokladám, že ide o mytológiu súkromia dnešnej ženy. Má teda dnešná žena čas a dostatočný priestor na vytváranie mytológie a mýtov?
-
Mýtus vždy vytvárajú najmenej dvaja a k nim patrí súkromie ako nevyhnutná súčasť samotného mýtu. Vždy nás najviac zaujíma súkromie tých druhých; ono je najvzrušujúcejším tajomstvom života. Žiaľ, obyčajne sa zaujímame o povrchnosť alebo len erotickú intimitu tohto tajomstva. Mňa zaujíma súkromie mýtu v zmysle súkromia myslenia a cítenia, v hľadaní spoločného priestoru medzi mužom a ženou, kde je tvorcom ich spoločného mýtu vzájomná duchovná výmena alebo, ako hovorí Mináč, spoločný dych ducha. O tomto poznaní som chcela napísať aj svoju knihu.
Dospieť k spoločnému dychu ducha akiste nie je jednoduché, čo je toho základným predpokladom?
-
Obrátiť sa na ducha toho istého ducha, pretože iba on nemôže vysmiať a spochybniť vaše najtajnejšie túžby. Hľadanie takéhoto partnera niekedy predpokladá prejsť celým životom bez toho, aby sme ho našli. Obyčajne toto hľadanie podľahne dvom základným variantom.: buď ho nachádzame priskoro alebo prineskoro.
Nie je v tom priveľa skepsy?
-
Máš pravdu. To len moja poetická absolutizácia vytvára takýto prísny súd. Verím, že život je omnoho láskavejší k možnostiam vytvorenia takých partnerských väzieb, o akých som hovorila. Spisovateľ vždy „pritvrdzuje a dramatizuje“ v snahe priblížiť sa k absolútnu. A mýtus akoby bol jednou z foriem nenapodobiteľného „absolútna“ života. Neopakovateľná jedinečnosť myslenia každého z nás však sama vyvoláva možnosť alebo nemožnosť nájdenia či vynájdenia si takéhoto partnera.
Nižšie publikovaný úryvok je z eseje Slová predkov, ktoré akoby v nás pretrvali ako naša kultúra a pretrvajú v našich potomkoch. Neobávaš sa toho, keďže soľ sa stala priam priemyselne vyrábaným tovarom, že kultúra našich predkov, teda naša kultúra môže byť z tohto aspektu spochybnená?
-
Pravda, rozprávky jasne vyhraňujú „problém“ soli nie ako tovaru, ale ako esencie skúsenosti. Skúsenosť je vždy tým zlatom, ktoré prevýši „soľný kvet“. Skúsenosť našich predkov so soľou sa odráža aj v rozprávke Soľ nad zlato, ktorá bola najmä rôznymi filmovými spracovaniami značne dezinterpretovaná. V skutočnosti Maruška, symbol slovenskej dievčiny, tak ako to obdobne stvárnil Švantner v Neveste hôľ, bola nevestou soľného kráľovstva – bez ženícha. Z toho pre mňa vyplýva poznanie, že cesta Slovákov za soľou bola cestou sĺz, odriekania a žalosti. Nepoznám krajšie žalmy o láske a hľadaní pravdy skrze lásku, ako sú slovenské národné rozprávky, do ktorých ľud ukryl svoju skúsenosť i svoje najhlbšie túžby.
-
Akiste ich podobne aj ty vkladáš do tých svojich textov...
-
Kiežby sa mi ich podarilo preniesť z textov na svojich čitateľov, teda do ich vlastnej mytológie súkromia.
Pripravil Peter HOLKA (pri príležitosti vydania knihy
Mytológia súkromia)
HOLKA, Peter – PODRACKÁ, Dana: Dana Podracká (rozhovor). In:
Knižná revue, roč. V, 25. 1. 1995, č. 1, s. 4.
