Dôvody na zasiahnutosť

Dôvody na zasiahnutosť

Hovorí divadelná vedkyňa, shakespearologička Jana Bžochová-Wild

Jana Bžochová-Wild (1962) prednáša anglickú a nemeckú drámu na VŠMU v Bratislave. Je držiteľkou viacerých ocenení za prekladateľské a kritické aktivity. Svoju výskumnú činnosť zameriava na shakespearistiku. O alžbetínskom divadle a Shakespearovej tvorbe jej vyšli doteraz tri monografie: Hamlet: dobrodružstvo textu (L. C. A. 1998), Úvod do shakespearovského divadla (Divadelný ústav, Kalligram, VŠMU 1999), Začarovaný ostrov? Shakespearova Búrka inak (Divadelný ústav 2003). Žije v Bratislave a vo Viedni.

*Vo vašej rodine sa viacerí vaši blízki zaoberajú literatúrou, písaním, prekladateľskou či literárnokritickou prácou. Toto zázemie vás nepochybne ovplyvnilo, ale čo, naopak, zavážilo, aby ste sa odklonili  smerom k inej múze – k divadlu?

K štúdiu divadelnej vedy som sa dostala ,,generovanou náhodou”. Ako gymnazistka som veľa chodila do divadla, až som raz videla slovenský muzikál Cyrano z predmestia, ktorý ma úplne nadchol. Presne viem, že od tej chvíle ma začalo zaujímať: v čom spočíva to silné pôsobenie divadla? V čom to je, že sa cítim zasiahnutá a že ten pocit sa ma potom drží celé dni? Možno sa v tom čase v Bratislave hrali aj iné a lepšie inscenácie, ale pre mňa sa to zjavenie Divadla odohralo vtedy na Novej scéne. A potom ešte na nitrianskom hosťovaní Bednárikovho Domu Bernardy Alby, ale to som už chodila do divadla s celkom inými očami.

Asi ma vtedy fascinovala tá kolektívna prítomnosť zážitku, to „tu a teraz“ – čosi celkom iné než ako keď sa doma neviete odtrhnúť od dobrej knihy!

Vždy som veľa čítala, ale tú rozhodujúcu chvíľu vybudeného záujmu som vtedy zažila v divadle, a nie pri knihe. A ten záujem bol od začiatku „kritický“, nie „praktický“: zmocňovať sa divadla písaním a uvažovaním o ňom, nie robiť ho prakticky.

Od detstva som bola presvedčená, že vzhľadom na svoj záujem o knihy a slovo pôjdem študovať jazyky, ale tá predstava bola zároveň akási neforemná a zahmlená: jazyky – čo to je, jazyky? (Čudné: literárna veda ako študijný odbor neexistovala. – Existuje dnes?) A potom – už  ,,po Cyranovi” – sme sa raz s mojou maminkou pri Hviezdoslavovom divadle (sic!) náhodou stretli s pani Evou Kľačkovou-Karvašovou. V rozhovore spomenula, že jej dcéra študuje divadelnú vedu. Blesk! Divadelná veda sa dá študovať? TO JE ONO!

A tak som na Vlčkovej ulici u Petra Karvaša, ktorý bol dobrým priateľom mojich rodičov a v tom čase persona non grata, absolvovala skvelú súkromnú prípravu, potom nervák zvaný prijímacie skúšky, a keď som sa v jeden marcový večer vrátila domov z divadla, na dverách ma vítal transparent: PRIJATÁ! Tak som sa stala študentkou divadelnej a filmovej vedy na VŠMU. A pri divadelnej vede som aj ostala.

* Z vášho pera pochádza zatiaľ jediný slovenský preklad minuloročnej laureátky Nobelovej ceny Elfriede Jelinek. Nakoľko bol tento titul vaším výberom? Čím je pre vás Jelinek ako spisovateľka zaujímavá?

-- Román Milenky som našla doma v germanistickej knižnici svojej maminky, prekladateľky a editorky nemeckej literatúry; dostala ho zrejme začiatkom 90. rokov, ale už ho, žiaľ, nemohla čítať. Tá kniha ma úplne omráčila, a keď som ju ponúkla do Aspektu, Jana Cviková ju už dávnejšie poznala a chystala sa ju preložiť; potom však mala iné projekty a preklad som urobila predsa ja.

Veľmi ma lákalo zmocniť sa tohto zvláštneho spôsobu práce s jazykom. Ako prekladateľka som potom s týmto románom veľmi intenzívne žila a fascinovali ma mnohé dimenzie autorkinho štýlu, jej prenikavý a zároveň groteskný pohľad na rodové stereotypy.

Hrdinky – antihrdinky príbehu, resp. dvoch paralelných príbehov v Milenkách, sú dve šičky v továrni na spodnú bielizeň. A keď čítate text, máte pocit, akoby aj ten bol tvorený rytmom šijacieho stroja: zväčša stroho stavané vety, bez použitia veľkých písmen, ako steh za stehom. Ani tieto príbehy akoby nemali začiatok ani koniec, opakujú príbeh svojich matiek a starých matiek a tisícok žien pred nimi – ich osud nie je ničím zvláštny. Ich osud závisí od mužov, ktorých si pripútajú svojím telom (dieťaťom). Aj „logika“ týchto osudov sa buduje len pridávaním, osud hrdinky sa posunie ďalej len vtedy, keď sa do jej života pridá muž – kolobeh ženského života sa vzťahuje k mužom ako jediným zdrojom ženskej identity. Aj deti tu majú pre ženu hodnotu len vo vzťahu k mužovi: žena s dieťaťom je buď tá, čo „má šťastie“ a ktorej „sa to podarilo“ (pripútala si muža), alebo deklasovaná chudera, „ktorej sa to predsa nepodarilo“ (má dieťa, ale nie muža).

Na jednom mieste románu sa hovorí: „Život ide ďalej bez prekvapení, ale v usporiadaných koľajách.“ Aj jedinou ambíciou dvoch antihrdiniek je zaradiť sa do bezpečných koľají; znovu sa vrátim k obrazu šitia: len nevypadnúť zo stehu; steh je daný a stále rovnaký, a v tom spočíva takzvaná istota týchto životov a stereotyp týchto osudov: ak je vôbec niečo dôležité, tak je to len lineárne pridávanie. Elfriede Jelinek zámerne a veľmi účinne pracuje s touto populistickou logikou hromadenia, a to aj na úrovni jazyka a vetnej skladby. V jej románe o dvoch šičkách si uvedomíte, že slová „text“ a „textil“ majú spoločný základ: „spriadanie“, „tkanie“, „spojivo“. A v tomto zmysle mala aj grafička slovenského vydania Jana Sapáková geniálny nápad, keď na obálku knihy dala v usporiadanom rade (ružové!) ihly... Jelinekovej „ružová“ tkanina je ostrá a pichľavá, veď už aj na Slovensku vyskočili zasiahnutí muži, ktorým sa zrazu tieto ihly – tradičné „ženské“ nástroje – zdali neznesiteľné...

* Čo zaujímavé a pre nás dosiaľ neznáme prináša rakúska súčasná kultúra (v literatúre, divadle)? Nechystáte sa niektorý z týchto titulov prekladom „preniesť“aj k nám?

-- Toho zaujímavého aj neznámeho je veľa. Objavom pre mňa bol celý rad vynikajúcich filmov rakúskych režisérok a režisérov, ktoré sa v zahraničí nedostanú do distribučnej siete – čiastočne aj preto, že sú viazané na rakúske pomery – práve preto sú však dôležité doma.

Vlastne by som si želala ani nie to, aby sa tie filmy u nás uviedli, ale skôr aby aj naši tvorcovia mohli nakrúcať diela, ktoré zasiahnu domáce publikum.

Mám rada to nepreložiteľné rakúske „šmé“ v humore i jazyku krimi autorov Wolfa Haasa či predčasne zosnulého Güntera Brödla, a v priam geniálnej travestii na televízne kriminálky v seriáli z 80. rokov Kottan vyšetruje; aj rakúske jazykové jemnosti v tvorbe kabaretistu Josefa Hadera či muzikanta Williho Resetaritsa. Za preklad do slovenčiny by rozhodne stáli skvelé romány Roberta Schindela či Josefa Haslingera, ktoré sa kriticky vyrovnávajú s minulosťou Rakúska (Schindel v Gebürtig s nacistickou a Haslinger v Das Vaterspiel so socialistickou). Pokiaľ ide o moje plány, rada by som v budúcnosti preložila niektorý z vynikajúcich textov Marlene Streeruwitzovej: táto autorka píše romány, divadelné i rozhlasové hry, publicistiku i poetologické reflexie. 

* Všetky tri vaše doterajšie teatrologické práce sa sústredili na Shakespearovu drámu, všetky boli vysoko hodnotené a v podstate sú na Slovensku jedinečnými publikáciami svojho druhu. Uzavrela sa pre vás téma Shakespeara alebo, naopak, už máte otvorené ďalšie otázky?

-- Tá téma sa predsa nedá uzavrieť: s každou dokončenou prácou sa začnú vynárať nové otázky; a čím viac toho o Shakespearovi viete, čím viac kľúčov k jeho tvorbe poznáte, s tým väčším pôžitkom ho znova čítate. Shakespeare je nevyčerpateľný. Momentálne som už tretí rok na materskej a ,,voľné” večery trávim doma pri dieťati čítaním: kontinuálne rad radom celého Shakespeara, znovu všetky hry aj básne – a je to fantastické: veď kedy už má človek takú šancu, čítať to celé v jednom bloku, v pohode a s čistou hlavou? Takže aj teraz sa cítim istým spôsobom vo fáze prípravy – a veľmi dúfam, že životné okolnosti mi aj naďalej dovolia aktívne sa venovať shakespearistike. Mnohé podnety mi prináša aj práca so študentmi na VŠMU, kam sa na budúci rok vraciam.

A ako doplnok k vašej prvej otázke: svoj literárny background asi nezapriem ani v divadelnej vede: aj na Shakespearovi ma najväčšmi zaujíma tá textová, ,,literárna” stránka a súvislosti slova.

Shakespearistika pre mňa znamená úžasnú križovatku kultúr a časov. Asi najväčšmi ma na tej práci baví to, že historické texty sa nasvetľujú súčasnými teóriami. Tie teórie prinášajú súčasný stav vedenia o človeku a svete, takže čítať Shakespeara potom neznamená len vŕtať sa v „starine“, ale aj reflektovať seba, čítať hry z hľadiska dnešného poznania – a to bez ohľadu na to, čo by na to povedal autor alebo dokonca či „to tak myslel“ a s plnou legitimitou čítania „proti srsti“. Samozrejme, Shakespeare pred štyristo rokmi nemohol mať ani šajnu o feminizme či kultúrnom materializme – ale jeho texty sú „otvorené“ a tvoríme ich my svojím čítaním. Takže „súčasné“ pohľady do nich vnášame aj mimovoľne už len vlastnou skúsenosťou. A ak sa na také čítanie podujmeme s príslušnou teoretickou výbavou, môže to priniesť poznanie relevantné aj pre nás, tu a teraz.

Navyše rada vstupujem (imaginárne) do diskusií: pokúšam sa spytovať nielen Shakespearov vlastný text, ale aj kritické texty a preklady, ktoré sa naň nabalili za tie storočia. Je to niekedy až ako politická detektívka. Pretože na recepcii Shakespeara skutočne možno sledovať dejiny západnej kultúry a myslenia – a touto recepciou sa vždy sprostredkovávali aj politické a ideologické posolstvá, bez ohľadu na to, či zámerne alebo mimovoľne.

Aby som bola konkrétna: napríklad v Shakespearovej hre Búrka otec chváli pred zaťom dobrú výchovu svojej dcéry. To môžem v texte dôkladne preskúmať. A čo sa ukáže? Že tá „ideálna“ dcéra vyrástla v izolácii, že otec ju viedol k nevedomosti, konformizmu, naivite a dôverčivej poslušnosti. Keď sa na to pozrieme historicky, zistíme, že dobový ideál výchovy bol skutočne takýto; že výchova bola rodovo diferencovaná; že tie predstavy sprevádzala celá sada formulovaných aj nepísaných noriem, určujúcich spôsob správania, myslenia, reči, horizont poznania, skúseností, očakávaní a podobne; že marginalizácia žien sa opierala hlavne o biblické a biologické argumenty. A potom sa s týmto poznaním znova vrátite k Shakespearovmu textu a objavíte v ňom celý ďalší rad presvedčovacích stratégií, ktoré pôsobia tak prirodzene, že by ste si ich takmer ani nevšimli. Napokon sa ukáže, že nič z textu nie je samozrejmé, nič nemožno chápať ako bernú mincu. A keď vykladáte text z hľadiska jeho zakotvenosti v dobovej kultúrnej praxi, potom sa nevyhnutne núka otázka: ako je to s nami dnes? Vidíte, že tu akoby sme už Shakespeara nechali kdesi ďaleko v pozadí, resp. že cez Shakespeara sa dostávame k poznávaniu samých seba a sveta, v ktorom žijeme. Je to okľuka? Rozhodne nie.

* Niektoré vaše teoretické štúdie inšpirované rodovými otázkami vyšli aj v časopise Aspekt. Ako vznikla a v čom bola pre vás cenná táto spolupráca?

-- Časopis Aspekt a vôbec prácu združenia pod vedením Jany Cvikovej a Jany Juráňovej pokladám za najhodnotnejšie a najživotaschopnejšie aktivity v slovenskej kultúre po roku 1989. Jany tu boli schopné vytvoriť nezávislú inštitúciu (lebo Aspekt je v dobrom slova zmysle inštitúciou) mimo zabehaných oficiálnych štruktúr, ktorá prináša mimoriadne podnetné impulzy do mnohých oblastí života na Slovensku a pôsobí na zmenu vedomia.

Ja osobne som sa aj k feminizmu dostala predovšetkým cez Shakespeara – cez jeho súčasnú kritickú angloamerickú recepciu, ale bolo to paralelne s vychádzaním Aspektu. Vydavateľské aktivity Aspektu mi poskytli jednak teoretickú oporu, jednak aj priestor na publikovanie. Okrem týchto praktických súvislostí je však vôbec veľmi dôležité, že na Slovensku funguje združenie, ktoré na vysokej úrovni reflektuje ženské, resp. rodové otázky. V mojom vnímaní sú aktivity Aspektu a moje aktivity posledného desaťročia výsostne komplementárne – či už sa realizujú priamo na pôde Aspektu alebo nie. Aspekt napríklad vydal knihu Ružový a modrý svet; moja monografia Začarovaný ostrov? Shakespearova Búrka inak, ktorú v tom istom čase vydal Divadelný ústav, je podľa mňa „to isté v zelenom“.

 * Vo svojom  životopise uvádzate dve prechodné mestá pobytu. V Bratislave pôsobíte na VŠMU, vo Viedni máte rodinu. Je pre vás táto „dvojdomosť“ inšpiratívna?

-- Pravdaže – poznať viac ako svoju vlastnú kultúru je vždy inšpiratívne. Viedeň má obrovskú kultúrnu ponuku, ktorú sa usilujem v rámci možností aj využívať, ale nejde len o to. Hádam ešte dôležitejšia je kultúra v širokom zmysle, teda aj čosi ako praktiky života. Neustále pendlovanie sem a tam senzibilizuje pohľad: človek zrazu vníma veci, ktoré by si normálne ani nevšimol, a má potom aj v bežných komunikačných situáciách vždy viac dôvodov na zvedavosť a zasiahnutosť, na radosť, hnev, úžas – a možno aj práve to tvorí akési vnútorné dynamo. „Kultúrne šoky“ zažívam bežne na oboch stranách, a je určite produktívne vedieť, že nič v našom živote nie je samozrejmé a že všetko môže byť aj celkom inak, než ako by nám to chceli nanútiť miestne zvyky. A je to aj permanentný dôvod na sebareflexiu. Nakoniec o tom sú, dúfam, aj moje shakespearovské bádania, preklady, aj moje kritické aktivity.

* Čo vás v poslednom čase zaujalo v slovenskom divadelníctve i v literatúre? Máte nejaké zaručené mená tvorcov, ktorých počiny si nenecháte ujsť?

-- Čítam väčšinu knižnej, aj nebeletristickej produkcie Aspektu – naposledy ma silno zasiahli knihy Tekutý fetiš Ireny Brežnej, Prečo sa dieťa varí v kaši Aglaje Veteranyi a zaujali ma aj viaceré poviedky Uršule Kovalyk v zbierke Travesty šou. Už niekoľko rokov sa po kvapkách vždy znova vraciam ku knihe Virginie Woolfovej Tri guiney – obdivujem tú úžasnú eleganciu a pokoj, s akými Woolfová vedela formulovať radikálne názory.

Z hľadiska svojho profesionálneho záujmu oceňujem aj knižnú produkciu  Divadelného ústavu. V slovenskom divadle mám momentálne podlžnosti, ale som rada, že sa mi podarilo vidieť inscenáciu Rastislava Balleka Tiso a Klimáčkov Hypermarket – to sú diela, ktoré vetrajú potuchnuté pivnice, a ich autori to robia programovo a s nasadením. Takéhoto divadla by som si na Slovensku želala viac. Zaujíma ma divadlo aj literatúra, ktoré znepokojujú: takpovediac mŕtvoly v pivnici.

* Vo svojej tretej knižke na mieste poďakovania spomínate malého synčeka. Je rovesníkom vašej publikácie Začarovaný ostrov? Shakespearova Búrka inak. Vyrastá Theo viac na rakúskych alebo slovenských rozprávkach?

-- Theo vyrastá dôsledne dvojjazyčne: rozprávky po slovensky, Elfriede Jelinek v origináli. Ale Shakespeara má zatiaľ najradšej v českých prekladoch, haha.

Pripravila Zuzana Ferusová